Názor Ireny Bihariovej ukazuje, ako pre súčasných progresívcov nie sú prípustné už ani charakteristické črty jednotlivých etník či národov. Bihariová uviedla, že keď chystala syna do školy, “zdvihlo jej obočie aj tlak”, keď si v jeho čítanke pre druhý ročník ZŠ prečítala text s názvom Farebný svet.

“Nuž teda, ako majú 8-ročné deti chápať farebný svet a pestrosť ľudí? Text im ponúkol štyri stereotypné, splošťujúce chlieviky, ktoré majú vykresliť rôznosť rás a ľudí. V texte sa predstavujú dievčatká, každá inej rasy a z iného kontinentu. Lenže ako! Na prvom obrázku je dievčatko z Japonska. Tá obišla najlepšie, pretože je vykreslená cez objektívne prírodné podmienky krajiny, kde žije. Hovorí, že sa občas musí skryť pod lavicu, lebo mávajú zemetrasenie. Dievčatko z Dánska sa predstavuje najprv cez hospodársku charakteristiku krajiny, čo je potiaľto tiež v poriadku – v texte o sebe hovorí, že práve v jej krajine sa vyrába Lego.”

Liberálka Bihariová upozornila, že ďalej autorka textu pridáva, že dánske deti sú typické tým, že sú blonďavé. “Neviem, z ktorého storočia je tento text, ale Dáni predsa žijú dekády rokov v globalizovanom multikultúrnom svete. Takže rovnako „pravým Dánom“ je aj dieťa narodené v Dánsku po rodičoch migrantoch s tmavými vlasmi. To už by sme snáď v roku 2021 mohli deťom prezradiť, že v globalizovanom svete nemá žiadna krajina žiaden vizuálny prototyp. Naposledy sme tu mali prototypných svetlovlasých modrookých Árijcov, a nedopadli sme s týmto konceptom veru dobre.”

Veď práve na mojich deťoch, Arturovi a Zorke (ktorá výzorom skôr pripomínajú tie nordické deti z Dánska, než Rómov) sa dá výborne ilustrovať, že nemáme žiadne vizuálne protypy a je choré, aby sa deti cez takéto kategórie učili spoznávať diverzitu.

Najhoršie to však podľa nej schytalo dievčatko z Afriky. “Nie, k nej nebola priradená žiadna krajina. Ona nemá domov v žiadnom štáte. Stačí dať Afrika. Lebo veď to je asi prašť ako uhoď. Nuž, a čím sa deťom predstavuje? Tým, že žije medzi slonmi a žirafami. Lebo asi v Afrike je bežné, že deti sa tam rodia ako Tarzani a bežne žijú džungli. Tam nie sú iné možnosti života. Len medzi antilopami a žirafami.”

“Čo ma však vážne dvihlo zo stoličky, keď dievčatko z Afriky popisuje, čím sa živí: ono vraj skáče po stromoch a priamo z nich je banány. To čomu tie deti učíme? To je o šimpanzovi či ľudskej bytosti? Bežné banánovníky v džungli síce dorastajú aj do výšky 15 metrov, no typická črta týchto detí je, že normálne jak šimpanzy vyskočia zo stromu na strom, tam sa najedia, a potom idú naspäť medzi slony.”

Autorka článku podľa Bihariovej môže skákať v džungli po 15-metrových stromoch od rána do večera, ak sa cíti ako opica. “V bežnom svete bežné deti (dokonca ani tie čierne z Afriky) nežijú ako opice a neskáču po palmách a po stromoch. Aj samotná jej fotka bola veľavravná – s natiahnutými ušnicami, s ústami, ako by práve prehltla toho slona, a s ozdobami vo vlasoch, ako by cez ňu skúšala Afrika zaviesť elektrifikáciu kontinentu. Jasne. Veď Afrika. Primitívny tribalizmus. ”

“Pani autorka nebola zrovna korektná ani pri dievčatku zo “Strednej Ameriky”. Tá tiež nevie, odkiaľ je, lebo veď hispánec ako hispánec. No a viete, čo je bežné pre hispánske decká? No predsa každé z nich maká na kakaovníkovej plantáži. Tam nefičia bábiky, knižky, preliezky. Ste raz hispánec, tak hajde kakaovníky pestovať.”

.

Šéfka PS konštatuje, že je smutné, že akurát jediné dve farebné dievčatá žiadnu svoju krajinu nemajú a popis ich života nám pripomína skôr prírodovedecký film o pomaly hynúcich exotických kultúrach. “Žiacoi si zapamätajú dievčatko z Dánska v príjemnej konotácii, vybavia si Lego, svoju obľúbenú hračku. Pri farebnom dievčatku ani nepotrebujú poznať jej domov, zapamätajú si, že kdesi v Afrike skáče po stromoch a trhá si banány. A toto mám Artura učiť?”

“Toto je tá pestrosť, ku ktorej si majú budovať normálny akceptujúci vzťah? Štyri hlúpe stereotypné chlieviky? V roku 2021, kedy sme všetci tak premiešaní, že ani  vodca fašistickej maďarskej strany netušil, že je Žid, deťom hovoríme o akýchsi typických národných vonkajších znakoch. Učíme ich triviálne priraďovať čiernej rase atribúty kdesi na pomedzí homo erectus a šimpanza. Miesto toho, aby sme ich učili o jedinečnosti každej ľudskej bytosti, o tom, že napriek rôznym talentom, životným podmienkam či kultúrnemu prostrediu, sú si rovné.. Učíme ich vnímať svet v prekonaných kategóriách, s generalizujúcimi prívlastkami, miesto toho, aby sme im ukazovali svet v skutočnej jeho diverzite, ktorá sa nevyčerpáva hlúpymi, stereotypnými kategóriami.”

Bihariová dokonca napísala odkaz učiteľke. “Že toto veru Artura učiť nebudem. Miesto som mu vysvetľovala úprimne a na rovinu, čo ho ako Róma čaká. No aj to, že nikdy nesmie zanevrieť a súdiť ľudí kolektívne. Aj o tom, že ľudia sú natoľko pestrí, že si každý z nich zaslúži byť hodnotený ako jednotlivec. Priznávam sa, že ja som už v Arturovom veku bola rebelka a bila sa do krve za všetky skrivodlivosti aj proti autoritám. Aj Artura posmeľujem, prečo je dôležité rebelovať za správne hodnoty. Bola by som však oveľa radšej, keby nemuseli rebelovať naše deti, ale aby sme im my, naša generácia, konečne pripravili také vzdelávanie, ktoré v nich nebude pestovať skratkovité, splošťujúce a šablónové nazeranie na svet a ľudí.”