Toto právne nezáväzné referendum naplánovala Kurdská regionálna vláda, jeho legitimita je však otázna. Referendum bolo pôvodne určené už na rok 2014, bolo však opakovane odkladané, čo súviselo najmä s faktom, že na kurdskom území prebiehala vojna proti hnutiu ISIL. Po porážkach islamistov v tomto roku sa však kurdská regionálna vláda rozhodla referendum zrealizovať. 7. júna 2017 sa prezident irackého Kurdistanu M. Barzání stretol s predstaviteľmi rôznych kurdských politických subjektov, ako aj s niektorými nekurdskými subjektmi a rozhodol o vyhlásení referenda na 25. septembra 2017.
Právo národov na sebaurčenie
Toto referendum je legitímnou požiadavkou Kurdov v severnom Iraku a hlavným argumentom, o ktorý sa pri tom opierajú, je existencia práva národa na sebaurčenie. Dané právo je garantované v medzinárodných dokumentoch, ktoré podpísal dokonca aj Irak. Právo na sebaurčenie sa spomína v čl. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v čl. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj v ďalších dokumentoch. V prípade Iraku je zvlášť dôležité ustanovenie čl. 2 Arabskej charty ľudských práv z 2008. Diskusie sa však vedú o rozsahu uplatňovania tohto práva. Pri úvahe o práve národov na sebaurčenie sa totiž treba venovať určeniu kritérií pre identifikáciu „národa“ a to najmä preto, lebo v medzinárodných textoch sa tejto problematike nevenuje dostatočná pozornosť. O legitimite nároku Kurdov na sebaurčenie je však oveľa menej pochybností než o legitimite iných subjektov. Napr. na rozdiel od Albáncov v Kosove kurdský národ ešte vlastný štát nemá a preto je jeho nárok silnejší.
Keďže konkretizácia práva na sebaurčenie v medzinárodnom práve chýba, treba brať do úvahy aj ďalšie normy a princípy. Dôležitý je princíp územnej celistvosti štátov, ktorý právo na odtrhnutie veľmi limituje. Princíp územnej celistvosti má význam najmä z hľadiska zabezpečenia mierových vzťahov medzi štátmi. Veľmi dôležité je preto zohľadňovať i to, aby sa právo na sebaurčenie realizovalo v súlade s príslušným vnútroštátnym právom, i keď niekedy o tom vznikajú pochybnosti. Avšak aj v prípade, ak existujú predpoklady k tomu, aby sa mohlo hovoriť o „národe“ a o „sebaurčení“, odtrhnutie nepredstavuje jediný a nevyhnutný prostriedok realizácie práva na sebaurčenie. Jednou z možností realizácie tohto práva je sebaurčenie pre určité územia, ktoré sa môže prejavovať v garancii osobitných kultúrnych a jazykových práv alebo dokonca vo forme autonómie či federácie.
Špecifiká kurdskej otázky v Iraku
Niet pochýb, že kurdská otázka je veľmi závažnou otázkou a v podstate počas celého 20. storočia bola vážnou výzvou pre stabilitu celého Blízkeho Východu. Už na Parížskej mierovej konferencii po Prvej svetovej vojne sa uvažovalo o autonómii pre Kurdov, do mierovej zmluvy s Tureckom z Lausanne z roku 1923 sa však nakoniec nedostala. Kurdi však v tomto období nevystupovali protiturecky, pretože ako moslimovia považovali za hrozbu najmä konanie koloniálnych mocností Francúzska a V. Británie. Tie sa v danom období usilovali získať kurdské územia v Iraku a v Sýrii pod svoju kontrolu. Špecifikom severného Iraku bolo to, že ani v mierovej zmluve s Tureckom v Lausanne z roku 1923 nebola hranica Turecka a Iraku (poručenské územie V. Británie) vyriešená. Istý kompromis sa dosiahol v roku 1926, keď sa Briti s Turkami dohodli, že im budú ročne odovzdávať 10% príjmov zo severoirackej ropy. K trvalejšiemu riešeniu a uzmiereniu Turecka a Iraku prišlo až po uzavretí Bagdadského paktu v roku 1955. Ankara ale dodnes vníma územie severného Iraku ako svoju záujmovú zónu a aj v 21. storočí tam vykonala niekoľko vojenských operácií.
Veľmi dôležitou témou pri kurdskom referende je aj fakt, že v Iraku žije len menšia časť kurdského obyvateľstva. Skoro polovica všetkých Kurdov žije v Turecku, zvyšok v Iráne, Iraku a Sýrii. Významná časť Kurdov sa nachádza i mimo týchto štátov, najmä v západnej Európe. Ďalším problémom je to, že územie Kurdov v severnom Iraku nie je presne vymedzené. Existujú tri základné možnosti identifikácie kurdských území: buď oficiálne územie irackého Kurdistanu, uznané aj Bagdadom, alebo územie, ktoré Kurdi kontrolujú fakticky alebo územie, na ktoré si Kurdi v Iraku nárokujú. Pri mnohých týchto oblastiach ide aj o etnicky zmiešané územia. Významnú časť obyvateľstva severného Iraku tvoria Turkméni a Arabi, ale aj asýrski kresťania či jazídi. Príslušníci týchto menšín patria pritom skôr medzi odporcov kurdskej nezávislosti. Napr. v Kirkúkskej oblasti sa na hlasovaní o otázke referenda na protest proti hlasovaniu nezúčastnilo 17 zo 41 členov provinčnej rady – išlo o predstaviteľov menšín. Významným faktorom je aj to, že z území, ktoré Kurdi získali nedávno od hnutia ISIL, boli v minulých rokoch vyhnaní kresťania a šiiti. Títo sa zrejme plánujú vrátiť, hoci to kurdská vláda môže vnímať ako problém. Aj oni totiž ovplyvnia výsledok referenda.
Riziká kurdskej nezávislosti
Hlavným problémom kurdského referenda je to, že v prípade vyhlásenia možno očakávať množstvo vážnych konfliktov. Oblasť, ktorú Kurdi kontrolujú, je oblasť mimoriadne bohatá na ropu a preto sa jej Irak nebude chcieť vzdať. To deklaroval aj parlament v Bagdade, ktorý referendum principiálne odmietol ako protiústavné. Kurdská nezávislosť tiež predstavuje tému, ktorá je veľmi emotívne vnímaná v susedných štátoch. Tradične najostrejší postoj zaujíma Turecko, krajina s najpočetnejšou kurdskou menšinou. Keďže Ankara v severnom Iraku opakovane intervenovala, nemožno vylúčiť jej zásah ani v prípade vyhlásenia nezávislosti. Naopak, práve vyhlásenie kurdskej nezávislosti môže Turecku poskytnúť dôvod na dlhodobú prítomnosť v severnom Iraku.
V otázke odmietnutia referenda o nezávislosti podporujú Turkov aj Irán a Sýria, ktoré sa obávajú o vlastnú územnú celistvosť. Problém je zvlášť aktuálny v susednej Sýrii, ktorá v minulosti Kurdov podporovala. V súčasnosti sa ale Kurdi stali spojencami USA v sýrskom konflikte a tým si vládu v Damašku odcudzili. Vzhľadom na to, že sýrska vláda nad hnutím ISIL očividne víťazí a opätovne zjednocuje krajinu, nemožno vylúčiť ani konflikt medzi Damaškom a kurdskými separatistami v Sýrii. Znepokojenie viacerých štátov vyvoláva aj fakt, že jedným z najhlasnejších podporovateľov kurdského referenda je Izrael. Je možné, že Izrael tu vidí možnosť získať spojenca v regióne, túto alternatívu však vnímajú aj ostatné krajiny a taktiež arabská verejnosť. Voči kurdskému referendu majú svoje výhrady i USA, spojenec Kurdov z posledných rokov, ktoré sa obávajú zhoršenia vzťahov s Irakom a Tureckom.
Vzhľadom na spomenuté riziká predstavuje referendum o nezávislosti pre samotných Kurdov tak nádej ako aj hrozbu. Nie je totiž možné vylúčiť, že v prípade vyhlásenia nezávislosti Kurdi zomknú proti sebe tradične rozhádané štáty regiónu a ak na podporu Kurdov nezakročia USA, môže sa Kurdská administratívna oblasť v severnom Iraku dostať do veľkých problémov. Z vyhlásenia nezávislosti by sa mohol rozhorieť i konflikt, ktorý nebude schopná vyriešiť OSN a z toho by zrejme čerpalo i oslabené hnutie ISIL. Práve vďaka porážkam islamistov a významným zásobám ropy zažil iracký Kurdistan v poslednom období určitý ekonomický rozvoj a bolo by dobré, aby sa situácia nezhoršovala. Avšak nielen pre Kurdov je dôležité, aby sa pomery v Iraku a Sýrii stabilizovali. Séria utečeneckých kríz totiž poučila Európu, že mier na Blízkom Východe musí byť aj jej cieľom.
Vyšlo v Literárnom týždenníku
Branislav Fábry