Jeruzalem 7. februára 2023 (HSP/foreignpolicy/Foto:TASR/AP-Ronen Zvulun)

Väzby Jeruzalema s Moskvou sa čiastočne týkajú bezpečnosti. Sú tiež o neliberalizme, píše Steven A. Cook pre Foreign Policy

Keď bol bývalý americký prezident John F. Kennedy v 50. rokoch 20. storočia členom Kongresu, patril k skupine zákonodarcov v Snemovni reprezentantov a Senáte, ktorí sa snažili ukončiť zbrojné embargo USA voči Izraelu. Napriek tomuto tlaku vtedajší prezident Dwight D. Eisenhower neustúpil, pretože veril, že Trojstranná deklarácia z roku 1950, v ktorej sa Spojené štáty, Francúzsko a Spojené kráľovstvo dohodli, že nebudú predávať zbrane regionálnym bojujúcim stranám, je najlepším spôsobom, ako zabrániť vojne na Blízkom východe. Keď bol Kennedy zvolený za prezidenta, porušil dohodu a predal židovskému štátu systémy protivzdušnej obrany Hawk vyrobené v USA, čo predstavovalo začiatok obranných vzťahov medzi USA a Izraelom, ako ich pozná svet.

V polovici januára Bidenova administratíva požiadala Izrael, aby tieto systémy Hawk z 50. rokov minulého storočia, ktoré boli uskladnené, poslal do Kyjeva, aby pomohli Ukrajincom brániť sa pred náporom ruských rakiet a iránskych bezpilotných lietadiel. Izraelčania údajne odmietli.

Bolo to ohromujúce rozhodnutie krajiny, ktorá v rokoch 1946 – 2021 využívala vojenskú pomoc Spojených štátov vo výške 107 806 200 000 USD a ktorej obyvateľstvo (podobne ako ukrajinské) je nútené žiť pod hrozbou rakiet, striel a bezpilotných lietadiel – z ktorých viaceré pochádzajú aj z iránskej technológie. Izraelskí predstavitelia pokračujú vo svojej “vojne medzi vojnami” – útočia na Iráncov a ich zástupcov v Sýrii a niekedy aj v Iraku, aby zabezpečili bezpečnosť izraelského obyvateľstva – vrátane útoku na iránske zariadenia počas uplynulého víkendu, ktorý americkí predstavitelia údajne pripísali Mosadu, izraelskej spravodajskej službe. Zároveň sa však zdá, že Izraelčania odopierajú Ukrajincom dokonca aj staré a nepoužívané technológie na zabezpečenie vlastného obyvateľstva.

Preto by nikoho nemalo šokovať zjavné rozhodnutie Izraela ponechať si stíhačky.

Od invázie ruského prezidenta Vladimira Putina na Ukrajinu izraelská vláda – podobne ako turecká vláda – hrá dvojitú hru, keď ponúka rétorickú podporu ukrajinskej nezávislosti a poskytuje Kyjevu humanitárnu pomoc. Turci sú aspoň ochotní predávať Ukrajincom zbrane. Izraelčania sa naopak úzkostlivo vyhýbajú akejkoľvek politike, ktorá by poškodila väzby Jeruzalema s Moskvou.

Hlavným dôvodom je bezpečnosť. Rusi majú v Sýrii a jej vzdušnom priestore významné zastúpenie. Aby Izrael mohol prenasledovať Zbor islamských revolučných gárd (IRGC) alebo jeho zástupcov na sýrskom území, musia izraelskí piloti dekonfliktovať s Rusmi. Putin Izraelčanom väčšinou rád vyhovel, pretože hoci sa s iránskym najvyšším vodcom ajatolláhom Alím Chameneím zhodli na zabezpečení prežitia režimu sýrskeho prezidenta Baššára al-Asada, Rusi chceli, aby Iránci boli v tomto úsilí mladším partnerom. Pravidelné a zničujúce údery Izraela na IRGC s tichým súhlasom Kremľa posilnili Putinov prístup.

Aj keď sa veľká časť izraelsko-ruských vzťahov týka Sýrie a bezpečnosti, tieto väzby majú aj ďalšie súvislosti. Izraelskí predstavitelia takmer reflexívne definujú krajinu ako demokratickú a zároveň ako súčasť Západu, ale na svetonázore záleží. A keďže izraelská politika sa pod vedením premiéra Benjamina Netanjahua neustále posúvala doprava, Jeruzalem nadviazal vzťahy s krajinami, ktoré nepatria ani do jednej z týchto kategórií.

Zdá sa, že politické sympatie založené na nacionalizme, identite, antipatii k liberalizmu a nepriateľstve voči moslimom zohrali úlohu pri vytváraní väzieb Izraela s konšteláciou neliberálnych krajín – najmä s Ruskom, Maďarskom, Poľskom, Indiou a Brazíliou za bývalého prezidenta Jaira Bolsonara. Samozrejme, tieto príbuzenské vzťahy sa vždy netiahnu rovnakým smerom. Poľsko je hlavným podporovateľom Ukrajiny a dokázalo svoju obrovskú hodnotu v tom, čo prezident USA Joe Biden definoval ako boj medzi demokraciou a tyraniou. Napriek tomu, lídri poľskej vládnucej strany Právo a spravodlivosť zdieľajú mnohé aspekty Putinových názorov, krajina zostáva neliberálnou demokraciou a Izrael ťahá rovnakým smerom.

Netanjahu sa nezdá byť prirodzeným kultúrnym bojovníkom, radšej zdôrazňuje bezpečnosť a to, ako dobre ju Izraelčanom zabezpečuje, ale v krízových chvíľach preukázal ochotu používať rasistické píšťalky a pridať sa k neliberálnym politikom. Napríklad v snahe získať hlasy voličov v roku 2015 varoval židovských Izraelčanov prostredníctvom Facebooku: “Pravicová vláda je v nebezpečenstve. Arabskí voliči húfne prichádzajú k volebným urnám. Ľavicové organizácie ich vypravujú autobusmi.” A, samozrejme, nedávno nadviazal spoločnú spoluprácu s izraelskou nacionalistickou, neliberálnou, náboženskou pravicou, ktorej vodcovia zdieľajú ideologické sklony globálnej pravice – ktorej vodcom je ruský prezident.

Izraelský minister verejnej bezpečnosti Itamar Ben-Gvir, minister financií Bezalel Smotrich a Avi Maoz – námestník ministra v úrade predsedu vlády, ktorého portfólio sa zrejme týka výlučne podpory jeho osobitnej interpretácie židovskej identity – nie sú zjavne oddaní demokracii. Zdá sa, že títo úradníci majú väčší záujem využívať demokratické postupy Izraela na presadzovanie svojej nedemokratickej agendy. Hoci Netanjahuova koalícia pozostáva zo strán, ktoré spoločne získali menej hlasov ako ostatné strany, Ben-Gvir, Smotrich, Maoz a ďalší sa správajú, akoby mali drvivý mandát nakloniť si moc v prospech Knesetu, kde majú v súčasnosti oni a ich spojenci tesnú väčšinu.

Tlač sa dosť sústredila na Netanjahuov partikulárny záujem o zmeny zákonov, ktoré by mu umožnili vyhnúť sa trestnému stíhaniu za korupciu. Z určitého pohľadu je to to najmenej, čo pre neho môžu premiérovi partneri urobiť výmenou za to, že im umožnia zmeniť spôsob výberu sudcov Najvyššieho súdu a poskytnú izraelskému zákonodarnému zboru právomoc zrušiť najvyšší súd krajiny. Táto zmena by mohla vláde umožniť rozšíriť izraelskú kontrolu nad Západným brehom Jordánu, podkopať práva nežidovských Izraelčanov a pevne zakotviť izraelskú identitu v rámci špecificky ortodoxnej verzie toho, čo predstavuje židovstvo. Súčasťou toho by bola aj významná zmena izraelského “zákona o návrate”, ktorý má rozhodujúci význam pri spájaní Židov na celom svete s Izraelom. Okrem toho je ohrozené tolerantné prostredie Izraela pre komunitu LGBTQ, keďže Maoz – ktorý otvorene zastáva homofóbne názory – sľubuje, že bude presadzovať agendu zameranú proti homosexuálom a transsexuálom, čo je charakteristickým znakom neliberálnej globálnej pravice.

To, čo sa deje (alebo sa môže stať) v Izraeli, sa zhoduje s tým, čo sa stalo v iných neliberálnych štátoch vrátane Ruska. Politici vyprázdnili, ohýbali a podkopávali inštitúcie, aby si upevnili svoju moc a presadzovali neliberálnu politiku v mene nejakej zdanlivo dôležitejšej veci, najmä nacionalizmu, identity a náboženstva. Izraelský politický systém má už dlho problém zosúladiť demokratické princípy s etnicko-náboženským nacionalizmom, ktorý je do veľkej miery súčasťou sionizmu.

Počas väčšej časti takmer 75 rokov sa Izraelčania snažili zvládnuť rozpory a problémy, ktoré tieto konkurenčné impulzy vytvárali, ale nová vláda o ich zvládnutie nestojí. Namiesto toho sa usiluje o posilnenie avizovaného židovského štátu založeného na osobitnom chápaní judaizmu, ktorý sa nesnaží prispôsobiť tým, ktorí nepatria do kategórie prijateľného židovstva.

Izrael sa nachádza na politickej trajektórii, ktorá ho zaraďuje medzi neliberálne štáty sveta. Bolo by nepresné tvrdiť, že Izrael je rovnaký ako Rusko, ktoré je rovnaké ako India, ktorá je rovnaká ako Maďarsko. Vedúci predstavitelia všetkých týchto krajín však majú podobný pohľad na to, ako organizovať svoje spoločnosti. Takže áno, je pravda, že väzby Jeruzalema na Moskvu sú prepojené s jeho bezpečnostnými obavami a núdzovým stavom, ktorým je prítomnosť Iránu v Sýrii. Ale pre tých, ktorí Izrael považujú za demokraciu orientovanú na Západ, sú jeho vzťahy s Ruskom a inými neliberálnymi štátmi oveľa dôležitejšie, uzatvára Steven A. Cook pre Foreign Policy.