“Týka sa to Severoatlantickej aliancie, nedostatku vlastných vojenských a bezpečnostných síl v Európe, ako aj Bezpečnostnej rady OSN a jej pravidiel, najmä práva veta, ktoré môže využiť štát – skutočný alebo potenciálny agresor – na zablokovanie akékoľvek rozhodnutia BR OSN. Tieto udalosti môžu viesť na Západe k prehodnoteniu súčasného kurzu Moskvy, obzvlášť po tom, ako sa režim ruského prezidenta Vladimira Putina posilnil, je čoraz viac autoritársky a zameriava sa viac na minulosť než na budúcnosť,” uviedla analytička.

Podľa nej to môže priniesť veľmi vážne hrozby a dôsledky nielen pre štáty susediace s Ruskom, ale aj pre celú bezpečnostnú architektúru vytvorenú po druhej svetovej vojne. Preto, ako poznamenala, sa medzinárodná politika vo vzťahu k Rusku zmenila rovnako, ako sa zmenilo aj samotné vnímanie tejto krajiny, jej vedenia a spoločnosti. V tejto súvislosti je tak potrebné znovu posúdiť “geopolitické lekcie” z rusko-gruzínskej vojny z roku 2008.

“Ukrajinská kríza odhalila isté slabosti Európskej únie, predovšetkým tú, že nie je schopná hovoriť jedným hlasom,” uviedla Belicerová. Podľa jej slov sa zdá, že hlavným cieľom Západu je vyhnúť sa priamej vojenskej konfrontácii s čoraz agresívnejším Ruskom vo svetle hrozby vypuknutia tretej svetovej vojny s prípadným použitím jadrových zbraní.

Konštatovala, že výrazné zlepšenie vzťahov s bývalými ‘vyvrheľmi’, ako sú Kuba, Irán alebo Čína, môže byť pre Západ prospešné v mnohých ohľadoch.

“Vedľajší účinok môže spôsobiť ochabnutie ruského vplyvu v krajinách tretieho sveta a pripraviť Moskvu o podporu jej najužších spojencov – členov Eurázijskej únie -, nedávny vývoj v Bielorusku a Kazachstane je celkom veľavravný,” podotkla.

Hlavné počiatočné geopolitické ciele Ruska, prinajmenšom na úrovni rétoriky, boli podľa Belicerovej obnovenie štatútu veľmoci a starého impéria v modernom svete, či už v rámci hraníc bývalého Sovietskeho zväzu alebo Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ako aj šírenie takzvaného Ruského sveta, a to nielen kultúrne a lingvisticky, ale aj geograficky.

Tvrdí, že dôvod anexie Krymského polostrova a invázie na východ Ukrajiny nemusel byť geopolitický, ale skôr vnútropolitický, a to s cieľom obnoviť Putinovu popularitu, ktorá prudko klesla v roku 2013.

Analytička sa domnieva, že prípadné budúce geopolitické zmeny v Európe závisia od mnohých faktorov – ekonomických, politických, kultúrnych a dokonca ekologických. Na budúcnosť EÚ podľa nej vplývajú také šoky, ako grécka kríza, nové separatistické hnutia v Katalánsku a Škótsku, pokračujúci kurz “Európy regiónov” alebo “federatívnej Európy”, aby sa prekonal odpor národných vlád množstva členských štátov.

“Dúfam, že krajiny strednej a východnej Európy budú hrať čoraz väčšiu úlohu pri určovaní budúcnosti kontinentu, aby bol silný, inkluzívny a panovala na ňom spravodlivosť,” uviedla Belicerová.

Vyjadrila tiež nádej, že súčasné zmeny povedú k novému svetovému poriadku, hoci tento proces bude podľa nej “v každom prípade pomalý a bolestivý, s mnohými prekážkami a ťažkosťami”.

Čo sa týka budúcnosti samotnej Ukrajiny, analytička je presvedčená, že bude svetlá, hoci v dlhodobom, možno strednodobom horizonte: “Táto vízia je založená na udalostiach, ktoré trvajú od konca roka 2013 a dostali názov Revolúcia dôstojnosti. Ukrajina v súčasnosti prežíva svoje najťažšie obdobie od získania nezávislosti v roku 1991. Trápi ju hlboká hospodárska a finančná kríza, pomalé tempo akútne potrebných reforiem, korupcia, krvavá vojna na východe krajiny, ktorá zmarila už tisíce ľudských životov, a obrovský počet vnútorne vysídlených osôb. Ale napriek všetkým týmto negatívnym faktorom môj optimizmus zdieľa aj úžasne rastúci počet ukrajinských občanov.”

Belicerová spomenula údaje z nedávnych sociologických prieskumov inštitútu Centr Razumkova a Nadácie pre demokratické iniciatívy a ďalších popredných sociologických organizácií. Z nich vyplýva, že medzi Ukrajincami je čoraz rozšírenejšie vlastenectvo, sú väčšmi proeurópski a za vstup do NATO, kým protestný potenciál (protiukrajinský a protivládny) sa výrazne znížil, “vyše 90 percent respondentov si vysoko váži národné symboly, vyše 67 percent je hrdých na to, že sú občanmi Ukrajiny”.

Za najväčší úspech Revolúcie dôstojnosti považuje analytička konsolidáciu moderného ukrajinského národa, demokracie a inklúzie.

“Ani jazyk, ani etnická príslušnosť, ani náboženstvo nie sú považované verejnosťou za definujúce faktory zjednotenia ľudí. Viditeľné posilňovanie občianskej spoločnosti a jej rastúcej úlohy vo verejných záležitostiach zväčšuje optimistickú víziu budúcnosti Ukrajiny,” dodala Belicerová.