Anjel Pána: Kristus sýti hlad ľudstva po pravde a po živote

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, prajem vám krásnu nedeľu!

Keď počúvame evanjelium, často počujeme rozprávanie o znameniach, ktoré vykonal Ježiš: sú to činy, ktoré prejavujú jeho osobitnú oddanosť voči nám, teda spásu, ktorú prináša do sveta. Pán je spomínaný ako ten, kto dáva životu zmysel a oslobodzuje ho od zla a hriechu.

Keď dáva zrak slepým a sluch hluchým, Kristus nielenže koná zázračné skutky, ale všetkým ohlasuje, že Božie kráľovstvo je blízko. Preto dnešné evanjelium (Mt 14,13 – 21) svedčí o tom, že Ježiš sa neobmedzuje len na to, aby dal zmysly tým, ktorým chýbajú, ale našim zmyslom dodáva chuť. Hluchému, ktorý opäť nadobúda sluch, Pán zvestuje Dobrú zvesť, ktorú má počúvať; slepému, ktorý opäť nadobúda zrak, ukazuje nádherné dielo vykúpenia, ktoré sa pre neho uskutočňuje. Podobne Ježiš dáva jedlo tým, ktorí sú hladní: príbeh o rozmnožení chlebov znamená, že stretnutie s Pánom je vyživujúcim zážitkom. Na púšti, teda na mieste našej núdze, je Kristus chlebom života. S ním je to podstatné v hojnosti: „Všetci jedli a nasýtili sa“ a zostalo „dvanásť plných košov“ (v. 20). Toto číslo zdôrazňuje, že Pánov dar je univerzálny a že jeho prozreteľnosť voči nám nikdy nekončí.

Milí priatelia, Kristus skutočne sýti hlad ľudstva, náš hlad po pravde a živote. Zároveň nás jeho gesto učí, že nič sa nepremrhá, ak sa o to podelíme. Hromadenie a plytvanie sú naopak dve strany toho istého zla: nenásytnosti. Táto choroba duše nám zatemňuje zmysly, lebo nás opája bohatstvom do tej miery, že zabúdame na tých, ktorí plačú od hladu a kričia od smädu. A tak pred nadbytkom vecí, ktoré sa kazia, stoja natiahnuté ruky tých, ktorí nemajú čo jesť, a spálené domy tých, ktorí nemajú pokoj.

V púšti vojny a arogancie hľaďme na to, s akou dobrotivosťou Pán „pozdvihol oči k nebu, „dobrorečil“, „lámal chleby a dával“ svojim učeníkom, aby ich rozdali zástupu (porov. v. 19). V tomto zázraku lásky spoznávame typické činy Ježiša, ktoré vrcholia pri Poslednej večeri. Vtedy nám totiž Boží Syn odovzdáva svoj vlastný život ako náš brat v ľudskosti. Keď vychutnávame milosť Eucharistie, zaviažme sa svedčiť o jej kráse v našich každodenných gestách, počnúc požehnaním stola, keď sa delíme o chlieb v rodine a medzi priateľmi. V spoločnosti Ježiša sa aj dovolenka môže stať časom bratského pokoja, do ktorého zapojíme tých vedľa nás, ktorí sú v núdzi.

Prosme teda Pannu Máriu, starostlivú matku, aby nás posilňovala v láske, aby nikomu nechýbal každodenný chlieb.“

Preložila Zuzana Klimanová

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk