Debata o vysvedčení by sa nemala začať kritikou, ale ocenením

Rozhovor o horších známkach by mal podľa nej prebiehať v pokojnej atmosfére s orientáciou na budúcnosť. Rodičom radí položiť otázky ako: „Vidím, že z matematiky to úplne nevyšlo. Čo myslíš, že by ti pomohlo, aby to bolo po prázdninách lepšie? Ako ti v tom môžem pomôcť?“ Psychologička zdôraznila, že dieťa musí cítiť, že ho má rodič rád bezpodmienečne – bez ohľadu na to, čo je na vysvedčení.

V prípade, že rodič cíti sklamanie alebo hnev z vysvedčenia, mal by sa podľa Sedlačkovej najskôr hlboko nadýchnuť a spracovať tieto emócie osamote, než konfrontuje dieťa. Odporúča položiť si racionálne otázky: „Boli moje očakávania realistické vzhľadom na schopnosti dieťaťa? Nezrkadlím do dieťaťa svoje vlastné nenaplnené ambície z detstva?“ Ako podotkla, škola je len jednou z mnohých oblastí života a zlé známky nedefinujú charakter, hodnotu, talent ani budúci úspech dieťaťa v živote.

Psychologička v súvislosti s odovzdávaním koncoročných vysvedčení zároveň apelovala na rodičov, aby sa vyhli trestom a kriku. Spomenula, že fyzické tresty, domáce väzenie či zákazy situáciu nezlepšia, iba prehĺbia priepasť medzi rodičom a dieťaťom a zvýšia úzkosť. Rodičia by sa podľa nej mali vyhnúť aj porovnávaniu. Upozornila, že vety typu „Pozri sa na susedovho Maťa, ten má čisté jednotky“ v dieťati vyvolávajú pocit menejcennosti a horkosti. Každé dieťa má svoje vlastné tempo a talent. Radí neporovnávať ani so súrodencami.

Dospelí by sa podľa Sedlačkovej mali vyhnúť aj ignorancii a ironizovaniu. Priblížila, že prejsť vysvedčenie mlčaním alebo sarkastickými poznámkami zraňuje rovnako ako krik a otvorený hnev rodiča. Napokon odporúča vyhnúť sa „katastrofizácii“. Netreba podľa nej z jednej trojky či štvorky robiť koniec sveta a strašiť dieťa zničenou budúcnosťou.

„Vysvedčenie nám hovorí o aktuálnom výkone v škole, ale menej o hodnote dieťaťa, o jeho talente, vlastnostiach či o budúcom zaradení sa do života. Pre rodiča je dobrým signálom, ak k nemu dieťa prichádza s dôverou a bez strachu, aj keď sa mu niečo nepodarí,“ skonštatovala psychologička.

Čuláková Tóthová: Hodnota dieťaťa sa nedá zmerať vysvedčením

Na konci školského roka by malo každé dieťa od svojich rodičov počuť najmä to, že ho majú radi, bez ohľadu na známky. Hodnota dieťaťa sa totiž nedá zmerať vysvedčením. V súvislosti s koncom školského roka to pre TASR uviedla psychologička IPčka Veronika Čuláková Tóthová v reakcii na otázku, ako by mali rodičia komunikovať s deťmi pri koncoročnom vysvedčení, ak známky nie sú podľa ich predstáv

Predtým, než rodičia zareagujú na známky na vysvedčení, je podľa psychologičky dôležité na chvíľu spomaliť. „Koniec školského roka je pre mnohé deti obdobím radosti, ale aj veľkého napätia. V IPčku sa často stretávame s deťmi a mladými ľuďmi, ktorí sa neobávajú ani tak samotných známok ako reakcie svojich rodičov. Boja sa sklamania, hnevu či odmietnutia. Práve preto je dobré pripomenúť si, že vysvedčenie je len informácia o tom, ako sa dieťaťu darilo v škole v určitom období,“ povedala Čuláková Tóthová. Ako doplnila, nie je hodnotením jeho charakteru, schopností ani jeho hodnoty ako človeka.

„Ak dieťa prinesie domov známky, ktoré rodičov prekvapia alebo sklamú, odporúčame nevstupovať do rozhovoru s výčitkami či kritikou. Prvá reakcia býva tá, ktorú si dieťa zapamätá najdlhšie. Oveľa užitočnejšie je vytvoriť priestor na pokojný rozhovor a snažiť sa porozumieť tomu, čo dieťa počas školského roka prežívalo,“ poznamenala psychologička. Pomôcť podľa jej slov môžu jednoduché otázky: Ako sa ty cítiš s týmto vysvedčením? Čo bolo pre teba tento rok najťažšie? Čo by si chcel nabudúce zvládnuť inak? Ako ti v tom môžeme pomôcť? Takéto otázky nevyvolávajú obranu, ale podporujú dôveru, otvorenosť a hľadanie spoločných riešení.

Rovnako dôležité je podľa nej vyhnúť sa porovnávaniu s inými deťmi, ponižovaniu alebo podmieňovaniu lásky školským výkonom. „Tresty síce môžu priniesť krátkodobú poslušnosť, no z dlhodobého hľadiska oslabujú motiváciu aj vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Ak chceme, aby sa dieťa učilo z vlastných chýb a dokázalo prekonávať neúspechy, potrebuje predovšetkým cítiť, že je prijaté a milované aj vtedy, keď sa mu niečo nepodarí. Práve bezpečný vzťah dáva deťom odvahu skúšať veci znova, učiť sa a rásť,“ vysvetlila.

V prípade, že deti donesú domov na vysvedčení zlé známky, psychológovia im odporúčajú, aby na to nezostávali samy. „Strach sa často zmenšuje vo chvíli, keď o ňom môžeme hovoriť. Skúste rodičom povedať aj to, čo sa vo vás deje,“ povedala Čuláková Tóthová s tým, že úprimnosť môže otvoriť dvere k rozhovoru, v ktorom nebude miesto pre obviňovanie, ale pre porozumenie. Zároveň to môže byť príležitosť porozprávať sa o tom, ktoré predmety alebo situácie boli pre deti počas školského roka najnáročnejšie, čo im robilo ťažkosti a akú podporu alebo pomoc by potrebovali, aby sa im v novom školskom roku darilo lepšie.

Za horšími známkami sa často skrýva oveľa viac než len učivo, tvrdí psychologička. Ako vysvetlila, môže to byť únava, stres, úzkosť, problémy vo vzťahoch, šikana, náročná situácia doma alebo množstvo iných vecí, ktoré dospelí na prvý pohľad nevidia. A aj o tom sa dá podľa nej hovoriť.

Psychologička zároveň deťom odkazuje, že jedno vysvedčenie nerozhoduje o tom, akí sú ľudia, ani o tom, čo všetko raz dokážu. „Každý človek niekedy zažije neúspech. To, že sa niečo nepodarilo dnes, neznamená, že sa to nepodarí zajtra,“ uzavrela s tým, že o tom, čo deti prežívajú, môžu hovoriť s niekým, komu dôverujú.