Môj profil 
Predplatné
Zákernú taktiku ovplyvňovania verejnej mienky sa liberálne médiá snažili podporiť opakovaným prezentovaním marginálnych ostrovných exotov, ktorí pred kamerami televíznych štábov inscenovali nekonečný seriál demonštrácií proti brexitu.
Mávanie európskou vlajkou malo konzumentov liberálnej propagandy presvedčiť, že väčšina Britov srdcervúco túži po tom, aby bola britská suverenita rozpustená v nadnárodnom zlepenci pod taktovkou Berlína a Bruselu. Všetky mainstreamové hlasné trúby celé tri roky podsúvali verejnosti prekrútené informácie a naliehavo informovali o tom, ako Briti ľutujú svoje referendové hlasovanie a čo by dali za to, aby mohli svoju chybu napraviť.
Vytriezvenie z tejto pavučiny liberálnej lži a klamstiev prišlo až v decembri 2019 po zverejnení výsledkov volieb, v ktorých britskí voliči dali jasne najavo, že nemienia tolerovať obštrukcie liberálnej mafie. Veční outsideri – liberálni demokrati totálne prepadli, pričom ich líderka Jo Swinsonová prehrala dokonca aj vo vlastnom volebnom obvode. Mnohí tradiční voliči labouristov sa netajili tým, že s ťažkým srdcom volili radšej pro-brexitových konzervatívcov Borisa Johnsona, keďže ich vlastný vodca Jeremy Corbyn ignoroval ich principiálny postoj v prospech brexitu.
Boris Johnson môže za svoj veľkolepý volebný úspech čiastočne ďakovať aj škótskym nacionalistom z antibrexitovej Škótskej národnej strany (SNP), ktorí mu výrazne pomohli pri presadení predčasných volieb. Aj keď škótski patrioti nie sú stúpencami brexitu, uvedomujú si, že brexit by mohol byť katalyzátorom dosiahnutia národno-štátnej emancipácie Škótska, ktorá by bola pridanou hodnotou a túžobným benefitom budúceho rozpadu Spojeného kráľovstva.
Výsledky parlamentných volieb, v ktorých SNP zaznamenala výrazný vzostup, umocňujú očakávania pozitívneho výsledku ďalšieho plebiscitu o nezávislosti Škótska, čo by bolo vítanou satisfakciou pre presvedčených obhajcov práva Škótska na sebaurčenie. Jedným z nich je aj svetoznámy škótsky herec Sir Thomas Sean Connery (aktívny člen SNP), ktorý ešte v roku 2014 vyhlásil, že sa zo svojho prechodného bydliska na Bahamských ostrovoch do svojej domoviny nevráti skôr, ako bude Škótsko opäť nezávislé.
Boris Johnson a jeho konzervatívna strana získali v 650-člennom parlamente 365 kresiel, čo je najväčší úspech toryov za viac než tri dekády. Porovnateľný výsledok dosiahla naposledy Margaret Thatcherová v roku 1987 (376 kresiel).
Tento triumf stavia Borisa Johnsona do pozície, v ktorej mu už bruselskí eurobyrokrati nebudú môcť hádzať polená pod nohy a vymýšľať nové prekážky s cieľom sabotovať definitívne vystúpenie Spojeného kráľovstva z EÚ do konca januára 2020. Víťazstvo stúpencov brexitu je tiež veľkým úspechom politického kurzu amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý Borisa Johnsona v tejto veci neochvejne podporoval vrátane prísľubu lukratívnej bilaterálnej americko-britskej obchodnej dohody, ako kompenzácie strát spôsobených vydieračskými praktikami Bruselu.
Stará antická múdrosť hovorí, že osud praje pripraveným a vlečie za sebou tých, ktorí sa mu vzpierajú. Boris Johnson prezieravo odhadol globálne tendencie súčasnej politiky a zaslúžene slávi najväčšie víťazstvo vo svojom živote. Liberálni demagógovia a bruselskí eurobyrokrati prehrali na britskom fronte zahanbujúcim a ponižujúcim spôsobom.
Facka, ktorú utŕžili, pritom nemusí byť ani zďaleka posledná. Porovnateľné fiasko EÚ sa črtá aj na španielskom fronte. Dá sa totiž predpokladať, že Brusel neodolá nutkaniu pomstiť sa Borisovi Johnsonovi tým, že v budúcnosti podporí členstvo samostatného Škótska v EÚ na truc Londýnu. To však ešte viac zdiskredituje už aj tak chatrné renomé EÚ, ktorá v analogickom prípade s Katalánskom zbabelo a alibisticky tlieska brutálnej a násilnej politike Madridu voči snahám Kataláncov o rovnakú nezávislosť, o akú sa usiluje aj Škóti. Podobné farizejstvo Bruselu by prekonalo aj nechutné kľučkovanie, špekulovanie a intrigánstvo euroverchušky v márnej snahe zablokovať brexit.
Gabriel Gačko
.jpg)
.JPG)
