Bratislava 11. júla 2017 (HSP/facebook/Foto: TASR- Martin Baumann)

Eduard Chmelár na svojom facebookovom profile zverejnil článok o jeho pohľade na prezidenta SR Andreja Kisku a kompetentnosť mainstreamových médií, ktorý vám prinášame

Pamätám sa celkom živo na to, ako som sa pred dvadsiatimi rokmi ocitol ako mladý novinár na mítingu Vladimíra Mečiara na bratislavských Pasienkoch a ako ma jeho babky-demokratky začali mlátiť dáždnikom po chrbte a sácať za to, že som netlieskal… Mrazivá atmosféra tej doby sa na mňa preniesla ako jej karikatúra, ako jej tragikomické deja vu, keď som videl jasajúce žabky-demokratky ako s penou na ústach ziapu po kritikoch a posmievačoch Andreja Kisku: „Ste zlí! Je vo vás nenávisť!“ Ibaže toto nie sú dôchodcovia. Toto sú mladí ľudia, u ktorých by ste predpokladali určitú mieru sviežeho a kritického myslenia, nie pseudonáboženský obdiv k politikovi. Nasledujúce riadky preto nie sú určené týmto fanatikom (lebo tí sú racionálnej diskusii neprístupní), ale triezvo uvažujúcim ľuďom, ktorí pokojne môžu mať Andreja Kisku radi, môžu so mnou nesúhlasiť, ale vedia svoje názory oprieť o niečo viac ako emócie.

Narodenie dieťaťa je ten najkrajší životný pocit, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Mal som to šťastie zažiť ho niekoľkokrát, v plnej miere rozumiem eufórii pána prezidenta, gratulujem obom rodičom a maličkému želám hlavne veľa zdravia, keďže sa narodil predčasne. Narodenie dieťaťa však nie je štátna záležitosť. Asi nemá význam vysvetľovať fanatickým žabkám-demokratkám, ktoré vypisujú servilné blahoželania vinšujúce malému Martinkovi, aby sa stal rovnako dobrým prezidentom ako jeho otec – že toto sa nededí, že sa nenarodil korunný princ, že toto je republika, za ktorú naši predkovia v uplynulom storočí preliali potoky krvi. Zrejme nie je náhoda, že nedostatok úcty k štátu sa v tejto krajine prejavuje aj takýmto spôsobom. Ale aj jeho prívrženci by mali dokázať rozlišovať jeho osobné záujmy a štátne povinnosti.

Môžu ho milovať za to, že sa mazná so psíkom, bozkáva detičky, hrá šach s desaťročným dievčatkom a nechá sa v Keni obdivovať malými domorodcami. Sú to síce všetko starostlivo premyslené marketingové ťahy, ale prosím, je to ich favorit. Ale nemôžu chcieť od serióznych ľudí, aby z toho omdlievali, aby sa zaoberali takýmito bulvárnymi záležitosťami a nevšímali si jeho zlyhania vo veciach, ktoré sú jeho ústavnými povinnosťami alebo (aby to pochopili aj tí jednoduchší) za ktoré ho tento štát platí – lebo, áno, niektorí budú zrejme prekvapení, že hlava štátu nás stojí neporovnateľne viac ako jeho populisticky rozdávaný plat.

Prezident Kiska nielenže odignoroval oslavy štátneho sviatku výhovorkou, že má tehotnú manželku – hoci na druhý deň išiel do Varšavy na v podstate bezvýznamnú akciu, len aby si urobil fotečku s Donaldom Trumpom, ktorý mu napokon nepodal ani ruku (o skutočnej pointe summitu Trojmorie ešte napíšem). Z jeho dnešných slov vyplýva, že uprednostnil vystúpenie v cirkusovej manéži Štefana Hríba na Pohode pred oficiálnymi oslavami štátneho sviatku, lebo mu to vraj dovolila manželka (pripomínam, že na Pohodu sa sľúbil už dávnejšie, teda by si ju vybral aj vtedy, keby sa mu predčasne nenarodil syn). A ak ste si mysleli, že trápnejšia výhovorka ako z úst prezidentovho hovorcu (že má manželku v pokročilom štádiu tehotenstva) už nezaznie, dorazila to dnešná priama odpoveď prezidenta republiky: „Sviatkov máme veľa, považujem za normálne, že niekto chodí, niekto nechodí, je to na zvážení každého.“

Ak by niečo podobné vypustil z úst český prezident Miloš Zeman, médiá by ho obrazne ukameňovali. Keď to povie Andrej Kiska, jeho prívrženci sú plní porozumenia, lebo je to vraj ľudské… Mám pocit, že žijem v Kocúrkove, kde je všetko inak a kde neplatia triviálne veci. Ak by som mal prijať logiku žabiek-demokratiek a Andreja Kisku zvlášť, potom by to znamenalo, že medzi voľnočasovými aktivitami a štátnymi povinnosťami prezidenta republiky nie je rozdiel. Títo ľudia nám chcú nahovoriť, že je vlastne úplne jedno, ak prezident uprednostní akcie, na ktoré sa ľudia chodia zabávať vo voľnom čase (návšteva hudobného festivalu, mestský jarmok, lyžovačka) pred svojimi skutočnými povinnosťami hlavy štátu. Potom by som sa ich totiž musel spýtať, čo vlastne od prezidenta očakávajú. A ak mi odpovedia, že práve toto, mám aj druhú otázku: načo nám takýto prezident vlastne je. Lebo áno, som presvedčený, že prezident si má v prvom rade plniť štátne povinnosti a až potom, keď mu to časové okolnosti dovolia, sa ísť zabávať medzi ľudí na Pohodu.

Žabky-demokratky často bránia Andreja Kisku argumentom, že má malé právomoci. To je pravda, ale on sám na otázku, či by prezident nemal mať väčšie, odpovedal, že nie. Niekomu by sa mohlo zdať, že s takýmito právomocami toho prezident veľa urobiť nemôže. V každom prípade môže veľa pokaziť – ako sa to už deje v zahraničnej politike, v ktorej sa pohybuje ako slon v porceláne. Pre Andreja Kisku je typické, že zanedbáva ústavné povinnosti, ktoré ho nudia, ale rád sa vyjadruje k veciam, v ktorých nemá kompetencie. A tak iniciatívne ponúkol Severoatlantickej aliancii vojenskú základňu v Poprade, aby sa po protestoch a petícii občanov začal vyhovárať, že o tom rozhodne vláda. Po návšteve Kene nám dal túto skorumpovanú krajinu za vzor, lebo ho očaril tamojší vysoký vojenský rozpočet. Splnil si detský sen prijatím inak fascinujúcej osobnosti dalajlámu („keby som nebol prezidentom, nikdy by som sa nestretol s dalajlámom“) a vôbec ho nezaujímalo, že jeho osobný rozmar ťažko poškodzuje ekonomické záujmy krajiny (čo sa prejavilo aj nepozvaním slovenského prezidenta na otvorenie čínskeho projektu Hodvábnej cesty). Autoritatívne Turecko označil za „ostrov stability“, tureckého diktátora Erdogana za svojho priateľa a Rusko za nepriateľa (v rozhovore pre Sme z 24. júna 2017), čo si nedovolí povedať ani francúzsky prezident či nemecká kancelárka a oporu pre takéto tvrdenie by Andrej Kiska našiel len u tých najagresívnejších amerických generálov. To všetko má závažné dôsledky na postavenie Slovenska a presadzovanie jeho záujmov v zahraničí. O tomto sa však vôbec nediskutuje, tieto škody zatiaľ nikto nevyčíslil. Prečo? Lebo otvorenej diskusii bránia slovenské médiá.

Naozaj ma začína desiť stav informovanosti tohto obyvateľstva, ak tzv. seriózne médiá nepriniesli ani jednu analýzu toho, čo sa deje na summite G20 v Hamburgu, keď zjavne netušia, čo je to iniciatíva Trojmorie, keď im ujde, že 122 štátov OSN sa pokúsilo presadiť zákaz jadrových zbraní, ale narazili na odpor jadrového klubu a členských krajín NATO… ale z denníka Sme sa dozviem štýlom „minúta po minúte“, že Kiska dostal od Hríba plienky a Hospodárske noviny sa ho vo videorozhovore celkom vážne pýtajú, aké je bábätko a či papá… Nuž, plienky zjavne potrebuje aj niekto iný, keďže novinári sa z neho už dávno ……..

Od Štefana Hríba som nič hlbšie nečakal. Tohto virtuálneho kazateľa ideologickej sekty som za novinára nikdy nepovažoval, lebo skutočný novinár je hľadačom, nie zvestovateľom zjavenej pravdy. A človek, ktorý vkladá do svojho týždenníka podpisové hárky politickej strany, ktorý vyzýval na nepublikovanie videí dokumentujúcich americké vojnové zločiny, ktorý objektivitu považuje za cenzúru, ktorý manipuluje verejnosť neprofesionálne kladenými sugestívnymi otázkami a ktorý privítal inváziu do Iraku článkom so švejkovským titulkom „Na Bagdad!“ (vtedy ešte neexistoval § 417 Trestného zákona zavádzajúci trestný čin ohrozenia mieru podnecovaním k vojne) – môže byť všetkým možným, len nie morálnym arbitrom. No očakávam oveľa viac od skutočných novinárov, ktorí si uvedomia, že prezident republiky nie je ani chránené zvieratko, ani nekritizovateľný cisár, ale hlava štátu, na ktorého by mala mať spoločnosť určité nároky a vyžadovať od neho určité výsledky.

1) Prezident republiky by mal inšpirovať (Ale ako môže inšpirovať, keď mladým ľuďom, ktorí podľa vlastných slov sledujú iba videjká, nevštepuje potrebu byť k sebe náročnejší a osvojovať si pravidlá kritického myslenia, neprebúdza v nich túžbu po poznaní a vyššom vzdelaní, ale odkazuje im, že sú skvelí, lebo sú tu – rozumej, ste super, lebo ma obdivujete. Ako môže inšpirovať, keď nekladie na spoločnosť vyššie nároky, nie je pracovitý a sústreďuje pozornosť len na vlastný imidž).
2) Prezident by mal zmierovať (Darmo sa budete chváliť dobrými vzťahmi s ukrajinským prezidentom Porošenkom, keď nazvete Rusko nepriateľom. To nám je nanič. Andrej Kiska nielenže ničí dobré vzťahy s niektorými krajinami, ale ohrozuje aj naše vlastné záujmy. V tomto prípade životne dôležité. Experti vedia, že najrýchlejšia a najlogickejšia trasa Hodvábnej cesty vedie z Číny cez Rusko, Ukrajinu a Slovensko do západnej Európy. Pre Slovensko by to znamenalo obrovský prínos, lebo všetok tovar, ktorý prúdi z Číny, by sa prekladal u nás zo širokorozchodnej trate na európsky železničný rozchod. Táto alternatíva je však nemožná pre vojenský konflikt Ruska s Ukrajinou. A my namiesto toho, aby sme uzmierili Kyjev s Moskvou – naša diplomacia má pre to jedinečné predpoklady, keďže sme jednou z mála krajín v regióne, ktorá má výborné vzťahy s oboma štátmi – musíme žehliť Kiskov militantný slovník voči Rusku. A tak náš prezident ekonomicky pomáha namiesto svojej krajine – Poľsku, kam má byť trasa presmerovaná.)
3) Prezident by mal presadzovať záujmy štátu, na čele ktorého stojí. (Štátny záujem zo slovníka našich politikov úplne vypadol. Namiesto toho sa v ňom udomácnili slová ako plnenie záväzkov voči spojencom, spoľahlivosť voči zahraničným partnerom a podobne. V praxi to potom vyzerá tak, že Andrej Kiska ponúkne Američanom vojenskú základňu, na summite Trojmoria vo Varšave úplne nezmyselne požiada Donalda Trumpa o podporu TTIP, pripomína vláde domáce úlohy od NATO, ale nedokáže formulovať skutočné záujmy tohto štátu, ktoré by ho posilňovali).

Preto musím žabky-demokratky sklamať. Ak budú na mňa stále ziapať, kto mi dal právo kritizovať ich prezidenta, tak im odpovedám, že ešte stále Ústava Slovenskej republiky, a toto právo si nedám vziať. Mám totiž iné, náročnejšie predstavy o úlohách hlavy štátu ako je propagovaný marketingový výrobok a ak chcú s nimi polemizovať, musia používať mozog, a nie žlč.

Eduard Chmelár