Prezidentka Zuzana Čaputová mohla ešte pred niekoľkými týždňami vyhlásiť predčasné voľby na jún, prípadne na začiatok júla. Neurobila to, hoci nepochybne vedela o viacerých vážnych kauzách ľudí z Hegerovej vlády. Zato teraz, presne a neomylne – náhodou práve vo chvíli, keď už sa stal len ťažko prakticky realizovateľný akýkoľvek skorší termín volieb než septembrový – sa jej odrazu hodila prvá zámienka, ktorá sa vyskytla.

Je zrejme len zhodou politických okolností, že obetným baránkom sa stal minister Samuel Vlčan. (Mimochodom, jeden ešte z tých príčetnejších ministrov z vládneho obludária – žeby práve preto padla voľba na neho?) O Vlčanovej korupčnej veci pritom musela byť informovaná už najmenej pred niekoľkými týždňami, ale akosi jej to nevadilo.

Kto sa spätne, triezvo a s odstupom pozrie na chronológiu diania, musí jasne vidieť, o čo milej lady z Prezidentského paláca išlo: akonáhle sa objavila prvá šanca chňapnúť po maximálnej možnej, takmer nekontrolovanej moci v štáte, tak to urobila.

A táto, celým svetom (rozumej, globálnou propagandistickou mašinériou Západu) velebená, zbožňovaná a obdivovaná dáma v elegantných šatách, superdemokratka citlivo vnímajúca tie správne hodnoty a nuansy právneho štátu, to urobila celkom na hulváta, v štýle nie zase tak úplne odlišnom od štýlu vreckárky zo supermarketu.

Namiesto toho, aby personálne zloženie úradníckej vlády odkonzultovala s parlamentnými stranami, s volenými zástupcami ľudí, tak ako sa to robí aj v iných krajinách so systémom parlamentnej demokracie, ona si tam hneď začala nominovať svojich ľudí. Hm, svojich… Konšpirátorská a dezolátska opozícia a iná háveď by hneď začala kričať, že sorosových, ale to my písať nebudeme, veríme že naši čitatelia majú vlastný rozum.

Prezidentka, osoba s právnym vzdelaním a múdrymi poradcami nepochybne vie, že tento postup v rozpore s ústavnými zvyklosťami nie je iba prejavom hlbokej neúcty k voličom, parlamentu či tradíciám, ale predovšetkým je na hrane ústavy.

Niektorí opoziční politici dokonca hovoria o puči, o štátnom prevrate, o zneužití právomoci verejného činiteľa a pod. To síce je možno nepatrne zveličené, lenže sa ozýva pozoruhodne veľa hlasov nielen z opozície, ale dokonca aj z koalície, že na takúto vládu sa príliš nebude hodiť prívlastok „úradnícka“, ako bolo avizované, pretože jej kľúčoví členovia budú politickí viac než dosť. A teda, či by sme ju namiesto „úradníckej“ nemali radšej nazývať „prezidentská“.

A vlastne, či vôbec bude namieste používať výraz „vláda“ a nie skôr iba „kabinet“: povráva sa totiž, že budúci predseda tohto orgánu Ľudovít Ódor ani nemá vplyv na to, koho mu prezidentka do jeho vlády pridelí.

Za daných okolností už väčšina parlamentných strán vyjadrila ak nie priamo kategorické odmietnutie vyjadrenia podpory takémuto „prezidentskému kabinetu“, tak prinajmenšom váhanie. Z koaličných strán iba Saska avizovala, že bude tento kabinet podporovať – Hegerovci a Kollárovci si chcú s rozhodnutím počkať, až keď ho prezidentka predstaví. Opozícia a OĽaNO sa vyjadrili, že prezidentkinu vládu nepodporia, považujú Čaputovej kroky za neústavné. A niečo veľmi podobné tvrdí aj Veronika Remišová, keby to náhodou niekoho ešte zaujímalo.

Zloženie prezidentkinho ansámblu ešte nie je definitívne, ale mená, ktoré sa spomínajú, sú dôvodom na presne tie obavy, o ktorých bola reč už od prvého momentu, keď sa objavila možnosť, že Slovensko bude mať úradnícku vládu. Už len to, že vládu má viesť Ľudovít Ódor, osvedčený neoliberálny ekonóm, učiteľ na Sorosovej Stredoeurópskej univerzite, hovorí za všetko. Ale jasnou správou sú aj ďalšie nominácie.

Zdecimované zdravotníctvo má ostať v rukách patológa Michala Palkoviča, ktorý bol doposiaľ štátnym tajomníkom. Na vtipy, že zdravotníctvo je už v takom stave, že ho dostal do opatery patológ, zvykne odpovedať, že najradšej má otvorených a chladnokrvných ľudí. Nuž, uvidíme ako pitva slovenského zdravotníctva dopadne…

Lenže to je aspoň odborník od fachu. Zato napríklad budúci minister vnútra Ivan Šimko nie je žiadny „úradník“, ale starý Dzurindov káder, osoba čisto politická. Podobne budúca ministerka spravodlivosti, bývalá sudkyňa a poslankyňa za SDKÚ Jana Dubovcová.

Nehovoriac už o Martinovi Sklenárovi, budúcom ministrovi obrany. V súčasnosti je generálnym riaditeľom Sekcie obrannej politiky Ministerstva obrany, kam ho priviedol Jaroslav Naď. Je to preverený káder, ktorý napríklad zabezpečoval rozhovory o posilnení vojenskej prítomností NATO na Slovensku. Pôsobil niekoľko rokov aj na ministerstve zahraničných vecí.

Vrcholom však je nádejný nový minister zahraničia, diplomat Miroslav Wlachovský, hardcore washingtonský jastrab ako z jedného vrhu s Káčerom, Demešom či Korčokom. Denník N o ňom píše: „Wlachovský bol okrem svojej práce v diplomacii aj poradcom premiéra Eduarda Hegera pre zahraničnú politiku. Práve pomoc Ukrajine vo vojne je oblasť, ktorú na Hegerovej vláde partneri z Európskej únie aj Spojené štáty a NATO oceňovali. Wlachovský pri týchto rozhodnutiach bol.“ Čo ešte viac treba dodávať?

Takže si to zhrňme: prezidentka a jej majitelia čakali na chvíľu, keď už ostane ako jediná alternatíva úradnícka vláda a zmocnili sa vesla. Teraz majú päť mesiacov, aby beztrestne realizovali svoje zámery. Poslanec Ľuboš Blaha to zhrnul slovami: „Čaputovej vláda je kolosálny podvod na občanoch. Progresívne Slovensko v tandeme s americkou ambasádou jasne ukazuje, že majú demokraciu úplne na háku.“

Čo sa dá v tejto situácii robiť? Popri súdoch je parlament jedinou inštitúciou, ktorá by mohla prezidentke pozerať na prsty, ale do akej miery to bude možné, to je vo hviezdach, lebo ako hovorí reklama, „tu už nikto nič negarantuje“.

Možno sa až teraz ukáže, kto pani prezidentka skutočne je. V minulosti sa niektorým konšpiratívnejšie ladeným občanom občas zazdalo, že spoza masky jemnej a distingvovanej dámy sem-tam prebleskuje akási iná tvár – tvár neľútostného, chladnokrvného predátora s veľkými tesákmi. Ak sa nemýlili, tak teraz tú tvár možno budeme môcť vidieť častejšie.

A možno nie. Možno to všetko bude prebiehať potkaním spôsobom, potichúčky: napriek tomu, že Slovensko a jeho občania sú na hrane bankrotu, aj naďalej peniaze, zbrane a všetka možná iná podpora bude smerovať na Ukrajinu. Štát sa bude ďalej personálne aj ekonomicky „konsolidovať“, čo v slovníku euroatlanťanov znamená, že bude čoraz viac preberaný a kontrolovaný „tými správnymi“ ľuďmi a štruktúrami. Čo bude treba tutlať, to sa bude tutlať, a koho bude treba umlčať či zlikvidovať… no veď viete, máme demokraciu, právny štát, slobodu slova a tak podobne.

A popritom bude treba pritiahnuť opasky. Brutálne. Dosť možné, že najviac zo všetkých krajín EÚ. Bude treba pripravovať vyrovnaný rozpočet na budúci rok a v najbližších rokoch, v zmysle záväzku voči EÚ, znížiť rozpočtový deficit o dve tretiny. Sláva Ukrajine!