Zelenský ako ukrajinská Čaputová?

Bratislava 24. apríla 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Vadim Ghirda, Martin Baumann)

Na Ukrajine v druhom kole prezidentských volieb 21. apríla 2019 jednoznačne zvíťazil V. Zelenský. Jeho víťazstvo sa očakávalo už pomerne dlho a bolo veľmi výrazné – získal skoro tri štvrtiny hlasov. Víťazstvo je zjavným pokračovaním európskeho trendu, pri ktorom víťazia „nové tváre“ bez politickej minulosti, ale veľmi vágnym a neurčitým programom o zmene politického štýlu a zjednocovaní rozdelenej spoločnosti. Nedávnym príkladom podobného volebného víťazstva bola aj Zuzana Čaputová v prezidentských voľbách SR

Dobrá či zlá správa?

Základnou otázkou, ktorú si musíme klásť pri voľbách na Ukrajine, je to, či víťazstvo V. Zelenského je dobrou alebo zlou správou pre Ukrajinu. Na prvý pohľad je volebný výsledok dobrou správou, pretože bol porazený prezident, ktorého vláda priniesla Ukrajincom mnoho utrpenia. Ukrajina sa po roku 2014 stala najchudobnejšou krajinou Európy, dokonca až za Moldavskom a jej ekonomická situácia je trvale zúfalá: HDP na 1 obyv. je približne rovnaké ako v Sudáne, priemerné mzdy porovnaní s rokom 2013 klesli o 20% a zahraničný dlh ďalej rastie.  Hrivna v porovnaní s rokom 2013 klesla o dve tretiny, čím sa predražil dovoz tovarov, najmä surovín z Ruska – to následne viedlo k niekoľkonásobnému nárastu cien tepla, plynu a elektriny. Okrem toho, Ukrajina nedosiahla ani vojenské, ani politické úspechy, ktorými by vláda strádanie obyvateľov vysvetlila…

Z uvedeného je jasné, že odchod P. Porošenka z funkcie prezidenta nemožno ľutovať. Na druhej strane však vyvstáva otázka, či bude V. Zelenský lepšou alternatívou. Vzhľadom na to, že P. Porošenko toho pokazil neuveriteľne veľa, je víťazstvo Zelenského vo voľbách určitou šancou na zlepšenie pre Ukrajinu. Na druhej strane je však jeho víťazstvo zlou správou, pretože definitívne potvrdzuje oligarchický charakter Ukrajiny. Ekonomickí oligarchovia pritom doteraz uzatvárali spojenectvá s politickými skupinami, ktoré im výmenou za finančné výhody poskytovali politickú podporu. Všetci doterajší prezidenti Ukrajiny, vrátane P. Porošenka, už pred nástupom do úradu zastávali významné politické funkcie a boli politicky skúsení, hoci s ekonomickými subjektami taktiež pestovali úzke kontakty.

V roku 2019 sa však mnohé zmenilo a prezidentom sa stal niekto, kto predtým nikdy nevykonával významnú politickú funkciu, nemal vlastnú politickú stranu a napriek úspechom v oblasti médií nemal ani žiadnu skúsenosť s politikou. V. Zelenský to aj vo volebnej kampani zdôrazňoval slovami: „ja nie som politik.“, resp. „som len obyčajný človek“. Idea, že najvyšší úrad v štáte by mali zastávať osoby, ktoré predtým nepôsobili v politike, je kontroverzná, avšak dala by sa odôvodniť, pokiaľ by sa kandidáti dokázali vo volebnej kampani predviesť ako znalci prezidentských tém a vo vecnej diskusii o tom aj presvedčili. To sa však v prezidentskej kampani na Ukrajine nestalo a V. Zelenský uspel bez toho, aby sa k väčšine zásadných tém vôbec vyjadril.

Trend sa nevyhol ani Slovensku

Trend voľby neznámych kandidátov však nie je typický len pre Ukrajinu, ale objavuje sa aj v prezidentských voľbách v strednej Európe. V ČR bol predstaviteľom tohto trendu v roku 2018 J. Drahoš, ktorý mal takisto pomerne vágny program, mal však zdatnejšieho súpera a politiku neurčitého programu čiastočne opustil, keď informoval o tom, kto majú byť jeho poradcovia. Niektoré zverejnené mená, napr. P. Kolář ako poradca pre zahraničnú politiku, potom pôsobili dosť odstrašujúco na potenciálnych voličov bez „atlantického zápalu“ a to J. Drahoša zrejme poškodilo. Z Drahošových chýb sa poučil volebný tím Z. Čaputovej a okrem toho, že volebný program postavil na frázach, radšej pred voľbami nezverejnil ani mená poradcov. Je pritom možné, že niektoré mená, ktoré sa objavili po voľbách, by pred voľbami časť voličov Z. Čaputovej odstrašili. Ide napr. o M. Šimečku, obdivovateľa amerického militaristu J. McCaina, na počesť ktorého napísal komentár s názvom „Taký politik sa už nenarodí“. Za podobný komentár by sa nehanbili ani v KĽDR pri smrti Kim Ir-sena…

Vágne programy a frázy Z. Čaputovej i V. Zelenského mali za cieľ získanie voličov z rôznych názorových smerov. U Z. Čaputovej bola zaujímavá napr. snaha o zisk konzervatívneho kresťanského voliča, keď sa (podobne nedôveryhodne ako M. Šefčovič) profilovala ako kresťanský kandidát. V. Zelenský zasa šikovne využíval svoju postavu učiteľa Holoborodku zo seriálu „Sluha národa“. Ten veľmi často bránil vlastný národ nielen pred Rusmi, ale pred európskymi a americkými politikmi. Stotožnenie sa s touto postavou malo zapôsobiť na rusko-jazyčných voličov a rétorika plná fráz o zjednocovaní zasa zaberala dobre medzi ľuďmi, ktorí odmietali militaristickú rétoriku P. Porošenku.

Z. Čaputová i V. Zelenský mali tiež veľkú výhodu, že vďaka silnej mediálnej podpore nemuseli sami vystupovať až tak útočne, ako by museli v prípade, keby bola mediálna kampaň vo voľbách skutočne férová. Z. Čaputová sa dokázala vyhnúť diskusiám „jeden na jedného“ s argumentačne silnými protikandidátmi (Š. Harabin, E. Chmelár) a to tým, že jej médiá vytvorili niekoľko pohodlných duelov s R. Mistríkom. V diskusiách mnohých kandidátov (s malým časovým priestorom) sa zasa jej slabiny dali dobre skryť. Aj V. Zelenský sa duelu s P. Porošenkom vyhýbal až do 19. apríla (dva dni pred voľbami) a pristúpil naň iba po tom, čo P. Porošenko ustúpil vo väčšine jeho požiadaviek pre diskusiu.

Hlavnou výhodou oboch uvedených kandidátov však bolo to, že oligarchické médiá vystupovali s kritikou protikandidátov miesto nich a sami kandidáti sa tak nemuseli príliš „špiniť“ (i keď V. Zelenský sa zašpinil až dosť). Kolomojského televízia 1+1 napr. obvinila P.Porošenka, že má prsty vo vražde brata. Čaputovské médiá a facebookovské stránky zasa rozvinuli ostrú kampaň proti manželke M. Šefčoviča, keď ju v karikatúrach nechutne zosmiešňovali. Samozrejme, že aj médiá z opačnej strany tiež útočili a produkovali obvinenia proti Z. Čaputovej. Problémom je však to, že pri takejto forme kampane už nie je podstatný samotný kandidát, ale to, koľko médií, platených trollov a celkovo peňazí má daný kandidát vo svojej kampani. Jasne sa ukázalo, že na Slovensku to bola Z. Čaputová. Na Ukrajine bola situácia trochu vyrovnanejšia, ale aj tam sa v rozhodujúcej fáze volieb pridala väčšina oligarchov so svojimi mediálnymi impériami ku Kolomojskému a A. Avakovovi, ktorí vybudovali kampaň V. Zelenského.

Dá sa demokracia ešte zachrániť?

Ovládnutie politickej moci oligarchami je dôvodom pre klesajúcu dôveru občanov v politický systém a to nielen na Ukrajine, ale i na Slovensku a vlastne vo väčšine Európy. Za pomoci peňazí je dnes možné vytiahnuť „Mr. Nobodyho z Vyšnej Nižnej“, vytvoriť mu mimovládnu organizáciu, kde sa stane „aktivistom“, potom ho pozvať na demonštrácie a naučiť „slušným hlasom“ hovoriť prázdne frázy. Zvyšok zariadia médiá a prieskumné agentúry, ktoré sú hlavným nástrojom na manipuláciu volieb v súčasnosti. Snáď sme však ešte nedospeli do situácie, že ak by v ESET vybrali za prezidenta SR nejakého Dwayne Elizondo Mountain Dew Herbert Camacha, tak im to slepo odsúhlasíme. Ale vo svete, kde je držiteľom Nobelovej ceny mieru človek, ktorý napadol dronmi viac štátov než ktokoľvek pred ním, nemožno čakať, že sa falošnej hre na demokratické voľby ubránia práve Slovensko a Ukrajina…

Branislav Fábry