Homília Leva XIV. v Peru: Cirkev má stavať mosty tam, kde iní budujú múry

Peru potrebuje Cirkev, „ktorá rozsieva lásku, ktorá dokáže stavať mosty tam, kde iní budujú múry“, zdôraznil pápež Lev XIV. Biskupov, kňazov, zasvätené osoby, seminaristov a členov pastoračných rád a synodálnych tímov vyzval k zmiereniu, pokoju, jednote a misii.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Slávenie modlitby cez deň s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, seminaristami, synodálnymi tímami a pastoračnými radami
Katedrálna bazilika sv. Jána, apoštola a evanjelistu, Lima, Peru
Štvrtok 12. novembra 2026

Drahí biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, seminaristi, členovia pastoračných rád a synodálnych tímov, všetci bratia a sestry v Ježišovi Kristovi!

S veľkou radosťou som opäť na peruánskej pôde, nablízku Cirkvi, ktorá je mi taká drahá. Prichádzam ako otec a brat vo viere a ako pastier, ktorý miluje svoje stádo.

Pred mnohými rokmi som prvýkrát prišiel do Peru, poslaný slúžiť Božiemu ľudu a budovať jeho kráľovstvo, podporovať pokoj v spravodlivosti s osobitnou starostlivosťou o tých najslabších. Dnes sa vraciam, aby som vás povzbudil pokračovať v diele šírenia evanjelia s pozornosťou voči životu a potrebám ľudí. S týmto cieľom by som chcel, aby sme sa spoločne zamysleli nad niektorými postojmi, ktoré sú dôležité na to, aby sme boli Cirkvou a budovali civilizáciu lásky skutočne založenú na spoločnom dobre. Pomáha nám pri tom krátke čítanie z Prvého Jánovho listu, ktoré sme si práve vypočuli (porov. 1 Jn 3, 23 – 24).

Prvou myšlienkou, ktorú nám ponúka, je výzva veriť „v meno jeho Syna Ježiša Krista“ (v. 23), teda hľadieť na neho ako na jediný základ, na ktorom máme budovať svoj chrám zo živých kameňov (porov. Ef 2, 19 – 22). Kristus je Svetlo, Slovo, Chlieb. A Cirkev rastie tam, kde ľudia žijú vo vzájomnej jednote vďaka spoločenstvu s ním. Potvrdzuje nám to neustále hľadanie Boha, ktorým sa vyznačoval život mnohých svätých, napríklad svätého biskupa Turibia de Mogrovejo. Bol neúnavným, podnikavým a tvorivým apoštolom, odvážnym obrancom chudobných a veľkodušným pastierom, pripraveným vydať zo seba všetko pre svoje stádo. Ak však chceme nájsť prameň toľkej energie a činorodosti, musíme sa pozrieť na jeho dôverný vzťah s Pánom: v jeho nasledovaní až po kríž našiel zmysel, meradlo a silu celého svojho poslania. Práve odtiaľ máme aj my čerpať inšpiráciu pre službu spoločenstvu a učiť sa čítať svoje dejiny vo svetle Veľkej noci. Keď budeme kontemplovať Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého, Pána zázrakov (Señor de los Milagros), nájdeme v „znameniach“ jeho dobroty spoľahlivého sprievodcu na našej ceste.

Druhou hodnotou, ktorú by som chcel pripomenúť, je zmierenie. Ján vo svojom liste hovorí, že Božou vôľou je, „aby sme […] milovali jeden druhého, ako nám prikázal“ (1 Jn 3, 23). Peru to veľmi potrebuje. Potrebuje Cirkev, ktorá rozsieva lásku, ktorá dokáže stavať mosty tam, kde iní budujú múry, ktorá dokáže počúvať, uzdravovať a odpúšťať a zároveň je pripravená uznať vlastné nevernosti a pokorne prosiť o odpustenie, pričom berie na seba zodpovednosť za rany, ktoré spôsobila vo svojom vnútri i vo svojom okolí. Potrebuje Cirkev, ktorá sa pevne drží kríža a vie s láskou a odvahou čeliť aj konfliktom, vo viere, že v Kristovi možno vždy začať odznova a nájsť jednotu. Ako totiž hovorí svätý Pavol, toto všetko nie je iba naším dielom, ale „je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia“ (2 Kor 5, 18).

Len tak sa podľa výrazu, ktorý mal pápež František taký rád, staneme skutočnými majstrami pokoja (porov. encyklika Fratelli tutti, 225). A to je tretí bod, nad ktorým by som sa chcel s vami zamyslieť. Mnohokrát ste ma počuli hovoriť o potrebe podporovať vo svete „odzbrojený a odzbrojujúci pokoj“ (Posolstvo k 59. svetovému dňu pokoja, 1. januára 2026). Je to skutočne naliehavá potreba, na ktorú treba odpovedať tým, že za každých okolností, deň čo deň, pestujeme hodnoty dialógu a bratstva a vyhýbame sa akejkoľvek polarizácii, ktorá rozdeľuje. Pokoj sa vždy začína „tu a teraz“ a závisí od toho, ako sa správame, ako sa na seba pozeráme, ako sa navzájom rešpektujeme a počúvame. Ak ho chceme šíriť, musíme ho najprv chrániť a pestovať pred Bohom, v sebe samých a medzi svojimi blízkymi, aby sme ho potom mohli prinášať do spoločenstiev a do rozličných oblastí spoločenského a politického života.

Tak sa staneme pravými tvorcami toho spoločenstva, ktoré je povolaná stelesňovať rodina pokrstených, aby bola v Kristovi čoraz väčšmi „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1). Jednota je pre kresťana neodmysliteľným rozmerom života a vyžaduje si neustále obrátenie srdca na osobnej i komunitnej úrovni. Krst nás z milosti robí údmi jediného Kristovho tela (porov. 1 Kor 12, 12 – 13), ale je na nás, aby sme v dôstojnosti slobodných ľudí každý deň prijímali alebo odmietali dar, ktorý sme dostali. Ježiš v tejto súvislosti pri Poslednej večeri vyjadril Otcovu túžbu: „Aby všetci boli jedno […], aby svet uveril“ (Jn 17, 21).

Otázkou teda je, ako všetkými vhodnými prostriedkami uskutočňovať a zviditeľňovať to, že sme „jedno“, a ako aj z rozdielov a zranení vytvárať príležitosti na spoločný rast vo vzájomnej úcte a odpustení. Spoločenstvo nie je úplnou jednoliatosťou ani nevyhnutne okamžitým súhlasom, ale priestorom, v ktorom sa rozličné hlasy s pomocou Ducha a pod vedením pastierov učia splývať bez toho, aby zanikli, a vytvárať súzvuk. Vyžaduje si to schopnosť otvorene počúvať aj to, čo sa nezhoduje s naším vlastným vnímaním, prijímať bolesť druhého bez posudzovania a nechať sa dotknúť jeho príbehom. Iba tak sa bude môcť v našich spoločenstvách uskutočňovať tá spoluzodpovednosť, ktorá z každého z nás robí proroka Dobrej zvesti.

A to nás privádza k poslednému bodu nášho zamyslenia: k misii. „Cirkev […] je svojou povahou misionárska“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, 2). Zo svojej podstaty nás pobáda ohlasovať Božiu lásku, ktorú prijala a v ktorú verí (porov. 1 Jn 4, 16). Preto vás všetkých, drahí bratia a sestry, povzbudzujem, aby ste udržiavali živý plameň tejto lásky a vydávali o nej vierohodné a radostné svedectvo, každý podľa svojho povolania: biskupi tým, že ako pastieri rozpoznávajú Boží hlas, ktorý prehovára prostredníctvom života stáda, osobitne keď počúvajú kňazov a sú im nablízku; kňazi tým, že pestujú hlbokú lásku ku Kristovi, vernosť a poslušnosť Cirkvi a sprevádzajú bratov a sestry, za ktorých nesú zodpovednosť; zasvätení muži a ženy tým, že každý deň obnovujú vyznanie svojho „áno“ skutočne evanjeliovým životom a prosia Ducha Svätého o milosť „narodiť sa zhora“ (porov. Jn 3, 3); seminaristi tým, že rozvíjajú krásu a sviežosť svojho povolania, udržiavajú živý vzťah s Ježišom a starajú sa o svoj vnútorný život. A teraz vás, laických členov pastoračných rád a synodálnych tímov, prosím, aby ste sa naďalej venovali práci, ktorú ste začali: Cirkev vás potrebuje, potrebuje váš prínos a vašu vieru.

Drahí bratia a sestry, spojme sa všetci dnes i vždy vo veľkej symfónii spoločenstva, ktorej dirigentom je Kristus. Ospevujme Otcovu lásku tým, že budeme spoločne kráčať so srdcom otvoreným milosti, jednomyseľní a verní prikázaniu, ktoré sme dostali: „Aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého“ (1 Jn 3, 23). Nech sa tak stane s milosťou Ducha Svätého a na príhovor Márie, našej Matky.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk