Môj profil 
Predplatné
Je zaujímavé, že francúzsky dokumentarista a novinár Paul Moreira, autor filmu „Ukrajina: masky revolúcie“ nie je v tejto oblasti priekopníkom. Podobné, aj keď menej známe filmy, nakrúcali aj jeho kolegovia. Napríklad nemecký dokumentarista Ulrich Heyden ešte vlani prezentoval (či skôr sa snažil široko prezentovať, ale to mu nedovolili) na Západe svoj film o tragédii v Odese 2. mája 2014.
Pred niekoľkými dňami navštívil Moskvu, kde sa ho, samozrejme, chopili novinári a urobili s nim rozhovory. Ponúkame vám jeden z nich, ktorý Ulrich Heyden poskytol denníku Komsomolskaja pravda.
Ulrich, keď ste pôsobili na Majdane, chápali ste, že z pôvodného protestu, ktorému ste sympatizovali, sa rodí niečo úplne škaredé a nebezpečné?
Áno, cítil som to. V polovici januára to vyzeralo ako thriller: na ulici Gruševskogo všetky fasády domov čierne, čierny sneh a čierny vstup na štadión Dynamo. Snažil som sa hovoriť s tými ľuďmi v maskách, a oni asi vycítili, že s nimi nesympatizujem. Asi som im nekládol otázky, na ktoré boli zvyknutí, alebo nevyznievali veľmi priateľsky. A vnímali ma už ako muža z opačnej strany. Bol som z toho veľmi vystrašený. Prvýkrát som bol na Ukrajine v roku 1983, potom som tam žil šesť mesiacov v roku 1992. Ukrajina bola vždy pokojnou krajinou, bez excesov. A teraz som mal pocit, že tí, ktorí bojovali s políciou, boli špeciálne vyškolení výtržníci. Mali potrebné zručnosti, boli vytrénovaní na strety v uliciach. Nie sú to typickí predstavitelia ukrajinskej spoločnosti, myslím. Ukrajinskí ľudia v svojej podstate nie sú takí, nie sú ochotní zabíjať policajtov. Naše médiá prezentovali Majdan ako veľmi pozitívnu, svetlú udalosť: je to boj za demokraciu, je to boj za naše európske hodnoty. Naše médiá sa pridŕžajú úplne inej tóniny, možno povedať, protikladnej k tej vašej. Západ je vždy v eufórii a je nadšený vojnou v mene demokracie…
Zmenil sa ten tón a nálady po dvoch rokoch?
Viete, najhoršie je, že Západ vždy upadá do akejsi eufórie pri vojenskom zásahu v iných krajinách. Tam bojujeme za demokraciu. A potom nasleduje zamlčiavanie. Napríklad, správu o odstúpení litovského ministra ukrajinskej ekonomiky som nevidel. Ako sa zhoršila v priebehu posledných dvoch rokoch životná úroveň Ukrajincov – taktiež sa nehovorí. Nezverejňujú naše médiá ani zábery o neustálych vyčíňaniach samozvancov, ktorí sa pohybujú po uliciach a robia „poriadok“. Ľudia, ktorí chcú o tom písať to majú veľmi ťažké. Pretože už máme príklady toho, že keď verejní činitelia prichádzajúci na Ukrajinu ako pozorovatelia alebo novinári nie sú vítaní a majú sťažené podmienky. Známy člen Bundestagu a člen PACE Andrew Junco teraz nemôže v podstate navštíviť Ukrajinu, pod rôznymi zámienkami ho presviedčajú, že lepšie návštevu odložiť. Na konci januára sa chcel zúčastniť návštevy delegácie poslancov EÚ na strednej Ukrajine. Ale ukrajinské orgány mu vstup zakázali, pretože v krajine sa uskutočňuje vyšetrovanie proti Junco. Údajne nelegálne sprevádzal kamión s humanitárnou pomocou od Nemcov pre detskú nemocnicu v Gorlovke. A keď v októbri 2015 chcel prísť na Ukrajinu ako pozorovateľ v komunálnych voľbách, povedali: „Nemôžeme zaručiť vašu bezpečnosť, niektoré proruské sily môžu organizovať provokácie, aby mohli následne obviniť Ukrajinu“.
A aké sú výsledky po dvoch rokoch? Je aj nejaký pozitív?
Myslel som si, že Majdan je znamením občianskeho hnutia s normálnymi požiadavkami. Napríklad, boj proti korupcii. Chceli žiť tak, ako sa žije v Európe. To nie je zločinecký nárok. To taktiež neznamená, že chcú byť vo vojne s Ruskom. Ale týchto ľudí zneužili zákulisní dirigenti. Na tomto Majdane národnostná otázka nadobudla nadnesený význam, v znení, že môžeme byť šťastní iba ak sa odtrhneme od Ruska. Kto chce pretrhať kultúrne a hospodárske väzby, ten je nesporne šialenec. Je tu aj otázka pracovných miest. Som si istý, že mnohí Ukrajinci už oľutovali svoju účasť na Majdane a to, že nepremýšľali o tom, čo bude nasledovať.
Ale akosi priveľmi úspešne ich presviedčajú, že všetky problémy zavinil Putin, a nie moc, ktorá bola nastolená po Majdane?
Áno, je to zložitá otázka. Samozrejme, že chápem aj stanovisko Ukrajiny. Každý občan má rád svoju krajinu a vlastnú celistvosť. A keď už dve časti sa fakticky oddelili, je to pre ľudí určite smutné. Ale na druhej strane je potrebné ukazovať ucelený obraz. Vojenskí cvičitelia z USA a NATO pripravujú na výcvikovom stredisku Javoriv neďaleko Ľvova ukrajinskú armádu a špeciálny prápor. Mimoriadne ich zaujímajú vojenské skúsenosti ukrajinskej armády … Ukrajina môže žiť ako štát v hraniciach roku 1992 a byť mostom medzi Ruskom a Európou. Ak si však vyberie len jednu stranu, buď výlučne proruskú či výlučne proeurópsku – rozpadne sa.
Nemyslíte si, že krajina sa už de facto rozpadla a nebude schopná navrátiť svoje jednotlivé časti?
Zdá sa mi, že už nemá podobné možnosti. Z vojenského hľadiska sa tak už aj stalo. Obyvatelia Východnej Ukrajiny prežili bombardovanie a väčšina ľudí netúži o opätovnom spojení sa s Ukrajinou.
Krátky úryvok z filmu Ulricha Heydena:
.jpg)
.JPG)
