Volebné výsledky v polovici volebného obdobia svedčili o úpadku Ameriky – nie o korupcii

Dňa 23. apríla 1985 na plenárnom zasadnutí Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR novozvolený generálny tajomník Michail Gorbačov vo svojom prelomovom prejave predstavil svoje reformné zámery. Jednou z hlavných priorít malo byť potlačenie korupcie. „Teraz je našou úlohou,“ povedal Gorbačov, „vypracovať konkrétne a účinné opatrenia na zbavenie distribučného mechanizmu vyrovnávania miezd, nezaslúžených príjmov a všetkého, čo je v rozpore s ekonomickými normami a morálnymi ideálmi našej spoločnosti.“

Sovietski občania na to spočiatku reagovali pozitívne. Panovala veľká nádej, že tieto reformy sa podarí zrealizovať, najmä po okázalých televíznych vystúpeniach, v ktorých úrady verejnosti ukázali zabavené zlato, hotovosť a iné cennosti. Postupom času sa však táto „šou“ stala únavnou. O tri roky neskôr, na ďalšom komunistickom zjazde v roku 1988, vystúpil na pódium novinár Vitalij Korotich a odovzdal Gorbačovovi „tajnú obálku“, o ktorej tvrdil, že obsahuje dôkazy o tom, že štyria vysokopostavení delegáti prítomní v sále prijímali úplatky. Táto „konferenčná bomba“ bola začiatkom konca Gorbačovových reformných pokusov a začiatkom rozpadu Sovietskeho zväzu.

V dôsledku modrej vlny (Demokratov, pozn. red.), ktorá zachvátila Spojené štáty počas novembrových volieb 3. novembra, predniesol senátor Jon Ossoff víťazný prejav, ktorý sa stal hitom na internete. V mysliach Američanov prepojil dve témy: hospodársky úpadok a korupciu. Ossoff zjavne čerpal inšpiráciu z Gorbačova, či si to uvedomoval, alebo nie. Spomínaná korupcia však nebola vykreslená ako systémová; skôr bola pripisovaná výlučne rodine Trumpovcov. Kým Gorbačov sa aspoň pokúsil chopiť sa problému a poukázať na všadeprítomnosť korupcie v celej sovietskej spoločnosti, Ossoffova verzia jednoznačne a takmer výlučne pripisovala vinu prezidentovi. Ossoffov prejav sa ani nezaoberal žiadnymi inými príčinami hospodárskeho úpadku, ako to urobil Gorbačov v roku 1985. Senátor v Georgii skôr vyvolal dojem, že všetky problémy krajiny sú dôsledkom pochybných obchodov „klanu Trumpových“.

V roku 2026 sme už dvakrát videli, ako sa táto stratégia úspešne uplatnila – raz v Maďarsku a raz v Srbsku – v oboch prípadoch v krajinách, ktoré americkí liberáli považovali za bašty autokracie. Maďarsko čelilo rovnakým hospodárskym problémom ako zvyšok Európy, ktoré boli do veľkej miery spôsobené sankciami voči Rusku a s nimi súvisiacou energetickou krízou a krízou cenovej dostupnosti.

Nový premiér Péter Magyar však zvíťazil tým, že maďarskej verejnosti povedal, že tieto problémy sú dôsledkom korupcie Viktora Orbána. Srbsko je ešte nezvyčajnejší prípad. Krajina neuložila sankcie voči Rusku a v uplynulých rokoch zaznamenala rekordný hospodársky rast. Napriek tomu sa podarilo zmobilizovať masívne protestné hnutie (Študentská koalícia), ktoré pritiahlo k voľbám ľudí, ktorí zvyčajne nechodia voliť. Títo ľudia sa presvedčili, že akékoľvek problémy, s ktorými sa v živote stretávajú, sú dôsledkom korupcie Vučića a jemu podobných.

Západní liberáli tieto voľby pozorne sledovali. Vedia, že ich ideologický projekt, ktorý sa naplno rozbehol v 90. rokoch, je odsúdený na zánik. Jeho globalizmus už nemá takmer žiadnu intelektuálnu dôveryhodnosť a jeho súčasnými nositeľmi sú priemerné osobnosti – mnohé z nich sú hlboko kompromitované vlastnou korupciou (nie nadarmo sa o nich hovorí ako o „Epsteinovej triede“). Sledovanie udalostí v Maďarsku a Srbsku v roku 2026 bolo pre túto skupinu obrovským morálnym povzbudením; senátorka Elissa Slotkinová (Demokratická strana) údajne dokonca cestovala do Budapešti, aby zistila, čo by si mohla vziať z maďarskej stratégie.

A ako ukazuje nedávny pokus o ústavný prevrat v Poľsku, tieto elity sú čoraz viac ochotné otvorene využívať autoritárske prostriedky.

Keď si vypočujeme Ossoffov prejav s ohľadom na tento kontext, vyzerá to, že sa pokúsia zopakovať ten istý trik s Trumpom.

Nikto by neobhajoval korupciu. „Skutočnosť, že jedna skupina ľudí získava nespravodlivé výhody oproti všetkým ostatným, je nepríjemná a, no, nespravodlivá. Ale predstava, že korupcia je hlavným politickým problémom v akejkoľvek krajine, je detinská,“ píše autor článku.

„Nie je to politika; je to simulant politiky. Je to svetový názor typický pre vysokoškolskú izbu na internát:. „Človeče, nikdy to nebude lepšie, kým nezboríme celý ten skorumpovaný systém, človeče,“ povedal by dvadsaťročný mladík, zatiaľ čo by fajčil marihuanu,“ prirovnáva autor. Poznamenáva, že keď sa tento druh nihilistickej antipolitiky presadzuje v menších krajinách, vonkajšie sily, ktoré za tým stoja, si dobre uvedomujú jej zásadnú deštruktívnosť. „Cieľom je skutočne zničiť ich. Tieto kampane sú zvyčajne zamerané na krajiny, kde sa súčasní vládcovia nechcú podriadiť globalistickým liberálom. Ak táto stratégia uspeje a uvrhne krajinu do chaosu, tí, čo ťahajú za nitky, si s úľavou vydýchnu a zasmejú sa,“ uvádza.

Teraz sa však táto stratégia, doteraz používaná hlavne na globálnej periférii, uplatňuje aj v centre (moci). A ak sa môžeme riadiť skúsenosťami z predchádzajúcich rokov, Spojené štáty čaká zemetrasenie v podobe spätného rázu, domnieva sa autor. „Vulgárna protikorupčná politika je zo svojej podstaty deštruktívna. Ide o ničenie, nie o budovanie. Myslite si o Barackovi Obamovi, čo chcete, on presadzoval povznášajúcu víziu nádeje a zmeny. Ossoff presadzuje oveľa temnejšiu víziu. Keď politici prijmú tieto temné sily, nemôžu sa ubrániť tomu, aby sa im úplne poddali. Je to takmer ako keby boli posadnutí,“ píše.

Zamyslime sa nad aktérmi, ktorých Ossoff spomenul vo svojom prejave: „Rusko, Spojené arabské emiráty, Katar, Albánsko a Kazachstan. Rusko je pre neho ako voda pre mlyn. V súčasnosti je klasifikované ako nepriateľ Spojených štátov a dá sa s ním zaobchádzať ako s boxovacím vrecom bez väčších dôsledkov. Ale čo ostatné z týchto krajín? Spojené arabské emiráty, Katar a Albánsko sú partnermi USA v geopoliticky citlivých regiónoch. Kazachstan je dôležitým dopravným uzlom v strednej Eurázii, kde veľmoci v súčasnosti súperia o vplyv. Ak sa tieto krajiny stanú terčmi Ossoffovho nezrelého hnevu, čo im zabráni, aby prešli na stranu rivalov Spojených štátov? Nie veľa, a samotný albánsky premiér – progresívec blízky Sorosovej sieti – na to nenápadne poukázal v nedávnom rozhovore v Európe. „Všetko to spáľte,“ kričal Ossoff, zatiaľ čo byrokrati z ministerstva zahraničných vecí sa s hrôzou prizerali.“

Snáď najlepším spôsobom, ako vnímať tento vývoj, je považovať ho za prirodzený dôsledok úpadku Ameriky. Ako sa tento úpadok prehlbuje, stáva sa čoraz ťažšie sľubovať ľuďom pozitívnu víziu. A tak, aby sa získali hlasy, je najlepšou stratégiou podnecovať dav. Vo fungujúcom politickom systéme by sa systém snažil zmierňovať excesy a zabezpečiť, aby nepoškodili kľúčové strategické záujmy. Keď je však samotný systém rozdelený a slabý, tieto obranné mechanizmy nemôžu fungovať a démoni, ktorých vyvolali, politici premenení na karnevalové bábky, zostávajú v podstate bez kontroly. Americká politika sa možno chystá rozpadnúť spôsobmi, ktoré si pred desiatimi rokmi nikto nedokázal ani predstaviť.

Prečítajte si tiež:

• Sergej Lavrov sa nezúčastní zasadnutia Rady OBSE vo Švajčiarsku
• Koniec vyhýbaniu sa vojenskej službe? EÚ zvažuje kroky voči ukrajinským občanom