Môj profil 
Predplatné
Priam hysterickú reakciu či už na Slovenskej strane, alebo Českej strane vyvolalo vyhlásenie Ruska, že Britmi uvádzaná látka mohla pochádzať z Čiech, alebo zo Slovenska. Na českej strane to viedlo dokonca k vyhláseniu jednej českej poslankyne, že prezident ČR by mal byť stíhaný za vlastizradu, lebo ako vrchný veliteľ nariadil fyzickú a evidenčnú kontrolu všetkých obdobných látok vo vojenských zariadeniach.
Pre neznalého veci sa to javí možno naozaj ako nezmysel, veď ako by maličké Čechy a ešte menšie Slovensko mohlo disponovať takýmito nebezpečnými látkami. Chyba lávky, aj podľa verejne dostupných zdrojov nielen mohlo, ale aj disponuje. Znie to síce neuveriteľne, ale je to pravda. Pozrime sa na to opäť krok za krokom v historických súvislostiach.
V čase pred II. svetovou vojnou sa ČSR obávala (a nie neoprávnene) útoku bojovými otravnými látkami zo strany fašistického Nemecka. V dôsledku toho prebiehal v bývalej ČSR priam horúčkovitý vývoj ochranných prostriedkov, ale aj výroba vlastných bojových otravných látok. Z tohto dôvodu boli na Slovensku vybudované dva závody na výrobu yperitu a to v Žiline a v Zemianskych Kostoľanoch, kde bol aj skladovaný. Po rozpade Československa ich prevzala Nemecká branná moc. V literatúre som o tomto období veľa nenašiel, ale podľa ústnej tradície tam bol zriadený koncentračný tábor, možno pobočka pracovného tábora v Novákoch.
Presuňme sa teraz do povojnového obdobia. V nadväznosti na tradície vzniká v r. 1951 na Vojenskej akadémii Chemická fakulta, ktorá sa postupne reorganizovala a presunula do VVŠ PV Vyškov. A v roku 1983 tu vzniká katedra chemického vojska a špeciálnej chémie, ktorá sa postupne pretransformovala na súčasný Ústav ochrany proti zbraniam hromadného ničenia. Aj vďaka vizionárskemu náčelníkovi katedry chemického vojska a špeciálnej chémie prof. Přikrilovi sa podarilo na tomto pracovisku sústrediť špičkový vedecký potenciál a to nielen z personálneho hľadiska, ale aj zabezpečiť týmto ľuďom špičkové pracovné podmienky. Vďaka tomu predstavovalo v čase rozdelenia Československa absolútnu svetovú špičku. Bola napríklad vyvinutá špičková biotechnologická metóda detekcie nervovoparalytických látok, ktorú dokázal zvládnuť v poľných podmienkach po krátkom zacvičení aj laik. (Skôr narodení si možno spomenú na CHP-71 zo základnej vojenskej služby). Môžem povedať, že československé CHP 71 boli spoľahlivejšie ako sovietske PPCHR, preto boli v prieskumných vozidlách odstraňované sovietske PPCHR a nahrádzané československými CHP. Pre záujemcov odkaz tu: https://www.unob.cz/uopzhn/Stranky/Historie.aspx . Táto metóda je nezávislá od druhu použitej nervovoparalytickej látky a jej toxicite. Nemá teda v podstate žiadne detekčné limity. Na základe tejto metódy boli vyvinuté dokonca automatické detektory nervovoparalytických otravných látok.
Po rozdelení republiky pokračovala táto inštitúcia vo svojej činnosti hlavne vďaka odborníkom ako prof. Emil Halámek (bývalí študenti si isto spomenú na obávanú skúšku), prof. Zbyněk Kobliha, Prof. Stanislav Florus, Doc. Zdenek Skaličan (súčasný riaditeľ ústavu).
Ak by mal niekto pochybnosti o kvalite príslušníkov chemického vojska, tak nech si zaspomína, koho vysielalo či už bývalé Československo, alebo neskôr samostatné Čechy a Slovensko, do misií od prvej vojny v zálive – práve vojenských chemikov.
No a teraz si poďme po tomto úvode povedať, prečo by práve Česká, alebo Slovenská republika mohla byť zdrojom nervovoparalytickej látky použitej v Británii. Odkážeme sa len na niektoré verejne dostupné zdroje, čím nevyzradíme žiadnu utajovanú skutočnosť a poukážeme na to, prečo by aj Slovenský prezident ako vrchný veliteľ ozbrojených síl SR mal nasledovať príklad svojho českého kolegu a vydať rovnaké nariadenie.
Nebudeme sa striktne držať nejakej chronológie a budeme postupne menovať verejné zdroje, ktoré spájajú ČR a SR s vlastníctvom, výrobou, alebo používaním nervovoparalytických látok:
1. Tento zdroj uvádza na strane 2 ako zdroj látky VX v čistote 83 % VOZ Zemianske Kostoľany a priznáva jej použitie na laboratórne účely:
2. Táto prezentácia popisuje vývoj antidot proti nervovoparalytickým látkam na území ČR. Antidotum bez vlastníctva jedu nie je možné vyvinúť. Je tu popisovaná aj látka IVA, čo je vlastne látka zo skupiny označovanej ako NOVIČOKY:
3. V tomto článku je zasa popísané vyvinutie nového druhu antidota v Hradci Králové. Platí to isté čo v bode 2. Bez jedu…
4. V tejto práci je zase priznané použitie hneď niekoľkých nervovoparalytických otravných látok na akademickej pôde pre laboratórne účely (str.237) a to sarín, cyklosarín, tabun a látka VX:
5. V tomto odkaze zase slovenské ministerstvo obrany síce opatrne, ale priznáva, že v Zemianskych Kostoľanoch cvičili vojaci hneď z niekoľkých armád NATO so skutočnými toxickými látkami. Asi nebudeme predpokladať že išlo o jed na krysy, alebo metanol. Je dôvod sa domnievať že išlo o niečo iné. Hlavne keď je zdôrazňovaná unikátnosť tohto cvičiska, ktorá umožňuje použitie ostrých chemických látok. Akých asi. Nehovorím, že na území ČR sa podobné priestory nenachádzajú.
6. A zase môj obľúbený profesor (teraz, nie ako študenta) na strane 330 výslovne uvádza spôsoby výroby látok zo skupiny NOVIČOKOV:
A takto by sme mohli pokračovať. Je nesporné, že aj v Čechách aj na Slovensku existuje viac zariadení, kde by sa mohli dané látky vyskytovať. Je nesporné aj to, že Rusi majú ešte z čias Varšavskej zmluvy dokonalý prehľad o všetkých zariadeniach, kde by sa dané látky mohli vyskytovať a kde je “mozgový” potenciál. Nemali by sme sa však riadiť protiruskou hystériou, ale chlapsky priznať, áno patríme medzi svetovú špičku, máme dobré vzťahy s jednou aj druhou stranou a ak budú súhlasiť obe strany, môžeme spolu s Čechmi robiť rozhodcu. Padni komu padni! Samozrejme toto nie že nezbavuje zodpovednosti vrchného veliteľa ozbrojených síl, ale priam mu ukladá povinnosť nariadiť fyzickú a administratívnu hĺbkovú kontrolu vo všetkých zariadeniach, kde by sa uvedené látky čo i len mohli vyskytovať. Ak to neurobí, stavia Slovensko do veľmi ťažkej situácie. Dr. Uzel síce pri nevere odporúča zapierať, zapierať a ešte raz zapierať, ale nezávidím potom Lajčákovi, keď si predvolá ruského veľvyslanca a ten mu s úsmevom predloží zoznam, kde všade má Slovensko uvedené látky “zašité” a ten mu povie: Počúvajte pán minister, všetci sa ukľudnime, dáme si kávičku a zabudneme na ten zoznam čo mám v kufríku. Alebo máme podľa zmluvy požiadať o inšpekciu?
Nie, nehovorím, že Slovensko by nemalo, alebo dokonca nesmelo vyrábať, alebo vlastniť takéto látky. Práve naopak. Hrdo by to malo priznať a zároveň ale vysvetliť, za akým účelom ich vlastní. Osud praje len pripraveným. Máme tradície, máme schopných ľudí a kto si prešiel hore uvedené odkazy, zistí že vyrobiť tieto nebezpečné látky je možné. A kde je napísané, že nejaký šialenec si nezaplatí človeka znalého veci? Nie nadarmo sa vraví, že chemická zbraň je atómovou bombou chudobných. Zvládli to už civilisti v Japonsku (útok sarínom v metre). Nevedeli síce dosť dobre ho použiť a bol iba asi 30 %-ný, ale mŕtvi tam boli. Ak by bol čistejší a niekto im “poradil”, tak by tých mŕtvych bolo o niekoľko rádov viac. A ak mocní Slovenska nebudú zbabelí pred verejnosťou, prizvú si svetovo uznávaného odborníka na oboch stranách, ako je napr. plk. v zál. Lančarič, alebo iný tak to nielen že zdvihne renomé Slovenska vo svete. Staneme sa aj uznávanou autoritou. Pred svetom nič nepokazíme. Ak sú informácie vo verejných zdrojoch, tak spravodajské služby možno majú fotokópie kníh jedov s evidenciou.
Čo vy na to, pán vrchný veliteľ ozbrojených síl Slovenskej republiky? Ukážte, že ste prezident samostatnej Slovenskej republiky a nie lokaj niekoho.
No a pre účastníkov diskusie. Ak diskutujúci nemá argumenty, prechádza k urážkam. Redakcia pozná aj moje meno. Pre ostatných stačí vedieť, že som absolventom vojenskej chémie vo Vyškove z roku 1988. Zúžil som výber na 37 ľudí a to som nevylúčil Čechov. A hrdo budem tvrdiť, že moji učitelia špecializačných predmetov patrili a tí, čo ešte žijú, patria medzi svetovú špičku. Pre nás ako študentov to bolo hrozné, tam kde naše obzory končili, tak tam obzory našich učiteľov začínali. A takého Halámka sme doslova nenávideli. A to bol Halámek medzi nimi ešte relatívne ucho. Takže poprosil by som o vecné argumenty. Ak som sa v niečom mýlil, som ochotný to uznať aj v diskusii. Už v škole som dostal prezývku vogel, a doteraz ju používam ako nick. Kolegovia budú vedieť, o koho ide.
