«Ty máš slová večného života!» (Jn 6,68).

Na záver tohto Svetového stretnutia rodín sa schádzame ako rodina okolo Pánovho stola. Ďakujeme Pánovi za mnohé prijaté dobrodenia v našich rodinách. Chceme sa snažiť naplno žiť svoje povolanie, aby sme boli podľa dojímavých slov sv. Terézie od dieťaťa Ježiša „láskou v srdci Cirkvi“.

V tejto vzácnej chvíli spoločenstva jedni s druhými a s Pánom je dobré zastaviť sa a uvažovať nad prameňom všetkých dobrodení, ktoré sme dostali. Ježiš odhaľuje pôvod týchto požehnaní v dnešnom evanjeliu, keď sa prihovára svojim učeníkom. Mnohí z nich boli rozrušení, zmätení a aj nahnevaní, na pochybách, či prijať jeho „tvrdé slová“, ktoré sú v tak veľkom protiklade s múdrosťou tohto sveta. Ako odpoveď im Pán priamo hovorí: „Slová, ktoré som vám povedal, sú duch a život“ (Jn 6,63).

Tieto slová s prísľubom daru Ducha Svätého prekypujú životom pre nás, čo ich prijímame s vierou. Poukazujú na najhlbší prameň každého dobra, ktoré sme zakúsili a slávili tu v týchto dňoch: Božieho Ducha, ktorý neustále vdychuje nový život pre svet, do sŕdc, rodín, domovov a farností. Každý nový deň v živote našich rodín a každá nová generácia prináša so sebou prísľub nových Turíc, domácich Turíc, nové vyliatie Ducha, toho Tešiteľa, ktorého nám Ježiš posiela ako nášho Zástancu, Utešiteľa a toho, ktorý nám naozaj dáva odvahu.

Ako veľmi svet potrebuje toto povzbudenie, ktoré je Božím darom a prísľubom! Kiež je jedným z plodov tejto oslavy rodinného života to, že keď sa vrátite do svojich domovov, budete sa môcť stať zdrojom povzbudenia pre iných, aby ste sa s nimi podelili o Ježišove „slová večného života“. Vaše rodiny sú totiž jednak privilegovaným miestom ako aj dôležitým prostriedkom šírenia tých slov ako „dobrej noviny“ pre každého, najmä pre tých, ktorí túžia zanechať púšť a „dom otroctva“ (porov. Joz 24,17) a ísť do zasľúbenej zeme nádeje a slobody.

V dnešnom druhom čítaní nám sv. Pavol hovorí, že manželstvo je účasť na tajomstve veky pretrvávajúcej vernosti Krista k jeho neveste Cirkvi (porov. Ef 5,32). Avšak táto náuka, hoci vznešená, sa niekomu môže zdať ako „tvrdé slovo“. Pretože žiť v láske, akou nás miloval Kristus (porov Ef 5,2) znamená napodobňovať ho v jeho obete, zomierať sebe samým, aby sme sa narodili pre väčšiu a trvalejšiu lásku. Pre tú lásku, ktorá jediná môže zachrániť svet z otroctva hriechu, sebectva, chamtivosti a ľahostajnosti k potrebám menej šťastlivých. Toto je láska, ktorú sme spoznali v Ježišovi Kristovi. Ona sa vtelila do nášho sveta prostredníctvom rodiny a prostredníctvom svedectva kresťanských rodín má v každej generácii moc prelomiť každú bariéru a zmieriť svet s Bohom a urobiť z nás to, k čomu sme boli odjakživa určení – byť jedinou ľudskou rodinou, ktorá spolu žije v spravodlivosti, svätosti a pokoji.

Úloha svedčiť o tejto Dobrej zvesti nie je ľahká. Avšak výzvy, ktoré majú pred sebou kresťania dnes sú svojím spôsobom nie menej náročné ako tie, ktorým museli čeliť prvotní írski misionári. Myslím na sv. Kolumbána, ktorý s malou skupinou spoločníkov priniesol svetlo evanjelia do európskych zemí v období temna a kultúrneho úpadku. Ich mimoriadny misionársky úspech sa nezakladal na taktických metódach či strategických plánoch, lež na pokornej a oslobodzujúcej vnímavosti na podnety Ducha Svätého. Ich každodenné svedectvo vernosti ku Kristovi a medzi sebou navzájom si získavalo srdcia, ktoré horlivo túžili po slove milosti a prispelo k zrodu európskej kultúry. Toto svedectvo ostáva večným prameňom duchovnej a misionárskej obnovy pre svätý a verný Boží ľud.

Prirodzene vždy tu budú ľudia, čo budú oponovať Dobrej zvesti, čo budú „šomrať“ proti jeho „tvrdej reči“. Avšak ako sv. Kolumbán a jeho spoločníci dokázali čeliť zamrznutým vodám a búrlivým moriam, aby nasledovali Ježiša, nenechajme sa ani my ovplyvniť či znechutiť ľadovým pohľadom ľahostajnosti či víchrami nevraživosti.

Každopádne si v pokore priznajme, že ak sme k sebe úprimní, môže aj pre nás vyznievať Ježišova náuka tvrdo. Veď aké je to vždy ťažké odpustiť tým, čo nás zraňujú! Ako je to zakaždým výzvou prijať emigranta a cudzinca! Aké je bolestné znášať sklamanie, odmietnutie či zradu! Aké nepohodlné je brániť práva tých zraniteľnejších, ešte nenarodených alebo starých, ktorí zdanlivo rušia náš pocit slobody.

A práve v týchto okolnostiach sa nás Pán pýta: „Chcete aj vy odísť?“ (Jn 6,67). V sile Ducha, ktorý nás povzbudzuje a s Pánom vždy po boku môžeme odpovedať: „My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (v. 69). S izraelským ľudom môžeme opakovať: „Aj my budeme slúžiť Pánovi, lebo on je náš Boh“ (Joz 24,18).

Sviatosťami krstu a birmovania je každý kresťan poslaný byť misionárom – „učeníkom misionárom“ (porov. Evangelii gaudium, 24). Cirkev ako celok je volaná „vyjsť“ a prinášať slová večného života na periférie sveta. Nech toto dnešné slávenie utvrdí všetkých nás, rodičov i starých rodičov, deti aj mládež, mužov a ženy, rehoľníkov a rehoľníčky, kontemplatívnych i misionárov, diakonov, kňazov a biskupov v zdieľaní radosti z Evanjelia. Kiež sa dokážete podeliť s Evanjeliom rodiny ako radosťou pre svet.

Kým sa vrátime každý k svojim povinnostiam, obnovme si vernosť Pánovi a povolaniu, ku ktorému každého z nás povolal. Osvojme si modlitbu sv. Patrika a každý s radosťou opakujme: „Kristus vo mne, Kristus za mnou, Kristus pri mne, Kristus podo mnou, Kristus nado mnou”. [Pápež modlitbu zopakoval v írskej gaelčine, pozn.] S radosťou a silou udelenou Duchom Svätým mu povedzme s dôverou: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6,68).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)