Pred niekoľkými rokmi sa ma jeden priateľ v rozhovore o politike a histórii opýtal na trvanie Titovho režimu v Juhoslávii (35 rokov). Už si nepamätám, aká bola moja odpoveď, ale pamätám si, že ju zhrnul slovami, že Tito musel byť charizmatický vodca. Toto tvrdenie sa mi zdalo zvláštne. Môj priateľ žil desať alebo viac rokov v Argentíne a ja som si pomyslel, že mu možno prišlo prirodzené spájať dlhú vládu a popularitu vodcov s ich “charizmou”. No pokiaľ ide o Tita, nikto nemohol tvrdiť, že bol charizmatickým vodcom. Ku koncu svojho života bol celkom populárny, väčšina ho mala rada, dokonca ho mnohí zbožňovali – ale “charizmatický”: nikdy.

To ma viedlo k zamysleniu sa nad absenciou charizmatických postáv medzi druhou generáciou komunistických vodcov. Určite mali komunisti niekoľko charizmatických vodcov: Trockij, čiastočne Lenin a určite mi napadá Fidel Castro (ale nie Raul). Dokonca aj Mao, hoci by som sa mu chcel venovať samostatne. Ale nikto iný. Stalin určite nebol charizmatický vodca. Neboli nimi ani vodcovia, ktorých si dobre pamätám z mladosti: Todor Živkov, János Kádár, Gustáv Husák, Walter Ulbricht, Władysław Gomułka boli tým najsivejším odtieňom šedi. Neexistuje dav, v ktorom by vynikali. Skôr sa zdá, že si pestovali túžbu po šedivosti a “priemernosti”. Ostatní na tom neboli oveľa lepšie. Chruščov bol ortuťovitý a často nepredvídateľný, ale nie charizmatický. A Brežnev. Kosygin, Andropov, Černěnko boli rovnakého druhu šedivosti. Jaruzelskij trochu vyčnieval, ale to preto, že bol nezvyčajne vyzerajúci komunistický vodca: vojenský muž s tmavými okuliarmi. Vyzeral skôr ako východoeurópsky Pinochet než ako komunistický vodca. Ceauşescu bol známejší vďaka svojej nezávislej zahraničnej politike a bláznivej domácej politike, ale ani on nemal ďaleko od charizmy – ako sa môžeme ľahko presvedčiť pri sledovaní jeho často opakovaného posledného prejavu na Viktóriinom námestí v Bukurešti.

Jednoduchou odpoveďou na túto absenciu charizmy alebo individuality je poukázať na to, že všetci porevoluční komunistickí vodcovia boli mužmi “aparátu”: zruční v byrokratických machináciách a zákulisnom manévrovaní. Nemuseli sa obracať na obyvateľstvo, kandidovať vo voľbách, zbierať hlasy. A byrokratické organizácie uprednostňujú sivých technokratov (ako Kosygin a Kadár) alebo jednoducho sivých ľudí vo všeobecnosti bez individuality (ako ostatné spomínané postavy). Keď som nedávno čítal knihu Davida Halberstama “Najlepší a najbystrejší”, napadlo mi: nebol aj McNamara, človek systému, taký istý sivý šedivec; aj keď bol v istých intelektuálnych smeroch asi pôsobivejší ako niektorí z tohto zoznamu komunistických “aparátnikov”.

Napriek tomu toto byrokratické vysvetlenie nie je ani dostatočné, ani úplne presvedčivé. Myslím si, že existovalo aj iné ideologické vysvetlenie. Keď jeden priateľ spomenul Titovu domnelú charizmu, mal som chuť ho opraviť tým, že pre komunistov charizma nikdy nebola ideologicky žiadanou vlastnosťou. Žiadny skutočný komunistický vodca by svoju popularitu alebo dlhovekosť nevysvetľoval “charizmou”. “Charizma” a individuálna popularita boli buržoázne vynálezy, dobré pre triedne spoločnosti. Komunistickí vodcovia boli nástrojmi, hračkami dejín; jednotlivcami, ktorí len stelesňovali historický Geist. Teda v ideálnom prípade, a myslím si, že to je správny ideologický rámec, do ktorého treba zasadiť ich “šedivosť”, na nich ako osobách nezáležalo. Dôležité bolo byť na správnej strane Dejín a robiť to, čo prikázala Strana. Každý individualizmus, a ešte viac každý krikľavý individualizmus, bol podozrivý. (Môj bratranec, ktorý bol dokonalým straníkom, svedomito čestným a oddaným, nikdy neodpovedal na žiadne osobné otázky priamo: na otázku, aké sú jeho plány týkajúce sa práce a života, vždy – a úprimne – odpovedal: “Nemám žiadne. Bude to tak, ako rozhodnú súdruhovia.”)

Podriadenie sa individualite samozrejme neznamenalo miesto pre charizmu. Na prvý pohľad sa to zdá zvláštne, pretože niektorí z týchto vodcov – najmä Stalin, ale aj Tito, Enver Hodža a Mao – si užívali a podporovali kult osobnosti, ale bez nároku na charizmu. Dejiny hovorili ich prostredníctvom.

Komunistická ideológia bola v podstate ideológiou obyčajných, pracujúcich mužov a žien. Bola to ideológia más. Preto odmietala všetky prejavy individualizmu a dokonca uprednostňovala estetiku všednosti, utilitarizmu, nevyčnievania z davu. Šedivosť vodcov bola presne taká, akí by mali byť ideologicky vodcovia: nijako sa nelíšili od nás dvoch, boli oblečení v sivom alebo hnedom, nosili tmavé topánky s hrubými podrážkami, hovorili ticho, nudne a dlho zmesou marxistického a ekonomistického žargónu, ktorý by väčšinu poslucháčov uspal.

Išlo o to, aby bol “priemerným človekom”.

Existovala výrazná komunistická estetika šedivosti a fádnosti, odvodená od ideológie “priemernosti” a nivelizácie, kde sa hľadalo práve to, čo možno hodnotiť ako bezfarebné a nudné. Každá estetika je hlboko subjektívna. Nie je dôvod domnievať sa, že estetika sivých, zaprášených farieb je horšia ako estetika dúhy. To, čo sa často zosmiešňuje alebo kritizuje ako nedostatok elegancie či estetiky u vodcov, v oblečení, v bytových domoch a možno aj v umení všeobecne, je uplatňovanie cudzích (pre komunistickú ideológiu) estetických kritérií. Konvenčná škaredosť komunistických stavieb nebola na závadu. Bolo to niečo, čo bolo žiaduce. Bola to alternatívna estetika, v ktorej by nikdy nič nevyniklo. Šediví vodcovia boli krásni – na základe svojich vlastných podmienok.