Dobro dieťaťa – hlavné kritérium pre situácie kňazov, ktorí sú biologickými otcami

Vatikán 1. marca 209 (HSP/TK KBS/RV/Foto:PrintScreen:Vatikán)

Prvoradým je dobro dieťaťa, ktoré má dostať riadnu otcovskú starostlivosť. Týmto kritériom sa riadi Cirkev pri riešení prípadov, keď sa katolícky kňaz, ktorý sa zaviazal žiť v celibáte, stal biologickým otcom. Prefekt Kongregácie pre klerikov kardinál Beniamino Stella vysvetlil zaužívanú prax v rozhovore s Andreom Torniellim, edičným riaditeľom Dikastéria pre komunikáciu

Kardinál Stella ako prefekt dikastéria, ktoré sa zaoberá aj týmto špecifickým aspektom, na požiadanie objasnil prax kongregácie v prípadoch kňazov latinského rítu, ktorí sa stali otcami detí. Andrea Tornielli v úvode k rozhovoru vysvetľuje aktuálnosť záujmu o túto problematiku:

„Téma „detí kňazov“ bola častokrát a predovšetkým v minulosti dlhý čas tabu, s tým dôsledkom, že tieto deti vyrastali bez toho, aby mali otca, ktorého by poznali a ktorý by sa k nim priznal. (…) Pred niekoľkými dňami navštívil Rím psychoterapeut Vincent Doyle, syn írskeho katolíckeho kňaza a zakladateľ združenia na ochranu práv detí katolíckych kňazov na celom svete Coping International. Doyle chce dať „vyjsť z anonymity” a psychologicky pomôcť „mnohým osobám narodeným zo vzťahu medzi nejakou ženou a kňazom“ v rozličných častiach sveta.

Írsky psychoterapeut v nedávnych rozhovoroch v rozličných médiách hovoril o dokumente Kongregácie pre klerikov týkajúcom sa postoja, ktorý treba zachovať v týchto prípadoch. Ide o dokument „pre internú potrebu“, ktorý bol nesprávne nazvaný ako „tajný“. Existenciu týchto interných smerníc, s ktorými sa samotný Doyle zoznámil už v roku 2017 i všeobecného kritéria týkajúceho sa ochrany detí potvrdil riaditeľ ad interim Tlačového strediska Svätej stolice Alessandro Gisotti.

Rozhovor Andreu Tornielliho s kardinálom Beniaminom Stellom

Eminencia, akými kritériami sa riadia rozhodnutia v prípadoch kňazov s deťmi?

„Dikastérium sa riadi istou praxou už od čias, kedy bol prefektom kardinál Claudio Hummes – ide o desiatku rokov –, ktorý ako prvý predložil do pozornosti Svätého Otca, v tej dobe Benedikta XVI., prípady kňazov mladších než 40 rokov s potomstvom, s návrhom, aby im bola umožnená dišpenzácia bez toho, aby čakali na dovŕšenie 40. roku, ako to požadovali normy v tej dobe. Takéto rozhodnutie malo a má ako hlavný cieľ chrániť dobro potomstva, teda právo detí na to, aby mali pri sebe okrem matky i otca. Aj pápež František, ktorý sa v tomto zmysle vyjadril už ako kardinál, arcibiskup Buenos Aires, v rámci dialógu s rabínom Abrahamom Skorkom publikovaného v knihe „Nebo a zem“, bol kategorický: prioritná pozornosť zo strany takéhoto kňaza musí patriť dieťaťu“.

Čo sa myslí pod „pozornosťou“?

„Zaiste sa to nevzťahuje čisto len na ekonomickú podporu, aj keď i tá je nevyhnutná. To, čo musí sprevádzať rast dieťaťa je predovšetkým láska rodičov, primeraná výchova, de facto všetko to, čo zahŕňa účinné a zodpovedné plnenie otcovskej úlohy, predovšetkým v prvých rokoch života.“

Môžete povedať, z čoho pozostáva interný dokument, o ktorom sa hovorilo?

„Ide o text s titulom „Poznámka ohľadom praxe Kongregácie pre klerikov vo veci kňazov s potomstvom“, ktorý sústreďuje a systematizuje prax, ktorá je v dikastériu platná už roky. Ako už bolo vysvetlené, ide o pracovný nástroj, na ktorý sa odkazuje, keď sa vyskytne situácia tohto druhu, je to „technický“ text pre spolupracovníkov dikastéria, ktorým sa treba nechať viesť. Len z tohto dôvodu nebol publikovaný. Napokon aj pán Doyle si ho mohol prezrieť pred dvoma rokmi. Tento text je bežne prezentovaný a komentovaný Kongregáciou pre biskupské konferencie i jednotlivých biskupov, ktorí sa zaoberajú touto témou a pýtajú sa, ako postupovať.“

Môžete vysvetliť, ako v súčasnosti pristupuje dikastérium, ktorému predsedáte, k týmto prípadom?

„Prítomnosť detí sa v dokumentáciách vzťahujúcich sa na kňazské dišpenzácie brala de facto ako prakticky „automatický“ dôvod pre rýchlu prezentáciu prípadu Svätému Otcovi s cieľom udelenia samotnej dišpenzácie. Snažíme sa teda urobiť všetko, čo je možné, aby dišpenzácia od povinností klerického stavu bola získaná v čo možno najkratšom čase – zopár mesiacov – aby tak kňaz mohol byť k dispozícii po boku matky v starostlivosti o dieťa. Situácia tohto druhu sa považuje za „nevratnú“ a vyžaduje si, aby kňaz opustil klerický stav aj vtedy, keby sa sám považoval za spôsobilého pre službu. Približný výpočet ohľadom žiadostí o dišpenzáciu ukazuje, že u okolo 80% z nich je prítomnosť dieťaťa, aj keď častokrát splodeného po opustení samotnej kňazskej služby.“

Toto pravidlo sa aplikuje vždy a za každých okolností? Aplikuje sa aj v prípade, keď kňaz s dieťaťom nechce požiadať o dišpenzáciu zo služby?

„Niekedy sa stáva, že biskupi a rehoľní predstavení prezentujú situáciu kňazov, ktorí nemienia požiadať o dišpenzáciu, aj napriek prítomnosti detí, predovšetkým vtedy, keď sa pominul ich citový vzťah s matkou dieťaťa. V týchto prípadoch sú žiaľ i takí biskupi a predstavení, ktorí si myslia, že po tom, ako sa potomstvo ekonomicky zabezpečí alebo po tom, ako kňaza presunú, ten môže pokračovať vo vykonávaní kňazskej služby. Neistoty v tejto veci sa teda rodia zo zdráhavosti kňazov požiadať o dišpenzáciu, z absencie citového vzťahu so ženou a niekedy z túžby niektorých ordinárov ponúknuť kňazovi, ktorý sa kajal a obadal novú príležitosť kňazskej služby. Keď si podľa zhodnotenia biskupa či zodpovedného predstaveného situácia vyžaduje, aby sa kňaz ujal zodpovedností vyplývajúcich z otcovstva, avšak nechce požiadať o dišpenzáciu, prípad je predstavený Kongregácii na prepustenie klerika z klerického stavu. Samozrejme, dieťa je vždy Božím darom, akokoľvek bolo počaté. Strata klerického stavu sa udeľuje preto, lebo rodičovská zodpovednosť vytvára celý rad trvalých záväzkov, ktoré v legislatíve latinskej Cirkvi neumožňujú vykonávanie kňazskej služby.“

Toto pravidlo je všeobecné a vždy platné, alebo sa ku každému prípadu pristupuje rôzne?

„Samozrejme, každý prípad treba preskúmať v jeho podstate a osobitosti. Výnimky sú v skutočnosti veľmi zriedkavé. Je to napríklad prípad novorodenca, syna kňaza, ktorý sa v istých situáciách stane súčasťou už usporiadanej rodiny, v ktorej iný rodič prijme voči nemu rolu otca. Alebo keď ide o kňazov v pokročilom veku s deťmi v už „zrelom“ veku 20-30 rokov. Ďalej kňazi, ktorí v mladosti mali nejaký bolestný citový pomer, a ktorí sa potom o svoje deti starali po ekonomickej, morálnej a duchovnej stránke, a dnes vykonávajú svoju službu s horlivosťou a nasadením, po tom, ako prekonali predošlé citové slabosti. V týchto situáciách dikastérium biskupov nezaväzuje, aby týchto kňazov vyzvali k žiadosti o dišpenzáciu. Ide tu, tak sa mi vidí, o prípady, v ktorých dikastérium radí flexibilnejšie rozlišovať v rámci prísnej praxe i smerníc kongregácie.“

Akú odpoveď môžete dať tým, ktorí tvrdia, že existencia detí kňazov je argumentom pre zavedenie dobrovoľného celibátu pre kňazov latinskej Cirkvi?

„Skutočnosť, že niektorí kňazi mali nejaký pomer a priviedli na svet deti sa nedotýka témy kňazského celibátu, ktorý predstavuje vzácny dar pre latinskú Cirkev, o ktorého vždy aktuálnej hodnote sa vyjadrili poslední pápeži, od sv. Pavla VI. až po pápeža Františka. Rovnako ako v manželstve existencia prípadov opustenia spoločnej domácnosti i potomstva sa samozrejme nedotýka hodnoty kresťanského manželstva, ktorá je vždy aktuálna. Dôležité je, aby kňaz tvárou v tvár tejto skutočnosti bol schopný pochopiť, čo je jeho zodpovednosťou voči dieťaťu: jeho dobro a starostlivosť oň musia byť v centre pozornosti Cirkvi, aby dieťaťu nechýbalo nielen to nevyhnutne potrebné pre výživu, ale predovšetkým výchovná úloha a láska otca.“