• Od mája už časť podnikateľov nebude môcť povedať len „iba hotovosť“.
• Štát nehovorí o tlaku na hotovosť. Hovorí o pohodlí, ale ráta so zmenou návykov trhu.
• Veľký zmenu sotva zacíti. Malý ju zaplatí réžiou a pri chybe aj pokutou.

Od mája už nestačí povedať „iba hotovosť“

Od 1. mája už časť podnikateľov a samostatne zárobkovo činných osôb nebude môcť zákazníkovi povedať len „iba hotovosť“. Pri tržbe nad jedno euro bude musieť umožniť aj bezhotovostnú platbu. Nejde len o technickú novinku. Je to ďalšia povinnosť, ktorá veľkého sotva spomalí, no malému pridá ďalší účet, ďalší proces a ďalšie riziko.

Nová povinnosť  sa netýka každého, kto niečo inkasuje. Vzťahuje sa na predávajúceho, ktorý má oprávnenie na podnikanie alebo inú samostatne zárobkovú činnosť a prijíma tržbu za tovar alebo službu. Finančná správa zároveň po novom uvádza, že od 1. januára 2026 sa povinnosť používať eKasu vzťahuje na všetky služby podľa SK NACE, ak na ne neplatí zákonná výnimka. Oproti staršiemu režimu je to citeľné rozšírenie.

Treba však povedať aj to, čo tento zákon dnes ešte nerobí. Do eKasy automaticky nevťahuje každého, kto má nejaký príjem. Bežný súkromný prenájom nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov zatiaľ zostáva mimo, pokiaľ nejde o podnikanie alebo činnosť so službami hotelového typu. DIČ a daňové priznanie samy osebe ešte nerobia z človeka podnikateľa na účely eKasy.

Zmena sa teda netýka len obchodov. Zasahuje aj široký okruh služieb, vrátane menších prevádzok, remesiel a terénnych prác. A práve na tom sa ukazuje, že nejde o nevinnú modernizáciu, ale o ďalšie zjednocovanie podmienok v prostredí, kde ich každý znáša inak. A pokojne nemôžu spávať ani tí, ktorí dnes ešte stoja mimo. Ak štát rozširuje eKasu na všetky služby okrem výnimiek, nič nezaručuje, že tie isté výnimky ostanú nedotknuté aj zajtra.

Štát nehovorí o hotovosti, hovorí o únikoch a pohodlí

Dôvodová správa hovorí, že zákon nadväzuje na Programové vyhlásenie vlády a na akčný plán boja proti daňovým únikom. Takto sa dnes podobné zásahy aj predávajú. Nie ako tlak na hotovosť či ďalšia záťaž pre malých, ale ako modernizácia, transparentnosť a pohodlie.

Nie je to pritom úplne vymyslený príbeh. Zákazník naozaj získa väčšie pohodlie. Štát získa viac digitálne dohľadateľných tržieb a zároveň zmenší priestor pre hotovostné platby, ktoré sa dajú ľahšie zatajiť. Posilní sa aj bezhotovostný režim, lebo sa rozšíri okruh miest, kde sa dá platiť kartou alebo QR platbou.

Pozornosť si zasluhuje aj zmena slovníka štátu. Keď sa eKasa v roku 2019 zavádzala prvýkrát, hlavným argumentom bolo elektronické prepojenie pokladníc a obmedzenie krátenia tržieb. Dnes sa jej ďalšie rozšírenie predáva aj ako „zrovnoprávnenie“ podnikateľov, ktorí ju doteraz používať nemuseli. Takto sa z výnimky stane problém a z novej povinnosti zasa „férovosť“.

Ministerstvo financií si od celého zákona sľubuje pozitívny vplyv na príjmy verejnej správy vo výške 13,8 milióna eur v roku 2026, 36,3 milióna eur v roku 2027 a 58,6 milióna eur v roku 2028. Z verejne dostupnej analýzy však nie je jasné, koľko z toho má priniesť práve povinnosť umožniť bezhotovostnú platbu a koľko ostatné časti nového režimu.

Podobne vyzerá aj obraz dopadu na podnikateľské prostredie. Ministerstvo priznáva nové náklady asi 5,3 milióna eur ročne, no zároveň tvrdí, že podnikatelia môžu na celej zmene ušetriť vyše 94 miliónov eur. Tento pekný výsledok však stojí najmä na hrubom odhade, že časť platieb prejde na QR režim a podnikatelia tak ušetria na poplatkoch za kartové transakcie.

Štát teda nezavádza len novú technickú možnosť platenia. Chce, aby sa v ekonomike platilo viac bezhotovostne, aby sa časť trhu posunula k QR platbám a aby sa zúžil priestor pre šedú zónu hotovostných tržieb.

Skutočný cieľ je zmena správania trhu

Dôvodová správa nehovorí len o novej povinnosti pre predávajúceho. Ministerstvo pri tejto časti opatrení počíta s rastom podielu bezhotovostných platieb z 56 percent v roku 2023 na 76 percent. To znamená, že štát nepočíta len s novým pravidlom na papieri. Počíta aj s tým, že zákazník bude bezhotovostnú platbu využívať častejšie.

Pri čisto technickej úprave by sa niečo doplnilo do systému a správanie ľudí by ostalo rovnaké. Tu však štát stavia svoj rozpočtový príbeh práve na tom, že sa návyk trhu zmení. A práve preto nejde len o službu zákazníkovi, ale aj o disciplináciu trhu smerom k bezhotovostnému režimu.

Hotovosť síce nezakazuje, ale zavedením povinnosti umožniť bezhotovostnú platbu štát ráta s tým, že jej časť zákazníkov dá prednosť. Ak je s tým navyše spojený aj očakávaný príjem do rozpočtu, dá sa čakať aj ďalší krok: bezhotovostný režim sa bude predávať ako pohodlná a lacná voľba, až kým sa z doplnku nestane norma. Potom už bude ľahšie tvrdiť, že hotovosť netreba zvlášť chrániť, keď ju ľudia aj tak používajú menej.

Finančná správa už dnes QR platby otvorene komunikuje ako riešenie, ktoré má podnikateľovi pomôcť splniť novú povinnosť takmer bezplatne. Aj to patrí do tej istej logiky. Najprv povinnosť. Potom štátna infraštruktúra. Potom jazyk pohodlia. A nechýba ani sankcia pre tých, ktorí by s prispôsobením váhali. Zákon totiž pri nesplnení tejto povinnosti ráta s pokutou od 500 do 15 000 eur. Štát teda nechce viac platieb mimo hotovosti dosiahnuť len pohodlím, ale aj hrozbou sankcie.

Rovnaké pravidlo ešte neznamená rovnaký dopad

Pre veľký reťazec, supermarket či väčšiu firmu je nová povinnosť takmer detail. Bezhotovostné platby už dávno berú, techniku majú, procesy majú, ľudí majú. Štát im v podstate len prikazuje niečo, čo už aj tak robia.

Pre malého živnostníka, remeselníka alebo menšiu prevádzku je to však ďalšia réžia navyše. Musí zistiť, čo presne sa od neho chce, vybrať si riešenie, nastaviť ho a udržať v chode. Musí sa spoliehať na internet, signál, mobil, banku aj pokladničný systém. A to všetko kvôli povinnosti, ktorú veľký sotva pocíti.

Presne tu sa ukazuje stará slovenská choroba. Štát rád hodí na všetkých rovnaké pravidlo a potom ho vydáva za férovosť. Lenže tam, kde sú hráči veľmi nerovní, rovnaká povinnosť neznamená spravodlivosť. Znamená len to, že veľký ju prehltne a malý zaplatí ďalší účet.

Aj Finančná správa pri odklade termínu priznala, že viac času potrebujú najmä menšie prevádzky, živnostníci a remeselníci, aby si zabezpečili softvér pre QR platby alebo terminál. Tým štát sám potvrdil, že povinnosť tlačil skôr, než boli banky a časť trhu pripravené. O to viac bije do očí, že ju aj tak hodil na všetkých rovnako.

Ako sa z nenápadnej veci stane vládna priorita

Takéto opatrenia sa k ľuďom spravidla nedostanú ako poctivý volebný sľub. Nedajú sa predať vetou, že živnostníkom pribudne ďalšia povinnosť a trh sa bude tlačiť do bezhotovostného režimu.

Do života ľudí prídu iným jazykom. Cez Programové vyhlásenie vlády, akčné plány, rezortné „odborné riešenia“, boj proti únikom a modernizáciu. Až na konci tejto cesty sa objaví paragraf, ktorý začne platiť v malej prevádzke, u remeselníka alebo u živnostníka v teréne.

Keď sa povie „štát chce“, netreba si predstavovať prírodný jav. V tomto prípade ide o rozhodnutie vlády, ministerstva financií, finančnej správy a parlamentnej väčšiny. O to výrečnejšie pôsobí, ako ľahko sa vie plniť programové vyhlásenie tam, kde sa hlasy nezbierali, zatiaľ čo pri nesplnených sľuboch sa vždy nájde výhovorka na koaličnú realitu.

Aj táto povinnosť je dobrým príkladom toho, ako ľahko vie štát nájsť rovnakú palicu na každého, hoci jej dopad nebude bolieť každého rovnako. A na toho, kto sa novému normálu neprispôsobí, za chrbtom už čaká pokuta.