Ideály občianskej demokracie z čias Nežnej revolúcie podľa neho postupne nahradila prax straníckych kabinetov s nejasným pozadím, ktoré dlhé roky posúvali do parlamentu stále tých istých ľudí. „Mečiar zrušil aj tie štyri volebné obvody, čo je veľmi málo, ale aspoň niečo to bolo a máme jeden volebný obvod. V stranách stačí jeden vodca, jedna malá skupina ľudí, ktorí nikam nemusia chodiť, len rozvešajú billboardy,“ tvrdí Budaj. „Ľudia dokonca prestali čítať programy a to sa pamätám, s akou vášňou ich strany po revolúcii tvorili. Dnes sa politici, čo vyhrajú, po voľbách stretnú a vytvoria úplne iný program. To, čo čítaš pred voľbami, má cenu popísaného papiera,“ dodáva.

Na druhej strane, dnešné predvolebné programy so stovkami opatrení podľa neho bežný človek nemá šancu preštudovať. Aj preto podľa neho OĽaNO chcelo vopred vybrať niekoľko desiatok otázok, na ktorých by sa opozičné strany zhodli už pred voľbami a spolu ich ponúkli voličom.

„Strany vydajú programy so stovkami až tisíckami opatrení, jeden vyše 1100, druhý 900 a tretí osemsto a to som vymenoval len tri strany. Na prečítanie týchto programov aby si človek zobral dovolenku. Tú ponuku, aby sa urobil jeden zásadný a zrozumiteľný program demokratov, naši kolegovia odmietli,“ povedal Budaj. Preto podľa neho OĽaNO vyšlo s kontroverznou anketou s jedenástimi otázkami pre voličov a akceptovaním jej výsledkov podmienilo svoju prípadnú účasť v budúcej vláde.

Otázky sú podľa neho prirodzené, od bezplatného objednávania sa u lekára až po hmotnú zodpovednosť politikov za spôsobenú škodu. “Bolo správne ukázať, že sa to dá. Som presvedčený, že strany tieto návrhy prijmú,“ povedal Budaj.

Na otázku, či si vie Igora Matoviča predstaviť ako premiéra, Budaj odpovedal, že určite áno, ale vývoj voličskej podpory je podľa neho treba vnímať s pokorou a nepredbiehať rozhodnutie voličov. Aj preto sa OĽaNO podľa neho rozhodlo neriskovať zloženie štvorkoalície, ktorá by potrebovala na vstup do parlamentu až desať percent hlasov, ale vytvorilo volebnú stranu, ktorej na to stačí päť percent.

„OĽaNO, podobne ako kedysi SDK, vytvorilo na tieto voľby volebný konštrukt. Nehovorím, že týmto OĽaNO bojuje s týmto podivným zákonom, jednoducho sme sa zariadili podľa toho, ako to je,“ povedal Budaj. Osobne však s vyšším kvórom pre vstup do parlamentu v prípade koalícií, ako pri samostatne kandidujúcich subjektoch, nesúhlasí. „Považujem za protiústavné, že strany, ktoré sa spájajú, musia dosiahnuť na postup do NR SR viac hlasov ako samostatné subjekty. Bolo by dobré, keby to Ústavný súd SR už konečne preskúmal,“ povedal.

OĽaNO spolu s NOVOU, Kresťanskou úniou a Zmenou zdola postavili kandidátnu listinu tak, že prvých desať miest ponúkli novým tváram a na posledných desiatich miestach kandidátnej listiny sú aktuálni členovia poslaneckého klubu.

„Poslancov, čo sú na prvých miestach, posielate do parlamentu takmer stopercentne. To sa ale nestane Igorovi Matovičovi na poslednom mieste, ten sa bez preferenčných krúžkov do parlamentu nedostane. Je to určité gesto sebaobmedzenia. Ľudia, ktorí si vďaka parlamentnej práci mohli robiť medzi voličmi renomé, si teraz nechajú vyhodnotiť, či si ich voliči povšimli a vyjadria im sympatie. Je to antipartokratické gesto,“ tvrdí Budaj.

Zmena zdola podľa neho ponúka na kandidátke OĽaNO Annu Remiášovú ako hlas spravodlivosti a ekologických aktivistov Juraja Smatanu, Elenu Pätoprstú či Vladimíra Zajačika. „Pred tridsiatimi rokmi boli ľudia možno prekvapení, že revolúciu robili ochranári. Neskôr túto tému zastrel nacionalizmus, pravo-ľavé témy, nezamestnanosť. Mladá generácia však environmentálne témy masovo vníma,“ poznamenal Budaj.

Hoci OĽaNO kritizuje “kotlebovcov”, radšej by ich voličov presviedčalo svojim programom, ako s nimi išlo, po vzore “progresívcov”, do konfrontácie na uliciach. „Ísť do osobnej konfrontácie s voličmi extrémistických strán považujem za veľmi riskantnú cestu. To spoločenstvo ľudí to veľmi stmelí, ak sú na námestí konfrontovaní s nadávkami alebo hádzaním nejakých predmetov. Tým už nevysvetlíš, že antifašisti nie sú liberálni fašisti, ako im oni hovoria,“ povedal Budaj.

„Toto bol model Weimarskej republiky, aj prvej republiky, že extrémistické strany, komunisti a fašisti sa konfrontovali, médiá o tom, samozrejme, písali. A percentá im stúpali,“ tvrdí Budaj. „Posilňovanie radikality nie je šťastná cesta. Lepšie by bolo hľadať dôvody, prečo majú extrémisticky zmýšľajúci politici podporu. Nechceme stmeľovať voličov týchto ľudí, ale odstrániť to, prečo je tu až tretina voličov nahnevaná a frustrovaná. Bez odstránenia týchto dôvodov sa problém žiadnym hádzaním alebo pokrikovaním na týchto ľudí nezmení,“ uzavrel Budaj.