Zaujíma ho predovšetkým prvé tisícročie, ktoré je úmyselne zahalené hmlou. Tvrdí, že existencia Ariánskej cirkvi – masového hnutia, ktoré sa rozprestieralo od Dnepra po Rýn, neplatilo cirkevné dane a neuznávalo božský pôvod Krista – bola zámerne vymazaná z historickej pamäti.

Svoje tvrdenia vie samozrejme podoprieť aj dôkazmi, ktoré zhromaždil aj vďaka mnohým pracovným cestám. Na jednej z nich dokonca objavil zamurovaný náhrobný kameň, ktorý dokazuje, že dcéra Marca Aurélia nezomrela na ostrove Capri, ako sa všade uvádza, ale na území dnešného Rumunska.

Rovnako tak sa venuje geologickým prieskumom, ktoré taktiež upozorňujú na mnohé, doteraz neznáme fakty, o ktoré ale akoby „renomovaní“ historici nejavia záujem, pretože vybočujú z línie všeobecne uznávaného výkladu histórie a dejín, dokonca aj tých na našom území.

Je autorom troch kníh  – Naše dejiny úplne inak, Reppertum a Helena a jej dynastia – a tiež mnohých publikácií. Čo skutočne skrýva prvé tisícročie? Prečo cirkev potrebovala vymazať celé ariánské hnutie? A prečo je Zakon sudnyj ľudem text, ktorý by si mal prečítať každý, kto si myslí, že kresťanstvo sa k nám dostalo pokojnou cestou?

Dozviete sa vo videorozhovore s vášnivým historikom a bádateľom, Alanom Dologom.

Vyštudovali ste chémiu, neskôr ekológiu, máte niekoľko patentov. Ale vašou celoživotnou záľubou a vášňou je história. Kedy sa to rozvinulo a na základe čoho?

Ťahá sa to so mnou už od detstva. Vždy ma zaujímali takzvané tajomné veci a mal som túžbu ich objasniť. Keďže som vyštudoval to, čo ste spomenuli, školy ma naučili ku týmto veciam pristupovať viac-menej exaktne. Vždy mať keď už nie priame dôkazy, tak aspoň nejaké indície, aby som mohol povedať – áno, asi to tak bolo, asi sa to tak udialo.

Ktoré obdobie dejín je pre vás najviac lákavé, najzaujímavejšie, ktorému sa venujete?

To najtajomnejšie. A to je prvé tisícročie, ktoré je naozaj zahalené takou hmlou. Niekto to spôsobil zámerne, a samozrejme prebehli aj všelijaké chaotické deje. Ale najmä je tu jedna inštitúcia, ktorá mala zámer toto tisícročie zahmliť. Všeobecne sa napríklad nevie, a ani sa o tom nikde nedozviete, že existovala tzv. Ariánska cirkev, ktorá bola v rozpore s tou dnešnou.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Všetky cirkvi majú svoj podiel na tom, aby to trochu zahmlili. O tom sa jednoducho hovoriť nesmie, o týchto udalostiach, o tejto existencii. Ariáni totiž nemali Ježiša Krista za Boha v tom zmysle, ako rímsko-katolícka cirkev. Bol to človek, syn Boží, ako sme všetci.

Neplatili sa ani cirkevné dane, a to je veľmi dôležitá poznámka. Jednoducho, bol tu jednoznačný dôvod tieto skutočnosti zahmliť a zatajiť. Aj medzi vašimi divákmi sa určite nájdu takí, ktorí budú tvrdiť, že Ariáni neexistovali, ale to nie je pravda. Len je to dobre schované, a dnes už o tom študenti ani nevedia. Aj to je dôvod, prečo do ich histórie nevieme vniknúť tak, ako sa v skutočnosti udiala.

Sú nejaké dôkazy, ktoré túto teóriu podporujú?

Áno, samozrejme. A sú veľmi dobre schované. Väčšinou sú to indície, ale aj hmotné dôkazy, ktoré som popísal v článkoch. V Hlavných správach ste mi ich uverejnili asi 40, a v jednom z nich taxatívne uvádzam, o aké dôkazy ide.

Okrem toho som našiel aj priamy kontakt na Ariánov, ktorí ešte dnes žijú v Anglicku, v meste York. Písal som si s nimi v rokoch 2017 a 2018. Ale ako náhle vyšla moja kniha, ktorá toto všetko vyniesla na svet, zanikla aj webstránka, aj ich adresa. Takže v bádaní pokračujem sám, a sám som aj našiel niektoré veci. Konkrétne napríklad na Ukrajine.

Chcel som sa tam vybrať, ale teraz naozaj nemám odvahu tam ísť. Je tam jednoznačná ariánska stavba, je tam aj hrob jedného bohatého Ariána. Skrátka, všetko je popísané. Diváci, ktorí majú záujem, si na vašej webstránke môžu dať moje meno do vyhľadávača a tie články si môžu prečítať.

Vravíte, že najmä jedna veľká inštitúcia sa dosť stará o zahmlievanie dejín. Ako to vyzerá v praxi, ako to robia?

Robia to veľmi sofistikovane. Po prvé o tom nehovoria. Po druhé, keď o Ariánoch majú niektorí historici napísať – napríklad pán Papánek, ktorý napísal pravdepodobne naše prvé slovenské dejiny – tak to nespomenú. Spomenú iba to, že existovali nejakí heretici, ale nepoužijú slovo Ariáni.

Rovnako to urobili ľudia po ňom, ktorí písali cirkevné dejiny, použili slovo heretici. A pod heretikmi si môžeme predstaviť čokoľvek – boli to staroverci, boli to aj grékokatolíci, pretože majú odlišnosti voči rímskokatolíckej viere, boli to pravoslávni, evanjelici a tak ďalej… Všetci sú heretici, dajú sa označiť týmto slovom.

A týmto spôsobom sa Ariáni stratili. Ak chcete priamy dôkaz, niečo rukolapné, tak Ariáni stavali krstiteľnice, nemali kostoly v tom pravom zmysle slova, ako ich poznáme dnes. Boli to kruhové stavby, rotundy, ktoré boli krstiteľnicami. A keď prišli benediktíni, ktorí mali za úlohu šíriť dobro, šíriť to dobré slovo – bene dictus – urobili takú rafinovanú vec, že mnohé kruhové stavby nechali z polovice zbúrať, a k tomu pristavili loď. No a takýto „kostol“ potom datovali napríklad rokom 1257, a bolo to vybavené. Tým prekryli rotundy, ktoré tu existovali. Dá sa to poznať na mnohých stavbách, napríklad v Badíne. Vidíte úplne iné materiály použité na rotunde a na tej lodi, úplne iné štýly, iný spojový materiál.

Jednoducho, vidno to.

A takých miest je na Slovensku mnoho. Ale nielen na Slovensku. Prešiel som viacero krajín, môžem spomenúť Rumunsko, Chorvátsko, Srbsko, Severné Macedónsko… Tam je to asi najviditeľnejšie, ak chcete niečo po Ariánoch nájsť. Napríklad v meste Ochrid sú dve nádherné krstiteľnice, ktoré sú zachované. A všetci vám povedia, že sú z doby, keď tu boli Ariáni a rímsko-katolícka cirkev ešte neexistovala. To je práve neuralgický bod – rímsko-katolícka cirkev tvrdí, že je tu od roku 0, alebo od roku 33. Lenže sa dá jasne dokázať, že rímsko-katolícku cirkev založil Konštantín Veľký v Nicaea, v roku 325.

Tam sa to pod jeho taktovkou, pod jeho velením muselo podpísať – nový zákon, ktorý napísal alebo zozbieral biskup Hosius. A toto sa stalo základným kameňom rímsko-katolíckej cirkvi. Takže len od roku 325. Ariáni existovali oveľa skôr, hoci aj tu je rozpor, pretože šíriteľom arianizmu bol biskup Arius z Afriky, ktorý bol najväčším šíriteľom tej viery. Ale nevie sa, že tú vieru založil Ariános, ktorý žil v prvom a na začiatku druhého storočia. Smer tej viery bol v podstate katolícky, teda všeobecný. Ani toto sa nevie, že katolícky znamená všeobecný.

Takže aj Ariánska cirkev bola všeobecná, nie sekta. V nejakých materiáloch si môžeme prečítať, že to bola malá sekta, ale nie. Bola to obrovská masová záležitosť, v ktorej veľmi úprimne žili mnohé národy, dá sa povedať, že od Dnepra po Rýn. Nie na nejakom malom území, a rozhodne to nebolo len pár ľudí. Bolo to naozaj masové. Len viete, napokon ide vždy o peniaze. Oni totiž neplatili cirkevné dane a Rím to chcel…

Teda vždy to bolo najmä o peniazoch?

Bolo, je a vždy to aj bude o peniazoch.

Je tu teda zahmlievanie dejín, či už mlčaním, používaním všeobecných, vágnych pojmov a termínov… Ale takisto dobre vieme, že keď človek príde s nejakým dôkazom, ktorý nezapadá do oficiálnej línie, etablovaní historici s titulmi ho zvyknú okamžite označiť za konšpirátora. Toto sa stalo aj vám. Čo vaši renomovaní kolegovia na vašich výskumoch a práci najviac kritizujú?

Nekritizujú nič. Mlčia. Už mi to neprekáža. Mlčia, ale predsa len sa našiel jeden veľmi renomovaný a veľmi vysokotitulovaný historik, ktorý mi najprv fandil. Písal mi, ako rád číta moje texty a že sú veľmi inšpiratívne. Ale nakoniec, keď si prečítal moju prvú knihu a stretli sme sa aj osobne, povedal – viete, pán Dolog, najlepšie by bolo, keby všetky husle v orchestri hrali podľa tých istých nôt… Ja hovorím – pán profesor, ale to sa nestane, ja mám svoje noty.

No a potom boli ďalší a ďalší. Mal som s takýmito renomovanými ľuďmi dosť rozhovorov a pochopil som jednu vec. Oni nemôžu inak. V škole prijali nejaké kvantum informácií, dostávajú plat za to, že pokračujú v línii, ktorá bola nalinkovaná dávno pred nimi, a ak by vybočili, nielenže že by mal s nimi problém zamestnávateľ, ale aj ich kolegovia by to jednoducho nestrpeli, neprijali, a takého človeka by spomedzi seba vylúčili.

Mal som dvoch veľmi dobrých priateľov a je mi za nimi úprimne ľúto, už umreli. Dvaja archeológovia, s ktorými som sa veľmi rád rozprával. Hovorili sme, že sa vadíme, ale pritom sme sa hodiny a hodiny rozprávali o histórii. Jedeného z nich budem aj menovať, Peťo Mosný.

Ten mi dlho oponoval najmä čo sa týka sťahovania národov. Pretože my ignorujeme, že sú tu dve teórie – autochtónna a sťahovateľská. Ja uprednostňujem tú autochtónnu – že sme tu dávno, 5 až 6-tisíc rokov. Peter mi oponoval a až pred smrťou – samozrejme sme nevedeli, že je to naše posledné stretnutie – mi povedal: „Vieš čo Alan, ja si myslím, že predsa len máš pravdu, ale vieš, nemohol som inak… No máš pravdu v tom, že tých Slovanov vidíme aj pod Germánmi, aj nad Germánmi. Čiže oni tu boli furt – akurát, že tu stále niekto chodil, prišiel, odišiel.“

No a tak to chodí aj teraz. Jednej renomovanej profesorke som povedal: „Pani profesorka, ak bude o sto rokov podobný historik ako vy a bude písať nejaký traktát o histórii, napíše, že od roku 68 do roku 93 tu boli Rusi. Z toho vášho elaborátu všetci pochopia, že tu nebol nikto iný, len Rusi. Pritom, kto ich živil? My. My sme tu stále.“ A tak to bolo aj s Germánmi, aj s Keltami, aj neviem ešte s kým všetkým. My, Slovania, sme tu od nepamäti.

V rámci svojich výskumov chodievate na rôzne miesta, bádate priamo tam, kde žili rôzne civilizácie. Ktoré z vašich objavov boli také zaujímavé, že možno až spochybňujú to, čo sa píše v učebniciach dejepisu?

Je toho dosť celkom. Ani neviem, čím začať. Napríklad, bol som v Rumunsku, kde som čisto náhodou, pri skúmaní starého kostola, v jeho stene našiel zamurovaný náhrobný kameň dcéry Marca Aurélia. Je to zverejnené v mojej prvej knihe. Je teda jasné, že ona nezomrela na ostrove Capri, ako sa pertraktuje, ako je to oficiálne, aj na Wikipédii. Bratom bola vyhnaná z Ríma pre nevydarený atentát na ostrov Capri, tam ju vyprevadili, ale ona pokračovala do inej rímskej provincie – vtedy Dácie – dnešného Rumunska, alebo aj Sedmohradska. A tam sa znovu vydala. A jej manžel nechal vyhotoviť ten náhrobný kameň. Žila tam len krátko, mala tuším len 33 alebo 34 rokov, keď zomrela.

Ale najväčšia mnou objavená vec je práve ten ariánizmus, o ktorom píšem vo všetkých troch knihách. To je moja najsilnejšia motivácia, objasniť, čo to bolo, kto v to veril, aké mali ciele, aký mali život…

Ale ja som pri výskumoch nielen veľa cestoval. Veľmi rád sa venujem ešte jednej veci, ktorá „špecialistom“ veľkú radosť nerobí – investujem do geologických prieskumov. Napríklad v Martine je útvar, ktorý sa volá Attilov hrob. Pozval som tam archeológov – platil som to z výťažku z mojich kníh, aj s jedným mojim priateľom – a zistilo sa, že pod ním, asi 15 metrov pod úrovňou terénu, je hrobová komora, ktorá je zavodnená a má celkom impozantný rozmer.

Výstup z toho výskumu som zadarmo odniesol na Slovenskú akadémiu vied, Archeologický ústav v Nitre. Poďakovali? Vôbec nie. Ako keby nebol. A rovnako som tam odovzdal podobné výsledky z Andoviec, kde je tiež mohyla. Jednoznačne sa tam vo veľkej hĺbke našli dva hroby, o ktorých oficiálne nevieme. A potom Dvory nad Žitavou, to je veľmi zaujímavý prípad, takmer identický s Martinom, pretože tá mohyla tam má podobný, veľký pôdorys: 20 x 120 metrov a výška 14 metrov. A to sú jednoznačné, exaktné výskumy, do ktorých investujem.

Momentálne posledným je archeologický výskum vo Vlachove, takmer pri mojom rodisku. Pozvali ma tam kamaráti na besedu, urobil som si čas, prešiel som sa… Cintorín je na vyvýšenine a keď som sa tam vyškriabal, povedal som si – toto je tak strategická poloha, že ak na tomto mieste nebolo hradisko, tak by tu vôbec nikdy nikto nebýval… Každý druhý človek sa tam volá Gál, alebo Galo, čiže Kelt. A je tam veľa červenovlasých ľudí.

Práve tam som motivoval jedného nadšenca, veľmi zanieteného človeka a teraz sa tomu venuje najmä on, pretože vo Vlachove žije. A dosiahol také výsledky, že ho obdivujem, a som rád, že som bol na začiatku toho výskumu. Už máme dokonca indície, že tam boli aj templári.

A predstavte si, boli tam síce aj naši archeológovia, ale len pomerne krátko a nepovedal by som, že s veľkým záujmom. Ale ten pán skúsil šťastie inde a zavolal Maďarov. Maďari tam boli už dvakrát, s obrovským záujmom, pretože sa tam narodil Emanuel Andrássy, ich šľachtic. No a oni to tam, myslím si, posunú do takých rozmerov, že budem naozaj rád, keď budem môcť povedať, že som na začiatku toho celého bol ja.

Človeku sa ťažko verí, že keď prídete s takýmito zaujímavými objavmi, historická obec reaguje mlčaním.

Áno, mlčia, alebo mi dávajú také odkazy, ako som povedal, že všetky husle by mali hrať podľa jedných nôt. Jeden pán, nebudem ho menovať, on sa v tom nájde, lebo zvykne vaše správy sledovať, mi odkázal, aby som sa venoval chémii a nezabŕdal do histórie. A ja som rád, že mu môžem priamo odtiaľto povedať – viem si predstaviť, že chemik si vie naštudovať históriu a možno sa mu aj niečo podarí objaviť, ale neviem si predstaviť, že by historik si študoval chémiu.

V tomto rozhovore boli spomenuté aj vaše knihy, máte ich tri. O čom sú?

V prvých dvoch som sa venoval – neviem, či to môžem nazvať vedeckou prácou – prinášaniu informácií zo svojich ciest. Viete, cestovať je pri týchto bádaniach dôležité, pretože je trochu neúprimné písať o niečom, čo ste nevideli, neohmatali, neodfotili. Keď necestujete, nezažijete to, čo tam nájdete. Nájdete napríklad sochu ale môžete toho nájsť aj oveľa viac, aj čo ste nečakali. A to sú tie hrozienka, čerešničky na torte.

Takže prvá kniha – Naše dejiny úplne inak – je, povedzme, odborná, vyšla v roku 2018. Druhá – Reppertum, po slovensky Objavy – je jej voľným pokračovaním. No a tretia – Helena a jej dynastia – je román. Mal som veľmi silné pohnútky ju napísať, lebo som chcel objasniť sám sebe, ale aj pre ľudí, ako vznikala rímskokatolícka cirkev. A úžasne sa mi tam hodila práve svätá Helena, ktorá pravdepodobne emigrovala práve na Slovensko – sú tu veľmi silné indície, že sa to tak stalo. To prepojenie Ríma so Slovenskom a podtón vzniku kresťanstva som spojil do jednej knihy.

Podotýkam, že to, čo si tam čitateľ prečíta, je pravda. Stálo ma to veľmi veľa úsilia, štúdií, aj cestovania. Je to faktografický román, musel som si tam vymyslieť len okolnosti okolo Slovenska, ale aj tie sú v záverečnej kapitole podložené dôvodmi, prečo som to tak napísal.

Dejiny píšu vždy víťazi, nie porazení. Čo je na tom podľa vás pravdy?

Je to samozrejme pravda. Doktor Dvořák, bývalý vydavateľ, povedal, že dejiny sú politika. Pravdu sa nevieme dozvedieť, pretože vždy nejaký politik potrebuje niečo zmeniť, aby mu to pasovalo tak, ako práve je žiaduce.

Dejiny sú veľmi silno ovplyvňované politikou a aj naši politici rozprávajú veci, ktoré sú od veci. Vieme, že ani pri Cyrilovi s Metodom nebolo všetko tak, ako sme sa učili v škole, boli tam veľmi škaredé záležitosti. Stačí, keď si každý prečíta Zakon sudnyj ľudem. Všetkým hlboko veriacim odporúčam prečítať si aspoň prvý odstavec, ktorý hovorí, že ak dedina vyznáva pohanské obrady – môžeme si domýšľať, čo je to pohanské, ale asi ide o obrady, ktoré nie sú v súlade s tou správnou vierou – tak bude predaná do otroctva, jej majetok prepadne a bude rozdaný chudobným. Ktorým chudobným? Tým „mojim“ chudobným.

Z toho celého nám je jasné, že to kresťanstvo, ktoré oni priniesli z Ríma – nie z Byzantskej ríše – nebolo prijímané dobrovoľne. Bolo to veľmi tvrdé utrpenie a veľmi ťažko sa to presadzovalo. Ľudia to nechceli, pretože akonáhle prijali ten „správny“ krst, hneď museli platiť cirkevné dane. Keď zemepánovi dávali 10% z úrody a tak ďalej, museli dať aj farárovi 10%. Taký vzostup daní neviem, či niekedy inokedy bol. Ale to som odbočil od témy.

Je to niekoľko rokov dozadu, keď aj niektorí „progresívni“ politici tvrdili, že za rozpútanie Druhej svetovej vojny je zodpovedný Sovietsky zväz, a že aj s oslobodením je to inak, ako vieme od stále žijúcich pamätníkov… Takže snaha o manipulovanie dejín tu zjavne stále existuje. Čomu vlastne v učebniciach dejepisu môžeme veriť? A v ktorom období dejín to možno bolo všetko úplne inak, ako nás učili v škole?

Samozrejme, ten proces prekrúcania je trvalý. A najvypuklejšie je to práve v tom prvom tisícročí. Je to obdobie, kde cez tú Ariánsku cirkev, cez tie deje, ktoré boli, vidím deformácie. Snahu zatajovať, nehovoriť o tom, zovšeobecňovať – jednoducho klamať. Aby sme sa pravdu nedozvedeli v žiadnom prípade.