Až od 27. januára 2017 sa dá hypoteticky hovoriť o relatívnom úspechu mnohopočetnej proamerickej koalície pozostávajúcej z jednotiek irackej armády, kurdskej pešmergy a kontingentov západných krajín, ktorým sa s veľkými stratami konečne podarilo vstúpiť do východnej časti mesta situovanej na ľavom brehu rieky Tigris. Tento čiastkový úspech však pripomína skôr povestné Pyrrhovo víťazstvo, ktoré je príliš tesné a príliš draho zaplatené, keďže domnelému víťazovi prinieslo namiesto zisku iba straty.

Oficiálne sa „oslobodzovanie“ Mósulu začalo už pred dvoma rokmi 21. januára 2015 náletmi amerického letectva, ktoré mali za cieľ pomôcť kurdskej pešmerge v jej postupe na Mósul. Americký generál John R. Allen už 9. januára 2015 vyhlásil, že Mósul bude oslobodený v priebehu „niekoľkých týždňov“. Dôvodom jeho optimizmu bol fakt, že jednotky kurdskej pešmergy boli v tom čase asi 9 km pred bránami Mósulu. Americký generál pritom neprikladal väčší význam tomu, že Mósul bráni 12 tisíc na všetko odhodlaných bojovníkov IS, ktorí z mesta urobili ozajstnú pevnosť. V priebehu prvých bezhlavých útokov proamerickej koalície sa ukázalo, že americká generalita tragicky podcenila vojenské kapacity potrebné na obsadenie Mósulu. Začiatkom roku 2015 totiž v jej radoch prevládal názor, že na tento účel bude postačovať 5-6 motostreleckých brigád o počte 25 tisíc mužov.

Koncom februára 2015 sa tento narýchlo zozbieraný vojenský zbor pokúsil o ofenzívu, ktorá skončila tragicky už na prvej línii obrany Mósulu. Púštne búrky, ktoré prišli v polovici mája už iba dokonali dielo skazy. Generál Allen bol preto nútený skorigovať svoj časový odhad „oslobodenia“ Mósulu z „niekoľkých týždňov“ na „niekoľko mesiacov“. Situácia sa však skomplikovala po tom, ako IS v septembri 2015 sám prešiel do protiofenzívy, ktorú sa podarilo zastaviť iba s pomocou nasadenia lepšie vycvičených jednotiek kanadského specnazu.

Nový útok na Mósul bol naplánovaný na marec 2016 pod kódovým označením „Fatah“. Prípravná fáza zabrala dlhší čas kvôli potrebe skoncentrovať podstatne väčšie pozemné sily, aby nedošlo k repríze debaklu z predošlého roka. Proamerická koalícia sa rozhodla nenechať nič na náhodu a k útoku na Mósul sústredila 85 tisíc irackých vojakov a 60 tisíc kurdských bojovníkov, ktorých mali podporovať príslušníci 101. vzdušno-výsadkovej a 1. pešej divízie americkej armády.

Ani tieto podstatne mohutnejšie sily si však nedokázali poradiť s džihádistami, ktorí s podporou miestnej populácie taktiež zvýšili svoj početný stav na približne 20 tisíc mužov. Dodatočným faktorom zúrivého odporu obrancov Mósulu sa stal tiež odstrašujúci vplyv šiítskych samosúdov a krutého trestania všetkých podozrivých na územiach oslobodených od IS. Pravidelný príchod extrémnych horúčav v máji 2016 v podstate pochoval aj túto ofenzívu proamerickej koalície.

Na jeseň 2016 však do hry vstúpil nový faktor – americké vojenské velenie sa ocitlo v situácii, kedy bezpodmienečne a za akúkoľvek cenu potrebovalo vykázať nejaký vojenský úspech, ktorý by bol podľa možnosti načasovaný k začiatku prezidentských volieb v USA. V tejto súvislosti v noci zo 16. na 17. októbra, čiže mesiac pred začiatkom amerických prezidentských volieb, iracký premiér Heidar al-Abádi slávnostne oznámil začiatok novej ofenzívy na Mósul za účasti regulárnej irackej armády, kurdskej pešmergy a medzinárodnej (rozumej „proamerickej“) protiteroristickej koalície.

Ako sa už stalo zvykom, operácia sa opäť od samého začiatku nevyvíjala podľa plánov. Už štyri dni po jej začiatku (21. októbra) sa mobilný oddiel džihádistov zmocnil dôležitého oporného bodu Kirkúk, kvôli čomu koalícia stratila niekoľko dní. Oficiálne sa tak „oslobodzovanie“ Mósulu“ posunulo až na 1. november 2016, kedy sa jednotky irackej armády priblížili k okrajovým štvrtiam Mósulu a zároveň preťali zásobovacie kanály IS na trase Rakka – Mósul. Nehľadiac na obrovskú početnú prevahu proamerickej koalície však bolo už v tom čase jasné, že do 8. novembra (termín voľby amerického prezidenta) sa Mósul určite nepodarí oslobodiť. Džihádisti mali totiž na svojej strane jednoznačnú výhodu dokonalej znalosti miestnej infraštruktúry a boli omnoho lepšie pripravení na kruté pouličné boje. Navyše mohli rátať aj s podporou miestnej populácie vystrašenej predchádzajúcou súdnou svojvôľou šiítskych „osloboditeľov“.

V konečnom dôsledku sa tak žiadny triumf proamerickej koalície v Mósule k termínu 8. novembra prirodzene nekonal. Ešte aj 29. novembra 2016 bol prakticky celý Mósul pod kontrolou IS, pričom proamerická koalícia stratila v bojoch približne 20 tisíc mužov (mŕtvych a ranených), čiže viac než bol celkový počet obráncov Mósulu. Až od 27. januára sa dá hovoriť o hypotetickom „oslobodení“ východného Mósulu, kde však stále dochádza k sporadickým prejavom pouličného partizánskeho boja. K tomuto dátumu tiež narástli straty amerických spojencov na 30 tisíc mužov. Na druhej strane IS prišiel v bojoch iba o 1300 mužov, čo svedčí o nelichotivej bilancii proamerickej koalície a neschopnosti amerického vojenského velenia. Celkove možno konštatovať, že džihádisti sa nevzdali iba sa organizovane presunuli na pravý breh Tigrisu. Podľa vojenských expertov tak možno operáciu proamerickej koalície v Mósule kvalifikovať ako klasický príklad nekompetentnej vojenskej taktiky podriadenej politickým cieľom, ktorým boli v tomto prípade americké prezidentské voľby.

Gabriel Gačko