“Ďalšie víťazstvo pravdy a lásky”. Analytik Koller obvinil EÚ z prepisovania dejín ohľadom oslobodenia Osvienčimu

“Sústava viac ako 40 koncentračných táborov komplexu Osvienčim, neskôr Osvienčim Brezinka (Auschwitz–Birkenau), predovšetkým nebol nacistický koncentračný tábor, ale nemecký,“ upozornil analytik.

Pritom poukázal na to, že ako dozorcovia tam pôsobili, nielen Nemci, ale aj viac ako dve stovky Ukrajincov. V tomto ohľade poukazuje aj na hlasy v Česku, ktoré sa zastávajú skupín ukrajinských nacionalistov, ktoré bojovali proti Červenej armáde.

Koller obvinil západných spojencov z toho, že hoci vedeli o hromadnom vraždení Židov, nepodnikli žiadne letecké útoky na táborový komplex Osvienčim–Brezinka či železnicu, po ktorej sa do tábora smrti prevážali väzni.

“Opakovane, nielen utečenci, ale reprezentanti svetového židovstva požadovali bombardovanie komplexu táborov Osvienčim–Brezinka. Napodiv sa nič také nestalo,” napísal. “Až po vojne vyšiel najavo hanebný fakt, že USA aj Británia nechceli prijímať židovských utečencov,“ dodal.

Verziu, že Spojené štáty a Británia nechceli pomôcť zachrániť veľký počet európskych Židov kvôli obavám z utečeneckých vĺn, vyslovil, napríklad uznávaný autor David Wyman vo svojej knihe The Abandonment of the Jews: America and the Holocaust 1941-1945.

Bezpečnostný analytik zdôrazňuje, že tvrdiť, že koncentračný tábor v Osvienčime oslobodili abstraktné spojenecké sily, je rovnako nezmyselné ako tvrdiť, že sa Červená armáda podieľala na operáciách západných spojencov.

“Červená armáda bola jednou z hlavných troch v spojeneckej koalícii proti nacistickému Nemecku a jeho fašistickým satelitom. Avšak, tvrdenie, že Osvienčim oslobodili spojenecké vojská, je asi rovnako zmysluplné ako tvrdiť, že Červená armáda sa vylodila na Sicílii alebo v Normandii, pretože bola súčasťou spojeneckej koalície,” zdôraznil Koller.

V tejto súvislosti sa pozastavil aj nad tým, že na posledné oslavy vylodenia v Normandii nepozvali ruského prezidenta, “preto sa tam predvádzala reprezentantka Nemecka Merkelová a tvárila sa, že Nemci vlastne boli na strane víťazov“.

Podľa neho preto ide o “pokračovanie snahy nemeckého vedenia EÚ o zmenu oficiálnej histórie s cieľom postupného zamlčovania nemeckých zločinov z obdobia druhej svetovej vojny a v posledných rokoch pred druhou svetovou vojnou“.

Pritom Koller definoval “euromarxizmus“, ktorý podľa neho ovládol európske inštitúcie a, ktorý za toto prepisovanie histórie môže. Podľa neho ide o “politickú ideológiu tvorenú spojením koloniálneho imperializmu, trockizmu, islamského neomarxizmu Garaudyho, protibelošského rasizmu a byrokratického teroru Bruselu, realizovanú cestou podpory menšín a sexuálnych úchyliek všetkého druhu voči životným záujmom európskych národov, štátov a ich základu rodine, a to v službách nadnárodných globalistických korporácií a ich európskej slúžky nemeckého rasistického kolonializmu a revanšizmu“.

Na skutočnosť, že v Európe dochádza k prepisovaniu dejín 2. svetovej vojny, už skôr upozornili bezpečnostný analytik Jan Schneider, ktorý si rovnako všimol spomínaného vyhlásenia čelných predstaviteľov EÚ, aj bývalý šéf Vojenskej spravodajskej služby Andor Šándor, ktorý sa pozastavil nad reportážou v Českej televízii , v ktorej sa uvádzalo, že Červená armáda do Osvienčimu len “dorazila” a nie, že tábor oslobodila.