Bratislava 2. júna (TASR) – Už vyše dvadsať rokov pravidelne informuje v slovenských a českých elektronických i tlačových médiách o dianí v Maďarsku. Bol posledným spravodajcom Československého rozhlasu (september – december 1992) a prvým i posledným spravodajcom Slovenského rozhlasu v Budapešti (január 1993 – december 2006). Odvtedy je na voľnej nohe. Jeho hlas počuť v éteri v Česku i na Slovensku. "Neláska voči politikom pramení aj z toho, ako tých politikov hodnotia novinári. Často ich pomerne drsne napádajú, niekedy oprávnene, niekedy neoprávnene, je to permanentný boj. My zhadzujeme politikov, politici zhadzujú nás," povedal okrem iného v rozhovore pre TASR novinár a publicista Gregor Martin Papucsek.

-Ostávate verný životnému mottu: Situácia je beznádejná, zato nie zlá…?-

To je všeobecne platná pravda. Často je naozaj situácia až zúfalá, človek by si myslel, že z nej nie je východisko, ale až také vážne to nemusí byť. Vždy musí hľadať tú smiešnu, humornú či "rehotnú" stránku. A keď sa snaží, zväčša ju aj nájde.

-Novinár, rozhlasový publicista, spravodajca, komentátor, glosátor, korešpondent – tak možno označiť vaše aktivity, ale vám by vraj vôbec neprekážalo, keby ste medzi kolegami, poslucháčmi či čitateľmi mali vizitku "debužér života"…

To by som prijal rád, nahováram si, že ním aj som. Lichotilo by mi to vyslovene, padlo by mi to dobre. Rád by som aj bol debužér života, dakedy som, niekedy to nevychádza, ale snažím sa byť. Nemyslím si, že sa to týka každej oblasti života, povedzme žien. Nenaháňam ženy (smiech), ale dobré jedlo, dobre sa zabaviť, hocikedy ísť k moru – v tomto zmysle som debužérom.

-Kedy ste objavili svoj rozprávačský či reportérsky talent? Chceli ste byť novinárom a publicistom odjakživa?-

Čo sa ja pamätám, áno. Keď som študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského slovenčinu, už vtedy som si našiel dobrý doplnok k štipendiu. Hoci to štipendium od maďarského štátu (vtedy som bol ešte maďarský občan) bolo pomerne vysoké, našiel som si prácu už v 3. ročníku v denníku Új Szó. Každé popoludnie som tam chodil na zahraničné oddelenie privyrábať si – spracovávať správy. Tam som sa naučil veľmi veľa. Človek sa tam naučil redigovať, to sú základy.

-Vyštudovali ste odbor slovenský jazyk a literatúru. Nechceli ste učiť?-

Pôvodne ma vyslal maďarský štát na Slovensko s tým, že sa vrátim a budem buď učiteľ slovenčiny, alebo novinár v slovenských novinách v Maďarsku, alebo riaditeľ kultúrneho domu. Ale priznám sa, mne sa to od začiatku príliš nechcelo. Keď som sa už v Bratislave oženil s Bratislavčankou, tak som okamžite vedel, že sa nevrátim, v Bratislave som si hľadal uplatnenie. Medzitým som sa musel vrátiť a absolvovať vojenskú základnú službu, bez toho by som sa nemohol vysťahovať tzv. konzulárnym pasom. Vtedy to boli také čudné formulácie. Potom sa nám narodil syn, takže spojenie rodiny bol pomerne silný argument, aby mi povolili vysťahovať sa na Slovensko. To bolo v roku 1979 a odvtedy som bol novinár na Slovensku. Sníval som o tom už na univerzite, že budem spravodajca. Predstavoval som si, že budem pre československé médiá robiť niečo z Maďarska o Maďarsku. Vyrástol som tam, poznám tie reálie, poznám literatúru, politiku, viem, čo sa tam deje.

-Mnohým ľuďom sa vaša práca zdá veľmi atraktívna a lákavá…-

Neviem, prečo sa na to tak pozerajú. Spravodajstvo je každodenná otročina. Od nula do 24 hodín, sedem dní v týždni a 365 dní do roka. Nudná práca to nie je, ale je to pomerne jednotvárne a spravodajca je osamelý človek. Ja síce idem na akciu, zoženiem si informácie od politika, ale potom idem domov do svojho malého štúdia, k svojmu počítaču a sedím sám, na vlastné triko si to spracovávam, nemám sa na koho spoľahnúť, ak len nie na svoju "hlavnú cenzorku", ktorou je moja manželka, ale to v prípade reportáže. V prípade správy, ktorú musím rýchlo odoslať, nemá čas do toho zasiahnuť.

-Napriek tomu, že neučíte v nejakej inštitúcii, už vyše 20 rokov vzdelávate Slovákov, ale aj Čechov. Zaujímavo, vtipným, neurážlivým spôsobom predstavujete našich južných susedov. Objavujete pre nás neznáme kuriozity, pútavé historky, predstavujete osobnosti života v Maďarsku a hungariká… Ktoré hungarikum je vám najbližšie?-

Maďari veľmi lipnú na hungarikách, sú to veci čisto maďarské, vyrobené z maďarských surovín, skrsli z maďarskej myšlienky, Maďari to vyrobili, Maďari to prezentujú. Sú to predovšetkým jedlá – dobrá maďarská saláma, klobása, gulášová polievka alebo plnená koložvárska kapusta. Hungarikum je i Rubikova kocka, ale aj panoráma z peštianskej strany na Budínsky hrad – to je svetová rarita. Hovorí sa, že po roku 1956, po revolúcii, tí čo neemigrovali na západ, zostali doma práve kvôli tejto panoráme, aby sa mohli na ňu hocikedy pozerať.

-Vaše reportáže dokazujú, že máte vynikajúci postreh. Po kom ste ho zdedili?-

To je praxou. Počujem nejakú správu, viem, že to môžem pustiť do koša, alebo okamžite mám po tom vyštartovať. To mi našťastie vždy vyšlo. Nespomínam si, že by sa mi bolo stalo, že by som zanedbal nejakú dôležitú udalosť. Je to prax a možno aj tie znalosti v pozadí, že poznám maďarské dejiny, literatúru, vzťahy medzi obyčajnými ľuďmi. Nahováram si, že viem, ako Maďari vôbec zmýšľajú, aké pohnútky ich vedú, keď čokoľvek robia. Aj to je určite za tým, ale predovšetkým dlhoročná prax.

-Nepôsobíte ako novinár, ktorý by primárne hľadal informácie na tlačových konferenciách. Vy musíte mať "iné" zdroje…-

To nie je žiadne tajomstvo, človek má svoje zdroje, ale dal by som to, bohužiaľ, do minulého času, lebo dnešná politická garnitúra nie je prístupná, aby hrala úlohu môjho zdroja. V 90. rokoch to bolo priam ideálne. Do Budapešti ma vyslal v roku 1992 (ešte za Československa) Československý rozhlas. Som posledný spravodajca Československého rozhlasu v Budapešti, hrdím sa týmto titulom. Vtedy boli politici neskutoční a slovensko-maďarské vzťahy boli napäté ako struna na prasknutie. Spomeňte si Mečiar – Horn, Gabčíkovo – Nagymaros, základná zmluva v roku 1995. To bol absolútny vrchol napätia vo vzťahoch a predsa tí maďarskí politici, keď som povedal, že som zo Slovenského rozhlasu, tak sa neuzatvárali, povedali mi svoje stanovisko. Mali prioritný záujem na tom, aby mi osobne podali informácie, aby som ich mal z prvej ruky. Taký bol napríklad minister zahraničných vecí László Kovács, ten bol veľmi prístupný, neskorší maďarský eurokomisár, dodnes je poslanec v parlamente. Človek mal tie svoje zdroje, teraz je to stroj. Každý si strčí svojho hovorcu a ten odrapoce, čo má naučené. Sú to naučené šablóny, a to už ma až tak nezaujíma, preto ani v poslednom čase na tlačovky nechodím. Teraz sú zdroje informácií oveľa širšie ako v 90. rokoch. Kdeže bol internet vtedy? Len rádio bolo, noviny a hovorcovia, telefóny, osobné stretnutia.

-V Bratislave ste písali aj pre denník Verejnosť. Veci verejné vám nie sú cudzie, to stále dokazujete vo svojich riportoch. Nemáte pocit, že v týchto časoch akosi prestávajú zaujímať verejnosť?-

Bohužiaľ, mám taký pocit. Možno že je to aj naša chyba – novinárov, politikov aj novinárov dokopy. Politikov preto, akú politiku robia, novinárov preto, ako o tom povrchne informujú. Tá neláska voči politikom pramení aj z toho, ako tých politikov hodnotia novinári. Často ich pomerne drsne napádajú, niekedy oprávnene, niekedy neoprávnene, je to permanentný boj. My zhadzujeme politikov, politici zhadzujú nás. V posledných piatich – šiestich rokoch to je dosť vyostrené, žiadne priateľstvo, ako som spomínal v 90. rokoch, teraz nie je. Ľudia to sledujú a sú znechutení. Novinári majú na tom svoj podiel viny aj svojou neodbornosťou. Plno mladých novinárov, bohužiaľ, prináša veľa neoverených vecí. Mnohí si myslia, že internet alebo éter to znesie. Nie je to pravda. Je tam veľmi veľa nepresností, neodbornosti, neprofesionálnosti. To všetko vplýva na to, že ľudia sú apatickí.

-Vašim reportážam nechýbal zmysel pre humor. S humorom ste sa pozerali aj na vážne udalosti či ostré diskusie napríklad v maďarskom parlamente. Ten láskavý humor ste podedili, postupne vybudovali, alebo vás ním niekto infikoval?-

Maďar v Maďarsku. Ten štipľavý, ale nie ešte urážlivý humor mal v Maďarsku obrovskú silu začiatkom 90. rokov. Vtedy to rozkvitalo, keď som tam prišiel. Aj bulvár bol vtedy iný. Miloval som čítať Kurír, bol to geniálny denník. Teraz nemá rád nikto humor v Maďarsku, politici tobôž nie, sú urazení, keď si z nich niekto uťahuje, ale boli časy, keď Maďari mali veľmi radi sebairóniu.

-Líšia sa Maďari od Slovákov vo vnímaní a používaní humoru?-

Na Slovensku táto sebairónia ako keby chýbala.

-Aké témy spracovávate najradšej?-

O jedle napríklad (smiech). Keď je nejaký festival husacej pečienky alebo vínny festival na Budínskom hrade, tak to áno. Netreba si ani vymýšľať. Človek tam ide, zoberie mikrofón, mnoho ľudí nechce nič povedať, ale z tých desiatich piati niečo povedia, a to sa už potom píše samé. Hodím len na papier, čo zažijem. Keď je človek v teréne, netreba vymýšľať.

-Z Maďarska vysielate správy o všetkom – dobrom víne a maďarskej kuchyni, demonštráciách a nepokojoch, politikoch, zanikajúcich trabantoch, prostitútkach. Ktorá správa zostala doteraz vo vašej pamäti, ktorú evidujete v priečinku nezabudnuteľné?-

Rozhodne správa o tom, že sa majú stretnúť premiéri Mečiar a Horn. Bolo to tuším v roku 1994, absolútny chlad vo vzťahoch, akákoľvek správička, že by bol možný medzi najvyššími nejaký kontakt, bola senzáciou. A mne sa podarilo získať informáciu, že sa veru majú stretnúť, ale o tom ani hovorcovia ešte nevedeli. Zistili mi to, overili moju info a potvrdili to opäť iba mne. A ja som to "vytrúbil" v istý piatok do Večerného rádiožurnálu. Šok ma zastihol na druhý deň, keď sa maďarské noviny palcovými titulkami odvolávali na mňa, ako na zdroj dôležitej informácie…

-Boli ste posledným spravodajcom Československého rozhlasu v Budapešti. Ako ste vnímali a prijali rozpad Československa? Boli ste za alebo proti, prípadne ste česko-slovenský rozvod zobrali ako fakt?-

Zobral som to ako fakt. Dodnes mám pocit, ako keby mi bolo niečo ušlo, ako keby som bol niečo nepostrehol. Bol som mimo krajiny, nesledoval som to zblízka. Mám až výčitky svedomia, že som to tak nejako neprežíval. Len som referoval, ako Maďari na to reagujú, aké snahy boli vtedy v Maďarsku okolo Slovenska a hraníc, ako sa budú vyvíjať vzťahy samostatného Slovenska s Maďarskom. Rozpad som sledoval cez médiá, ale priamy kontakt s Československom som nemal, bol som ďaleko v Budapešti. Dodnes mám z toho zlý pocit, že som pri niečom nebol.

-Ekonomická kríza vládne svetu, určite sa dostala aj do vašich reportáží a postrehov. Ako sa na ňu pozeráte, čo si o nej myslíte?-

S tým vstávam, stále mám pocit, že až tak sa v tej ekonomike nevyznám, ale snažím sa. Prvé si vždy preštudujem ekonomické správy. Tých ekonomických portálov je toľko, takže sa snažím byť v obraze aj v tejto oblasti, keby niečo vypuklo…

-Vo vašej knihe Maďarský pomaranč sa čitatelia môžu dočítať aj o tom, že hollywoodska hviezda Tony Curtis, pôvodom Maďar, propagoval turizmus v krajine našich južných susedov? Vyšlo to? Dosledovali ste túto akciu?-

Vtedy začali do Maďarska chodiť húfy amerických dôchodcov. Fungovalo to, vykazovali to aj štatistiky, rapídne sa zvýšil počet amerických turistov. Curtis bol jedným z najznámejších Maďarov, už nežije, bohužiaľ. Maďari mali takéto podobné dobré ťahy do sveta. Škoda, dnes nemajú taký chýr ani v Európe.

-Slováci si zvykli na váš hlas v éteri, ale bolo obdobie, keď ste sa z rozhlasových správ vytratil, akoby ste sa odmlčali. Počuť vás bolo skôr v českých médiách. Čo sa stalo?-

Neviem, jednoducho koncom roka 2006 Slovenský rozhlas zrušil spravodajské posty. Ponechal si len Brusel, Prahu a Washington. Zrušili Moskvu, Varšavu, Budapešť. Mal som pocit, akoby som mal nejaký dištanc, ale neviem prečo, nikto mi to nevysvetlil. Neobjednávali si odo mňa materiál. Kto vtedy rozhlasu šéfoval, ten by to vedel asi vysvetliť. Vtedy som začal pre Český rozhlas robiť intenzívnejšie. Česi boli pomerne múdrejší. Ich dianie v Maďarsku, až sám som sa niekedy čudoval, strašne zaujímalo. Čokoľvek som ponúkol, okamžite po tom skočili.

-Ako je to dnes? Ste na voľnej nohe?-

Nastali dáke zmeny, ale stále som na voľnej nohe. Ponúkam témy na viacero miest a čakám, či niekto zareaguje.

-Počas svojho pôsobenia ste stretli stovky zaujímavých respondentov. Kto vám zostal v pamäti?-

Árpi bácsi! Árpád Göncz, maďarský prezident. To bol neskutočný človek s veľkým č, naozaj. Tykali sme si, ale on tykal každému, takže nebudem "machrovať". Neraz sme boli spolu na pánskej toalete, s prepáčením. Chlapi to majú jednoduché, keď chce niekto niekoho stretnúť. Vidím, že politik ide na toaletu, tak idem za ním, postavíme sa vedľa seba a prehodíme pár slov. Árpi bácsi bol neskutočne ľudský, mal strašne rád Slovákov a Čechov, vôbec všetkých okolo seba, vyžaroval zo seba ľudskosť. Dokázal zachovať obyčajnosť. Na najvyšších politických rokovaniach rozprával ako váš sused, vedel nájsť témy, tón, každý bol dojatý. Veľmi mi je ľúto, že je staručký. Chystám sa na to, že každú chvíľu má umrieť, je ťažko chorý. Nerád budem rozprávať o jeho smrti.

-A s kým ste veľmi chceli spraviť rozhovor, ale nepodarilo sa?-

S Gyulom Hornom, to bol neskutočný magor. Ako politik bol úžasný, oceňujem ho. Bol to Mečiarov partner. Gyula Horn bol nedobytný, robil som rozhovory s Viktorom Orbánom, s prezidentmi, ale s ním sa mi to nepodarilo.

-Narodili ste sa v slovenskej dedinke blízko Budapešti. Od minulého roku majú v Mlynkoch nové Kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov? Máte prehľad ako funguje, ako je navštevované a či sa mu darí?-

Je to ovocie konfliktu, ktorý vypukol podľa mňa úplne zbytočne a neoprávnene. Niekto niečo možno nepochopil. Mesiace až roky ostrých konfliktov nemyslím si, že boli užitočné a zanechali dobré stopy napríklad aj v tých Mlynkoch. Nedávno zverejnili výsledky sčítania obyvateľstva z roku 2011. Obec Mlynky sa hrdila tým, že je najslovenskejšia dedina v Maďarsku. Vyše 50 % sa hlásilo k slovenskej národnosti a teraz zrazu len 27 %. Ten pocit, že sa musím hlásiť k slovenskej identite sa stratil u tých ľudí práve v dôsledku podobných konfliktov.

-V niektorom z rozhovorov ste vyhlásili, že vás písanie nesmierne baví, že už ani nečítate, len píšete. Na konte máte dve vlastné knihy. Čo knižky konkurencie? Ostane vám predsa trochu času na to, aby ste si prečítali diela slovenských autorov?-

Rád čítam napríklad Borisa Filana. Čítal som aj Sushi v dushi (evitovka od Denisy Ogino a Evity Urbaníkovej – pozn. TASR). Dominika Dána milujem, píše geniálne krimošky.

-Pôsobíte dojmom maximálne vyrovnaného človeka, vaši kolegovia a známi o vás hovoria, že ste fajn človek. Videl vás niekedy niekto aj rozčúleného? Čo vás dokáže rozčúliť?-

Zaujatosť, skreslenie faktov, krivé obvinenie, vyslovená snaha nepochopiť, nedostatok vôle vžiť sa do kože iného a takéto drobnosti.

-Radosť vám však musí robiť fakt, že svojimi reportážami dokážete poslucháčov nalákať napríklad aj na maďarskú kuchyňu. Veľmi presvedčivým spôsobom ste informovali o majstrovstvách Maďarska vo varení halászlé v meste Baja pri Dunaji. Na celomaďarskej prehliadke kuchárov sa svojím spôsobom zúčastňujete aj vy. Platí to, že každý rok robíte vlastnú open air halászlé party?-

Nie, len by som rád robil… Ale tri razy do roka chodíme na Majstrovstvá Európy, resp. Chorvátska vo varení polievky z morských i sladkovodných rýb a diviny, v kotle, pre novinárov…

-Už dvadsať rokov máte sídlo v Budapešti. Máte tam obľúbenú štvrť? Kam chodievate najradšej?-

Ako starnem, najradšej chodím na prechádzky do Budínskych vrchov – to je zelené pásmo Budapešti, máme ich pod oknami. Keď vyjdeme von z domu, stále sme v Budínskych vrchoch. A samozrejme, Budínsky hrad. To sú klasiky, kam vodím vždy návštevy, kamarátov, sú to také povinné jazdy, ale najnovšie sú vychytené tzv. ruinové krčmy. To sú staré ruiny, sú v šiestom, siedmom a ôsmom obvode, v centre Budapešti okolo Veľkého bulváru. Mladí nadšenci to ako-tak obnovili, nechali charakter ruiny a zariadili tam napríklad kaviareň. V bedekroch to je teraz najväčší hit, je ich tam možno aj dvadsať. Najbližšie plánujem veľkú obchôdzku, urobím o tom možno aj seriál reportáží.

-Každý úspešný chlap má za sebou šikovnú ženu, darmo sa nehovorí za všetkým hľadaj ženu… Zahrala si túto kľúčovú úlohu aj vaša pani manželka?-

Už som spomínal, že je "hlavná cenzorka". Je hlavná poradkyňa, usmerňovateľka, hlavná brzda, lebo človek je náchylný si nahovárať – aký si bohovský, ale to ja nie som (úsmev). Naopak, vyčíta mi, že som príliš skromný, nemám sebadôveru a stále pochybujem. Ale ako si môžem byť istý v čomkoľvek? Istý si môže byť premiér, potom tak aj dopadne, samozrejme. Ja musím pochybovať, musím s niekým diskutovať, aspoň to pripustiť, že nemusím mať vo všetkom alebo vo väčšine vecí pravdu. Ale k vašej otázke: áno, aj za mnou, presnejšie pri mne stojí žena, ktorá sa mi zdala fatálna už roku 1973, keď sme sa na fakulte zoznámili. A o dva roky sa vzali. Trvá to teda 38 rokov…

-Medzi meno a priezvisko ste si pridali Martina, prečo?-

Mám bratranca, tiež sa volá Gregor Papucsek, kvôli nemu som aj Gregor Martin Papucsek. Ľudia si nás pletú. On sa narodil v roku 1938, je oveľa starší. Je známy spisovateľ, zberateľ ľudových piesní, v Maďarsku žijúci básnik, po slovensky píšuci, taký posledný štúrovec, dúfam, že sa neurazí. Kvôli nemu som si požičal od otca krstné meno, v krstnom liste som iba Gregor Papucsek. Inak aj môj syn je Gregor Papucsek. Je to taká tradícia v našej širokej papucsekovskej famílii. No ale nakoniec si nás s Gregorom Papučekom aj tak pletú. Čo už? Ľudia sú povrchní…

Rozhovor s novinárom a publicistom Gregorom Martinom Papucsekom je súčasťou projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru zvukové záznamy.