Čo napísal Lajčák Čarnogurskému? A prečo sa nikto voči tej bezočivosti neozval?

Bratislava 23. januára 2019 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

O decembrovej ceste slovenskej delegácie do Sýrie, vedenej bývalým premiérom Jánom Čarnogurským, sme na našich stránkach už informovali, a tiež aj o liste, ktorým minulý týždeň minister zahraničia Miroslav Lajčák odpovedal Jánovi Čarnogurskému na jeho správu z tejto cesty. Stojí však za to sa k tomu ešte vrátiť

O Lajčákovom liste Čarnogurskému sme písali TU. Mala to byť odpoveď na konkrétne kroky, ktoré Čarnogurský vo svojej správe z cesty Lajčákovi navrhoval, a ktoré by Slovensko malo urobiť, aby tejto vojnou ťažko skúšanej krajine pomohlo pri jej obnove, čo by zároveň bolo prínosom aj pre našu ekonomiku. Lajčákova odpoveď je podľa názoru mnohých občanov škandalózna.

„V rámci politických vzťahov s vládou Sýrie rešpektujem líniu, ktorá bola dohodnutá v rámci EÚ,“ píše Lajčák v odpovedi Čarnogurskému. O čom sa nás tu snaží Lajčák presvedčiť? Zakázal niekto Slovensku mať vlastné aktivity, vlastné pokusy využiť obrovskú príležitosť zúčastniť sa ekonomicky na znovuvybudovaní tejto krajiny? Slovensko, na rozdiel od Českej republiky, zrušilo vlastný konzulát v Damasku a jedným hlavných z bodov, ktoré Čarnogurský Lajčákovi navrhoval, bolo práve jeho znovuotvorenie – Lajčák na toto ani slovom neodpovedal, pričom z kontextu listu je jasné, že žiadna podobná aktivita nie je v aktuálnom pláne ministerstva.

A kto vlastne reprezentuje tú „líniu, ktorá bola dohodnutá v rámci EÚ“? Je to názor reprezentujúci záujmy Bulharska, Slovenska či Maďarska? Alebo je to názor Nemecka a Francúzska, teda krajín, ktoré sa po boku svojho veľkého brata zúčastňovali bombardovania Sýrie, čiže krajín, ktoré spáchali v Sýrii vojnové zločiny?

„Naším záujmom je mierové vyriešenie konfliktu v Sýrii, realizácia sýrskeho politického procesu pod záštitou OSN a rešpektovanie demokratických princípov a ľudských práv v tejto dôležitej krajine regiónu,“ píše ďalej Lajčák. Čo tým vlastne povedal, keď si to máme preložiť z jeho rafinovanej oesenčiny? Predovšetkým spomenul OSN. Tú OSN, ktorá nikdy žiadnu krajinu skutočne neuchránila pred agresorom. Tú OSN, ktorú ideologicky ovláda krajina, v ktorej OSN sídli, a ktorej záujmy OSN veľmi poslušne rešpektuje a obhajuje.

Čo urobila OSN proti 60 rokov trvajúcemu kubánskemu embargu? Čo urobila OSN proti vojne vo Vietname, Iraku, Líbyi, Juhoslávii, atď.? A ako táto OSN pomohla Sýrii okrem rečí a symbolickej pomoci, pričom nijako neprotestovala proti bezočivému a absolútne protiprávnemu zasahovaniu západných mocností, samozrejme predovšetkým USA, do vnútorných záležitostí tohto zvrchovaného štátu? A preto asi nebude málo ľudí, ktorí si Lajčákovo odvolávanie sa na OSN vyložia veľmi presne v tom duchu, že mieni verne stáť na strane svojho veľkého priateľa z Bieleho domu, podľa ktorého ideálny stav bude Asadovu Sýriu na hlavu poraziť a ak by tam mal aj naďalej dominovať ruský, čínsky a iránsky vplyv, tak by bolo lepšie tam radšej ustanoviť rádioaktívnu púšť.

„Záujmom Slovenskej republiky je komplexná obnova krajiny i s pomocou projektov EÚ, ktorá pripúšťa účasť na rekonštrukcii Sýrie len v prípade politickej tranzície.“ Toto skutočne Lajčák napísal Čarnogurskému, môžete si to overiť, neklamem. Ten demokratický, valným zhromaždením masmédií ospevovaný Lajčák a jeho kumpáni chcú diktovať ubiedeným obyvateľom Sýrie, že EÚ aj so svojimi slávnymi fondmi a projektmi im pomôžu iba vtedy, ak si zvolia za svojich predstaviteľov niekoho poslušnejšieho. Ťažko povedať, či im pri ich samoľúbej nadutosti vôbec napadlo, že pri toľkej arogancii im každý slušný Sýrčan s trochou hrdosti odkáže, nech si za týchto okolností strčia svoje fondy do Brusele. A vlastne, kto sa pýtal občanov Slovenska, či chcú robiť výhodný biznis so Sýriou len za podmienky, keď tam bude dosadená iná, voči Amerike ústretovejšia vláda?

Lajčák tiež píše: „Slovenská republika poskytuje humanitárnu pomoc ľuďom postihnutým rôznymi krízami a konfliktmi vo svete. Je tomu tak aj v prípade Sýrie. V minulom roku Slovenská republika poskytla príspevok vo výške 100 tisíc eur pre Medzinárodný výbor Červeného kríža na poskytovanie humanitárnej pomoci.“ Čo je stotisíc eur? Pri desiatich miliónoch vojnou postihnutých Sýrčanov to predstavuje pekný jeden cent na hlavu, dal by sa za to postaviť napríklad až jeden dom, namiesto milióna zničených. Ale povedzme si úprimne, ak už teda odmietame pomoc priamo ľuďom v Sýrii, ktorú podmieňujeme vydieraním, a hľadáme alibi, potom stačilo dať napríklad len jedno euro – presne rovnako by sa potom dalo tvrdiť, že veď pomáhame. A zvyšných 99 999 eur by iste s vďakou prijal napríklad rozpočet ministerstva obrany, ktorý je podľa nášho najväčšieho spojenca stále nedostatočne financovaný.

Lajčák v liste Čarnogurskému zdôraznil zodpovedný prístup a použil aj veľmi okrúhle slovíčko „komplexne“: „Slovenská republika vníma konflikt v Sýrii komplexne, v celej jeho zložitosti a vzájomných protirečeniach.“ Vskutku treba mať veľmi komplexný pohľad na vec, aby človek chápal potrebu byť vo vojenskom spolku s vojnovými zločincami, ktorí bombardujú zvrchovanú krajinu (a dokonca na jej území bez povolenia legitímnej miestnej vlády budujú vojenské základne), a súčasne sa od samej lojality voči nim vzdať ešte aj možnosti zarobiť.

Asi by už mali občania pánovi Lajčákovi konečne vysvetliť, že ani s komplexnosťou by sa to nemalo preháňať na úkor obyčajnej slušnosti a zdravého rozumu.

Ivan Lehotský