„ Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, kto je najväčšia veľmoc na celej zemi ?“ túto otázku si opäť kladú zahraničnopolitickí experti a to nielen vo Washingtone.

Treba mať na pamäti, že zmeny v globálnej rovnováhe síl sa nevyvíjajú lineárne a majú tendenciu byť v rozpore s predchádzajúcimi predpoveďami, keďže Amerika a svet vstupujú do roku 2024.

V novom roku sa Spojené štáty diplomaticky a vojensky angažovali na troch globálnych frontoch: Reagovali na ruskú agresiu na Ukrajine posilnením západného spojenectva. Zadržiavali čínsky geostrategický a geoekonomický nárast a najmä jeho hrozbu nezávislosti Taiwanu. Riešili hrozbu, ktorú predstavuje Irán  a jeho regionálni zástupcovia – pre amerických spojencov na Blízkom východe na pozadí vojny medzi Izraelom a Hamásom.

Jedným zo spôsobov, ako hodnotiť americké reakcie na tieto výzvy, je vnímať ich ako súčasť úsilia bojujúceho globálneho hegemóna o udržanie medzinárodného poriadku, ktorý spolu so svojimi spojencami vytvoril po druhej svetovej vojne. Práve v rámci tohto poriadku získala Amerika dominantné postavenie v “unipolárnom momente” po páde Berlínskeho múru, rozpade Sovietskeho zväzu a nástupe éry globalizácie.

Zdá sa, že tento medzinárodný poriadok zatiaľ odolal skúške strategických a diplomatických výziev, ktoré nasledovali po nákladných vojenských fiaskách USA na Veľkom Blízkom východe. Je pravda, že Američanom sa nepodarilo pretvoriť Blízky východ prostredníctvom zmien režimov a budovania štátov. To následne viedlo k ponižujúcemu stiahnutiu z Iraku a Afganistanu, čo vyvolalo pochybnosti o schopnosti USA udržať si svoje vedúce postavenie vo svete. A predsa iné aspekty nedávnych udalostí dokázali, že Amerika stále môže formovať globálnu agendu.

A tak hoci sa zdalo, že finančná kríza v roku 2008 a následné obavy z návratu veľkej recesie predstavujú hrozbu pre globálnu ekonomickú nadvládu USA, keď Čína napumpovala svoje hospodárske svaly, v skutočnosti poslúžila ako záťažový test prebiehajúcej ekonomickej globalizácie a liberalizácie obchodu pod vedením USA.

Američanom a Západoeurópanom však trvalo istý čas, kým si uvedomili hospodárske a vojenské náklady vyplývajúce z amerických vojenských intervencií na Blízkom východe, ako aj z politiky liberalizácie obchodu v podobe rastúcich deficitov finančných rozpočtov a sociálno-ekonomických dislokácií.

Tieto účinky pomohli vyvolať politickú reakciu, ktorá priniesla vzostup populizmu, čo nakoniec viedlo k brexitu a neskôr k zvoleniu amerického prezidenta Donalda Trumpa a vzostupu kritikov globalizácie v iných krajinách.

Politické zmeny, ktoré odrážali rastúce izolacionistické a protekcionistické nálady verejnosti, preto obmedzovali amerických politikov v realizácii veľkolepých strategických projektov alebo dokonca obmedzených vojenských intervencií v zahraničí. Zároveň sťažili presadzovanie globalizácie ako ústrednej formy tvorby geoekonomickej politiky. To vysvetľuje americkú neochotu reagovať asertívnejšie v reakcii na ruský útok na Gruzínsko v roku 2008 a jeho inváziu na Krym v roku 2014 a snahu Washingtonu vyhnúť sa vojenskému konfliktu s Iránom prostredníctvom podpísania jadrovej dohody s Teheránom v roku 2015.

Rastúce geoekonomické postavenie Číny zároveň podnietilo vo Washingtone dvojstranné protičínske postoje, ktoré čoraz viac obmedzujú angažovanosť USA v Číne a nahrádzajú vládnucu agendu voľného obchodu viac-menej ekonomickou nacionalistickou paradigmou. Tá sa stala ešte dominantnejšou počas pandémie koronavírusu a po ruskej invázii na Ukrajinu.

Putinova agresia – spolu s pokračujúcim globálnym vzostupom Číny – skutočne pomohla presvedčiť západné elity, že ekonomická vzájomná závislosť sama o sebe nemusí nevyhnutne pomôcť vyriešiť národné konflikty. Alebo ich skôr zhoršuje. Preto by malo byť sledovanie národných záujmov ústredným bodom zahraničnej politiky USA. Washington čelil akútnemu opätovnému vzniku veľmocenskej súťaže, bol nútený oživiť Organizáciu Severoatlantickej zmluvy (NATO) a vytvoriť sieť podobných vojenských partnerstiev v Tichomorí. Amerika zároveň využila svoju vojenskú výrobnú základňu, ako aj ekonomickú silu na potrestanie Ruska za jeho agresiu na Ukrajine a obmedzila prístup Číny k novým technológiám, ktoré by sa mohli použiť na vojenské účely.

Na geostrategickej a geoekonomickej mape roku 2024 bude dominovať nová rovnováha síl, ktorá odráža toto pokračujúce veľmocenské súperenie a zdá sa, že ju čoraz viac poháňajú nacionalistické a protekcionistické tlaky.

V jej centre zostanú Spojené štáty a ich západní spojenci – stále mocní, aj keď čelia vyvíjajúcej sa osi autoritárskych režimov vedených Ruskom a Čínou vrátane Severnej Kórey, ako aj Iránu a jeho zástupcov – ktorých cieľom je oslabiť globálne postavenie Ameriky a medzinárodný poriadok, ktorý sa snažili brániť.

Partneri pod tlakom

Na konci roka 2023 boli Spojené štáty konfrontované s výzvou udržať si svoje globálne postavenie, keďže ich partneri – Ukrajina v Európe a Izrael na Blízkom východe – boli pod tlakom protizápadných mocností, ktoré sa agresívne snažili zvrhnúť status quo.

V Európe je teraz Rusko po neúspechu ukrajinskej protiofenzívy v lepšej pozícii, aby si udržalo kontrolu nad tými časťami Ukrajiny, a najmä nad Krymom, ktoré sú v súčasnosti pod jeho kontrolou. Rastúci odpor izolacionistických republikánov voči zvyšovaniu americkej vojenskej a hospodárskej pomoci Ukrajine hrá priamo do karát ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, ktorý môže dúfať, že v roku 2024 uvidí Donalda Trumpa opäť v Bielom dome.

Ak sa tak stane – a európski spojenci Ameriky nebudú schopní alebo ochotní nahradiť Washington ako podporovateľa Ukrajiny v poslednej inštancii – bude sa zvyšovať tlak na Kyjev, aby súhlasil s prímerím a nakoniec uzavrel diplomatickú dohodu s Moskvou. Hoci je možné, že Ukrajina bude niekedy v budúcnosti pozvaná do Európskej únie (EÚ) a možno aj do NATO, akákoľvek dohoda medzi Ruskom a Ukrajinou by Putinovi zabezpečila silnejšiu pozíciu, najmä ak by prezident Trump v druhom funkčnom období, ako mnohí očakávajú, podnikol kroky na oslabenie amerických záväzkov voči NATO.

Za týchto okolností nadobúda postavenie sa výzve Iránu na Blízkom východe globálny aj regionálny význam. Veľa by záviselo od vývoja reakcie prezidenta Joea Bidena na súčasné úspešné úsilie Iránu a jeho regionálnych spojencov a zástupcov vrátane Hamasu, Hizballáhu a povstaleckého húsíjského režimu v Jemene spochybniť americkú pozíciu na Blízkom východe. Útokom Hamasu na Izrael sa totiž podarilo sabotovať americkú stratégiu normalizácie vzťahov medzi Saudskou Arábiou a Izraelom a vytvoriť arabsko-izraelské partnerstvo zamerané na zadržiavanie Iránu a jeho tábora.

Útok Hamasu spolu s údermi Hizballáhu proti severnému Izraelu zničil jeho odstrašujúci účinok a tým aj americkú snahu zmeniť rovnováhu síl v regióne vo svoj prospech. V nádeji, že ju napravia, Američania vyslali na Blízky východ dve úderné lietadlové lode, vzdušné prostriedky a kontingent námornej pechoty ako varovanie Iránu, aby sa zdržal toho, aby sa vojna v Gaze zmenila na regionálny požiar.

Pokiaľ však ide o priamy kontakt s Iránom, Bidenova administratíva sa až donedávna zdržiavala reakcie na údery jeho zástupcov proti americkým silám v Sýrii a Iraku – alebo v tejto súvislosti na ohrozenie medzinárodnej lodnej dopravy zo strany Húsíov – prostredníctvom priamych vojenských útokov na iránske ciele.

Stlačí Biden spúšť?

Iránci si môžu túto americkú opatrnosť vysvetľovať ako slabosť a predpokladať, že bez ohľadu na Bidenovu rétoriku a nasadenie amerických lietadlových lodí sa americký prezident obáva potenciálnych následkov priameho vojenského zásahu USA. To by mohlo viesť k vojne s Iránom v čase, keď Spojené štáty čelia Rusku na Ukrajine a obávajú sa hrozby čínskeho útoku na Taiwan. Iránci počítajú s tým, že Američania nemajú vojenské zdroje na boj na troch frontoch a že Američania nechcú byť zatiahnutí do nového chaosu na Blízkom východe. Preto sa čudujú: Bol by Biden pripravený stlačiť spúšť?

Prezident Biden možno nebude mať inú možnosť, ako ukázať Iráncom, že sa mýlia – ak chce skutočne obnoviť rovnováhu síl, ktorá sa zrútila 7. októbra. V opačnom prípade by sa Iránu a jeho zástupcom mohlo podariť nastoliť novú mocenskú rovnováhu na Blízkom východe, v ktorej bude Izrael poškodený, Hamas nebude zničený a normalizácia vzťahov medzi Izraelom a Saudskou Arábiou sa zastaví.

To všetko by síce neznamenalo iránske “víťazstvo”, ale Teheránu by to poskytlo väčšiu moc a povzbudilo by to arabské štáty Perzského zálivu, aby ho upokojili, ako aj posilnilo pozíciu Ruska a Číny. Irán rozširuje svoje vzťahy s Ruskom a poskytuje mu bezpilotné lietadlá a iné zbrane, zatiaľ čo Čína sa snaží zvýšiť svoj vplyv na Blízkom východe a dokonca sa jej podarilo sprostredkovať dohodu medzi Saudskou Arábiou a Iránom zameranú (okrem iného) na ukončenie občianskej vojny v Jemene.

Rusko aj Čína sa snažia budovať svoje geoekonomické postavenie posilňovaním diplomatických a hospodárskych vzťahov so Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi, ktoré produkujú ropu. Vnímanie, že Amerika na Blízkom východe upadá, by ich povzbudilo k tomu, aby okrem Teheránu uzatvárali dohody aj s Moskvou a Pekingom.

Vzhľadom na túto perspektívu, ak sa Biden zdrží stlačenia spúšte vo vznikajúcom súboji s Iránom, zvýši šancu, že islamská republika bude schopná získať dominantnú úlohu v Perzskom zálive a Levante, a tým by sa dostala do silnejšej pozície na dosiahnutie svojho dlhodobého cieľa, ktorým je úplné vytlačenie Spojených štátov z Blízkeho východu – a v tomto procese eliminovať to, čo považuje za zástupcu Ameriky, Izrael. Skôr ako sa to stane, vnímanie americkej slabosti by oslabilo vplyv Washingtonu na arabské ropné štáty a umožnilo Pekingu a Moskve širšie strategické otvorenie v regióne.

Ak sa stane opak, na druhej strane neexistuje dôvod, prečo by razantnejšia stratégia USA voči Teheránu neumožnila americkej vláde obnoviť svoju pôvodnú stratégiu kooperácie Saudskej Arábie v rámci partnerstva s Izraelom zameraného na zadržiavanie Iránu a jeho zástupcov. Bolo by to o to zmysluplnejšie, keby Saudi mohli zohrávať úlohu pri povojnovej obnove Gazy spolu s ďalšími sunnitskými arabskými štátmi, ktoré majú záujem na regionálnej stabilite.

Pokiaľ ide o rovnováhu s Čínou, je pravda, že Amerika bola nútená presunúť viac pozornosti a zdrojov v reakcii na vojny na Ukrajine a v Gaze. Pre Čínu to bolo požehnaním, pretože to odvádza americkú pozornosť od indo-pacifického regiónu a pravdepodobne je to v rozpore s predchádzajúcimi americkými sľubmi o “otočení” z Blízkeho východu a Atlantiku na Tichomorie.

Tento americký postoj, ktorý v tom čase predložila Hillary Clintonová ako ministerka zahraničných vecí, odrážal poznanie Washingtonu, že americké vojny na Blízkom východe poskytli Číne príležitosť rozšíriť svoju moc a zároveň oslabiť moc Ameriky. Situácia sa však opäť zmenila.

Washington sa môže naďalej zaoberať Ukrajinou a upadnúť do vojenského bahna na Blízkom východe. Takýto výsledok by mohol vyslať signál americkým spojencom a partnerom v Ázii, najmä členom Združenia krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN), že sa možno nebudú môcť spoľahnúť na Washington, pokiaľ ide o ich bezpečnosť, a že preto musia vyhovieť Číne.

Niektorí vo Washingtone sa preto obávajú, že Čína môže využiť pozornosť Ameriky, ktorá sa sústredí na Ukrajinu a Blízky východ, a využiť túto príležitosť na útok na Taiwan. Ale aj keby sa to nestalo, americkým prezidentským voľbám by dominovali útoky na Peking, pričom republikáni by obvinili prezidenta Bidena, že je v otázke Číny “slabý”, čo by zvýšilo tlak na Bidenovu administratívu, aby posilnila vzťahy s Tchaj-pejom, čo by pravdepodobne podnietilo čínsko-americké napätie. To by sa ešte viac rozdúchalo, ak by sa do Bieleho domu vrátil Trump, ktorý presadzuje hospodársky nacionalistický a protičínsky program.

Po tom všetkom bude naďalej platiť, že americká politika na Blízkom východe (a na Ukrajine) by ovplyvnila jej postavenie vo východnej Ázii. Oslabenie amerického záväzku voči Ukrajine a neschopnosť obmedziť iránske ambície na získanie dominancie vyšlú Pekingu signál slabosti a mohli by ho povzbudiť, aby otestoval americké odhodlanie v indo-pacifickom regióne.

“Štvorica”

Alternatívne, ako signál sily, sa rozvíjajúca americká strategická spolupráca s Indiou, Austráliou a Japonskom – “Štvorica” – môže stať jadrom regionálneho bezpečnostného zoskupenia podobného NATO. Spolu s arabsko-izraelským partnerstvom – rozšírením I2U2 alebo “západnej štvorky” Indie, Izraela, Spojených arabských emirátov a Spojených štátov a využitím hospodárskej sily Saudskej Arábie a technologického náskoku Izraela – by to mohlo pomôcť posilniť globálnu rovnováhu síl v prospech Ameriky. V tejto súvislosti by iniciatíva, ktorú predložil Biden a indický premiér Naréndra Módí – vybudovať železničný a lodný koridor spájajúci Indiu s Blízkym východom a Európou – zapadla ako model ambiciózneho projektu zameraného na podporu hospodárskeho rastu a politickej spolupráce, ktorý posilní americkú geostrategickú pozíciu.

Na prahu roku 2024 majú Spojené štáty najväčšie a najvyspelejšie hospodárstvo a zďaleka najväčšiu a najsilnejšiu armádu. Dokonca aj tí, ktorí dnes fandia Číne, sa zhodujú v tom, že táto krajina sa nestane najväčšou ekonomikou sveta skôr ako v roku 2050. A aj tento predpoklad je veľmi “neistý”. Okrem toho nikto neočakáva, že niektorý z potenciálnych globálnych konkurentov Ameriky (či už priateľských, ako je Európska únia a India, alebo nepriateľských, ako je Rusko a Čína) v dohľadnom čase prekoná výdavky Spojených štátov na obranu a predbehne ich vo vojenskej oblasti. To sa podľa autora jednoducho nestane.

Preto možno prijať ako samozrejmosť, že v súčasnosti neexistuje veľmoc – alebo dokonca kombinácia veľmocí – pripravená vyzvať Spojené štáty na súboj o globálnu nadvládu.

Zároveň, hoci Spojené štáty pravdepodobne zostanú číslom jeden ešte nejaký čas, trojica výziev, ktorým teraz čelia na celom svete, na Ukrajine, Blízkom východe a v Tichomorí, sťaží Spojeným štátom možnosť zabezpečiť si vojenskú hegemóniu samostatne.

V dôsledku toho bude musieť byť pojem monopol USA v medzinárodnom systéme nahradený pojmom oligopol. Washington bude stáť pred voľbou, či sa bude naďalej usilovať o dominanciu, alebo bude spolupracovať s inými mocnosťami – NATO v Európe, izraelsko-arabským partnerstvom na Blízkom východe a štvoricou v Ázii – s cieľom obmedziť hrozby pre medzinárodný systém.

V takom prípade budú Spojené štáty “prvé medzi rovnými” (alebo primus inter pares). Okrem toho, že sú číslo jeden, je to druhá najlepšia vec.