Izraelský letecký útok na ciele v Sýrii mal povzbudiť Američanov, aby prešli od slov k činom

Damašk/Washington 11. apríla 2018 (HSP/inosmi.ru/Foto:TASR/SANA via AP)

Libanonské médiá („L´Orient-Le Jour“) zhodnotili pondelkový raketový útok izraelského letectva voči sýrskej základni T-4 v provincii Homs ako snahu povzbudiť Američanov k vojenskej akcii voči legitímnej vláde Sýrie a jej prezidentovi Bašárovi Asadovi. Po predchádzajúcich zlých skúsenostiach izraelského letectva so sýrskou protivzdušnou obranou, ktorá im vo februári zostrelila stíhačku F-16, útočili v tomto prípade dve izraelské stíhačky F-15 z bezpečnej vzdialenosti z libanonského vzdušného priestoru bez toho, aby si pýtali povolenie Bejrútu. Novým prvkom je tiež fakt, že na rozdiel od predošlých úderov izraelských vzdušných síl v tomto prípade Izrael vopred neavizoval svoj útok Rusom, ale Američanom.

Aj to bol zrejme dôvod, prečo sa sýrska protivzdušná obrana spočiatku mylne domnievala, že za útokom krídlatých rakiet sú Američania. Podľa následného vyhlásenia ruského Ministerstva obrany sa útok odohral 9. apríla v čase od 03:25 hod. do 03:53 hod., pričom z celkového počtu osem izraelských krídlatých rakiet bolo sýrskou protivzdušnou obranou päť rakiet zlikvidovaných, zvyšné tri rakety zasiahli západný sektor základne. Pri útoku nedošlo k zraneniu žiadneho z ruských vojenských poradcov, ktorí podľa niektorých zdrojov vraj opustili priestor základne v nedeľu večer.

Okrem toho, že Izraelčania vopred neinformovali Rusov ale Američanov, dôležitou charakteristikou útoku bolo jeho načasovanie. Izraelčania síce vyčkali, až Rusi opustia základňu, avšak svoj útok zrealizovali v podstate 24 hodín po tom, ako malo dôjsť k údajnému použitiu otravného plynu v meste Dúmá vo východnej Ghúte. Na prvý pohľad by nemal byť medzi oboma udalosťami žiadny priamy súvis. Tel Aviv predsa nemal žiadny dôvod trestať sýrsku vládu za hypotetické použitie otravného plynu voči extrémistickým militantom z koalície islamistických milícii Džajš al-islám terorizujúcim obyvateľov východnej Ghúty. Navyše ani americká propaganda nikde nespomína, že by práve sýrska základňu T-4 mala zohrať nejakú rolu v zinscenovanej kampani s otravným plynom v Dúmá.

Zmysel izraelskej agresie teda spočíval v niečom inom. Po tom, ako západná propaganda vyfabrikovala nový diel seriálu o údajnom použití chemických zbraní v Sýrii, vystúpil americký prezident Donald Trump s ostrými verbálnymi útokmi na adresu Damasku, Moskvy a Teheránu. Washington, Paríž a Londýn nešetrili vyhrážkami a hrozbami potrestať sýrsku vládu a jej protektorov. Na rozdiel od Washingtonu zachováva Izrael v tejto veci mlčanie, dokonca sa nepriznal ani k samotnému raketovému útoku svojich stíhačiek. Tel Aviv pri obrane svojich záujmov na Blízkom východe však nikdy neváha použiť silové prostriedky individuálne a podľa vlastného uváženia. V tomto prípade chcel demonštrovať Donaldovi Trumpovi, že sa netreba obávať následkov ozbrojenej akcie v Sýrii a že nálety a útok krídlatých rakiet sú možné aj bez ohľadu na ruskú vojenskú prítomnosť v krajine.

Dôležitým aspektom izraelskej taktiky je aj fakt, že na sýrskej základni T-4 síce nezahynuli žiadni Rusi, ale o život prišli minimálne štyria iránski vojenskí poradcovia. Cieľom tejto taktiky je snaha vnútiť iránskemu vojenskému veleniu dilemu, či má na túto izraelskú provokáciu reagovať, alebo či má zaujať zdržanlivý postoj. Ak by totiž Iránci reagovali rovnakou mincou, Izrael by okamžite roztočil svoju propagandistickú mašinériu s cieľom zatiahnuť Američanov do masívneho vojenského konfliktu s Teheránom. Pokiaľ však Iránci nebudú primerane reagovať, bude môcť Tel Aviv použiť tento argument pri presviedčaní Američanov, aby sa nebáli použitia vojenskej sily v Sýrii, nakoľko Iránci sú príliš zbabelí a nebudú reagovať.

Gabriel Gačko