Čo je to za hru, ktorú hrá Sulík? Nie je to náhodou zúfalý pokus o záchranu?

Predseda strany SaS Richard Sulík vyzval globalistické strany, ktoré sa nachádzajú pod hranicou piatich percent, aby odstúpili z volebného boja a radšej podporili niektorú zo strán, ktoré sa do parlamentu dostanú. Podľa neho nejde o to, kto voľby vyhrá, ale hlavne o to, aby vládu neskladal Smer-SSD. Písali sme o tom tu.

Pri pohľade na prieskumy je jasné, že tým chcel osloviť najmä strany Demokrati, Aliancia, Modrí, Most-Híd a Maďarské fórum a veľmi pravdepodobne už aj voličov, alebo lepšie povedané, voličky Borisa Kollára, ktorého hnutie je na jednoznačne zostupnej trajektórii.

Ale prečo sa práve Richard Sulík odrazu začal takto veľmi intenzívne angažovať v tom, aby tieto strany dali hlasy niekomu, kto postúpi? Vysvetlenie by mohlo byť aj také, že najmä on sám tie hlasy veľmi potrebuje, aby jeho strana ostala v Národnej rade.

Sulík usporiadal tú tlačovku presne v deň, keď posledný prieskum Ipsosu videl Sasku na úrovni 6,1 percenta. Takže na prvý pohľad by Sulíka nikto nemohol podozrievať, že jeho tlačovka je o zúfalej snahe o záchranu. Lenže kto sledoval prieskumy posledných niekoľko týždňov, by sa nad týmto prieskumom mohol aj pousmiať. Bol totiž taký… ehm, ako to povedať… Motivačný.

Z posledných niekoľkých prieskumov od rôznych agentúr z uplynulých týždňov bolo vidno, že SaS, a rovnako aj OĽaNO majú vážne problémy dosiahnuť potrebnú hranicu. Tento posledný prieskum týždeň pred voľbami však videl Sasku a podobne aj OĽaNO bezpečne nad čiarou s rezervou jedno percento a ešte kúsok. No iste, taká môže byť realita. Ale takisto to môže byť cielená snaha zabrániť Smeru zostaviť vládu.

Avšak bez ohľadu na to, aké pohnútky viedli Richarda Sulíka k uvedenej výzve, samotná myšlienka, aby „podčiarové“ strany nenechali hlasy svojich voličov prepadnúť, je zmysluplná.

Je to vážna téma. Fenomén prepadnutých hlasov musíme vnímať ako jednoznačný prejav nedokonalosti zastupiteľskej demokracie, ktorú mnohí vnímajú ako najlepší spôsob, ako demokraticky spravovať krajinu a realizovať vôľu občanov. Strana, ktorej hlasy prepadnú, v skutočnosti pôsobí pre svoj tábor kontraproduktívne – myšlienkam, ktoré chce presadzovať nepomáha, ale naopak škodí, keďže odoberá hlasy iným stranám s podobným programom. Hlasy týchto voličov nielen že prepadnú, ale ako keby išli presne na opačnú stranu, než tí voliči chcú.

Lídri strán, ktoré musia vopred vedieť, že nebudú mať dosť hlasov, aby sa dostali do parlamentu, a napriek tomu do volieb idú, aby získali pár percent alebo len zlomky percenta, tu vlastne pôsobia pre svojich politických protivníkov ako užitoční idioti, ktorí nedokázali ovládnuť vlastnú spupnosť, vlastné ego.

Presne týmto ľuďom je adresovaný prastarý biblický príbeh z 1. Knihy kráľov o kráľovi Šalamúnovi. Prišli za ním dve ženy, aby ich rozsúdil, ktorej patrí dieťa. Šalamún im ponúkol riešenie, že dieťa rozsekne na polovicu, nech sa rozdelia. Jedna zo žien súhlasila, ale druhá sa zľakla, nech ho nezabíjajú, nech si radšej to dieťa nechá tá druhá. Šalamún však dal dieťa tej, ktorá sa ho radšej vzdala, než aby ho svojím sebectvom zabila, pretože to bola jeho pravá matka.

Aké je ponaučenie? Nuž také, že politik, ktorému naozaj ide o vec, sa radšej vzdá svojej funkcie, výslnia, svojich percent a prenechá to všetko tomu, kto bude mať väčšiu šancu uspieť v boji o spoločné hodnoty, o ktoré by malo ísť predovšetkým.

Nie je to ľahké: spoločný cieľ a súčasne tvrdá konkurencia, to chodieva ruka v ruke a tak je to nielen v politike. Najbližší súrodenci sú si zároveň najväčšími konkurentmi v boji o životný priestor, takto to je v každom vtáčom hniezde, v každej maternici, v každej rodine. Pre politikov je však táto situácia zároveň príležitosťou: buď zlyhať alebo vyriešiť problém, nájsť kreatívne, zmysluplné konštruktívne riešenie. Tu sa zvykne pekne ukázať, komu ide o vec, a komu o niečo iné: keď nemám mať ja, nech radšej nemá nikto.

O tom, že zvládnuť túto dilemu nie je jednoduché, svedčí aj fakt, že v praxi pri nej politici tak často, ba vlastne spravidla zlyhávajú: jasným dôkazom sú výsledky každých volieb, v ktorých vždy ostane pod čiarou dlhý zástup tých, ktorí prehrali nielen zápas s percentami, ale aj so svojou pýchou a sebectvom. Radšej budú predsedami svojich bezmocných straničiek, než by mali byť pešiakmi či dôstojníkmi vo veľkej armáde, ktorá má na to, aby zvíťazila vo vojne o tie podstatné hodnoty.

V minulosti to bolo veľmi boľavou pravdou najmä pre strany z národného, kresťanského a konzervatívneho tábora, v týchto voľbách sa zdá, že by sa mohol podariť takmer zázrak, keď sa mnoho vlastenecky cítiacich ľudí zjednotilo na niekoľkých silných kandidátkach. Verme, že to, čo sa dobre začalo, sa aj dobre skončí. Môžeme k tomu prispieť aj my, už o týždeň.

Prečítajte si tiež:

• SaS prichádza pár dní pred voľbami s dôležitým vyhlásením. Veľmi rýchlo dostali odpoveď
• Veľká predvolebná diskusia Fica, Pellegriniho, Šimečku a Sulíka. Čo ukázala?
• Demokrati vyzvali SaS, KDH a PS, aby vylúčili Hlas-SD zo spolupráce