Na Vatikánske námestie včera prišli aj vyše dve stovky slovenských pútnikov: farníci z Domaniže, Milošovej, z Farnosti sv. Gorazda v Topoľčanoch, pedagógovia umeleckých škôl z Košíc a pracovníci Arcibiskupského úradu v Bratislave.

Božie prikázanie „Nescudzoložíš“ predstavil pápež František v katechéze ako výzvu k vernosti: „Nedá sa milovať len pokým sa to človeku hodí, láska sa prejavuje práve za hranicou vlastného osohu, keď sa daruje všetko bez výhrady“. Citoval Katechizmus, že „láska chce byť definitívna, nemôže trvať iba do nového rozhodnutia“ (č. 1646).

Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne

„Vernosť je charakteristikou slobodného, zrelého a zodpovedného ľudského vzťahu. Aj priateľ je autentickým, ak ním zostáva v ktoromkoľvek prípade, inak nie je priateľom,“ uviedol pápež František. Kristus „zjavuje autentickú lásku“, je „verným Priateľom“. Platí to aj vtedy, keď pochybíme, zdôraznil pápež s vysvetlením:

„Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne, a komu sa nedostane tohto prijatia, nosí v sebe určitú neúplnosť, často bez toho, aby si to uvedomoval. Ľudské srdce sa snaží zaplniť toto prázdno náhradkami, uspokojujúc sa s kompromismi a priemernosťami, ktoré sú len chabým odtieňom lásky. Rizikom je nazývať láskou predčasné a nezrelé vzťahy, s ilúziou, že človek nájde životné svetlo v niečom, čo v najlepšom prípade je len jeho odleskom. Takto dochádza k preceňovaniu napríklad fyzickej príťažlivosti, ktorá sama osebe je darom Božím, ale je zacielená na pripravenie cesty k autentickému a vernému vzťahu s človekom.“

Sv. Ján Pavol II. a jeho teológia tela

Svätý Otec v tejto súvislosti pripomenul katechézy sv. Jána Pavla II. o teológii tela: človek „sa musí s vytrvalosťou a s dôslednosťou naučiť, aký význam má ľudské telo“. „Je povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vo vzťahoch“, ktorá „je postupným ovocím rozlišovania podnetov vlastného srdca“.

Pápež František pripomenul, že povolanie k manželskému životu si žiada primerané rozlišovanie ohľadom kvality vzťahu a istý čas zasnúbenia na jeho overenie. Snúbenci musia podľa jeho slov „dozrieť k istote, že v ich vzťahu je Božia ruka, ktorá ich predchádza a sprevádza“. Toto im potom dovolí sľúbiť si vernosť na celý život, vysvetlil Svätý Otec:

„Nemôžu si sľúbiť vernosť v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe a milovať sa a ctiť po všetky dni ich života len na základe dobre vôle alebo nádeje, že to bude fungovať. Potrebujú mať základ na pevnej pôde vernej Božej lásky.“
Na zrelý vstup do manželstva sa preto podľa pápeža Františka treba pripravovať dlhšiu dobu formou „katechumenátu“.

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka z cyklu o Desatore, ktorú predniesol pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra v stredu24. októbra 2018 vo Vatikáne. Pred katechézou odznelo biblické čítanie z Markovho evanjelia (Mk 10, 2-9)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V našom programe katechéz o prikázaniach prichádzame dnes k šiestemu slovu, ktoré sa dotýka citového a sexuálneho rozmeru a znie: «Nescudzoložíš».

Je to bezprostredná výzva k vernosti, a v skutku žiaden ľudský vzťah nie je autentický bez vernosti a oddanosti.

Nedá sa milovať len pokým sa to človeku „hodí“, láska sa prejavuje práve za hranicou vlastného osohu, keď sa daruje všetko bez výhrady. Ako to dokladá Katechizmus: «Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“» (č. 1646). Vernosť je charakteristikou slobodného, zrelého a zodpovedného ľudského vzťahu. Aj priateľ je autentickým, ak ním zostáva v ktoromkoľvek prípade, inak nie je priateľom. Kristus zjavuje autentickú lásku, on, ktorý žije bezhraničnou láskou Otca a v jej sile je verným Priateľom, ktorý nás prijíma aj keď pochybíme a chce vždy naše dobro, aj vtedy, keď si ho nezasluhujeme.

Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne, a komu sa nedostane tohto prijatia, nosí v sebe určitú neúplnosť, často bez toho, aby si to uvedomoval. Ľudské srdce sa snaží zaplniť toto prázdno náhradkami, uspokojujúc sa s kompromismi a priemernosťami, ktoré sú len chabým odtieňom lásky. Rizikom je nazývať „láskou“ predčasné a nezrelé vzťahy, s ilúziou, že človek nájde životné svetlo v niečom, čo v najlepšom prípade je len jeho odleskom.

Takto dochádza k preceňovaniu napríklad fyzickej príťažlivosti, ktorá sama osebe je darom Božím, ale je zacielená na pripravenie cesty k autentickému a vernému vzťahu s človekom. Ako hovoril sv. Ján Pavol II., človek «je povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vo vzťahoch», ktorá «je postupným ovocím rozlišovania podnetov vlastného srdca». Je niečím, čo si treba nadobudnúť, keďže každý človek «sa musí s vytrvalosťou a s dôslednosťou naučiť, aký význam má ľudské telo» (porov. Katechéza, 12. nov. 1980).

Povolanie k manželskému životu si preto žiada primerané rozlišovanie ohľadom kvality vzťahu a istý čas zasnúbenia na jeho overenie. Aby mohli pristúpiť ku sviatosti manželstva, snúbenci musia dozrieť k istote, že v ich vzťahu je Božia ruka, ktorá ich predchádza a sprevádza, a dovolí im povedať: «S Kristovou milosťou sľubujem, že ti budem vždy verný». Nemôžu si sľúbiť vernosť «v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe» a milovať sa a ctiť po všetky dni ich života len na základe dobrej vôle alebo nádeje, že „to bude fungovať“. Potrebujú mať základ na pevnej pôde vernej Božej lásky.

A preto je pred prijatím sviatosti manželstva potrebná primeraná príprava, povedal by som katechumenát, pretože je v hre celý život v láske, a s láskou sa nezahráva. Nemôžu sa nazvať „prípravou na manželstvo“ tri alebo štyri stretnutia na fare. Nie, toto nie je príprava, toto je predstieranie prípravy. A zodpovednosť toho, kto tak robí, padne na neho: na farára, na biskupa, ktorý toto dovolí. Príprava musí byť zrelá a potrebuje čas. Nie je to formalita, je to sviatosť. A treba sa na ňu pripravovať opravdivým katechumenátom.

Vernosť je totiž spôsob bytia, štýl života. Človek pracuje s oddanosťou, hovorí s úprimnosťou, ostáva verný pravde vo vlastných myšlienkach, vo svojich skutkoch. Život utkaný z vernosti sa vyjadruje vo všetkých rozmeroch a vedie k tomu, že muž a žena sú vernými a spoľahlivými za každých okolností.

Ale na dopracovanie sa k takému krásnemu životu nestačí naša ľudská prirodzenosť, je potrebné, aby Božia vernosť vstúpila do nášho bytia, nakazila nás. Toto šieste slovo [Desatora] nás pozýva obrátiť pohľad na Krista, ktorý svojou vernosťou môže z nás odstrániť srdce cudzoložné a darovať nám srdce verné. V ňom, a len v ňom, je láska bez výhrad a bez spätkovania, úplné darovanie sa bez dodatkov a vytrvalosť v prijatí až do konca.

Z jeho smrti a zmŕtvychvstania pramení naša vernosť, z jeho bezpodmienečnej lásky pochádza stálosť vo vzťahoch. Zo spoločenstva s ním, s Otcom a s Duchom Svätým vychádza jednota medzi nami a schopnosť žiť vo vernosti naše vzťahy.

Preložila: Slovenská redakcia VR