Ako v eurovoľbách pomýliť konzervatívneho voliča

Bratislava 5. mája (HSP/Foto:TASR)

Eurovoľby, ktoré sa budú konať onedlho, 24. mája, budú omnoho zaujímavejšie ako tie, ktoré sa do Europarlamentu konali doteraz a to nie len na Slovensku, ale vo všetkých členských štátoch EÚ.

Europarlament momentálne ovládajú socialisti a liberáli a tí presadzujú do života EÚ zhubné ideológie, ako multikulturalizmus, transnacionalizmus, radikálny feminizmus, homosexualizmus, keď je na roveň kladená normálna rodina a homomanželstvá, genderizmus, juvenilná justíciu, zelené náboženstvo zvané tiež enviromentalizmus, eurocetralizmus, keď je zároveň zosmiešňovaná úcta k vlastnému štátu, humanridesmus a ďalšie, ktoré vo svojom súčte tvoria europeizmus, ako tento ideologický paškvil pomenoval bývalý český prezident Václav Klus.

Zjednodušene môžeme povedať, že prvýkrát sa na úrovni EÚ povedie boj o hodnoty. Tradičné hodnoty proti ultraliberálnym, extrémisticko sexuálnym a socialistickým hodnotám. Boj o konzervatívne hodnoty, proti humanridesmu – teda snahe zavádzať nové ľudské práva, ktoré potierajú tradičné ľudské práva ako právo na život, slobodu prejavu a podobné.

Z tohto dôvodu sa predpokladá aj omnoho väčšia účasť konzervatívnych voličov pri urnách a ich jednoznačný hlas konzervatívnym politikom. V realite slovenskej politiky však takéhoto voliča čaká niekoľko úskalí a nástrah, ktoré majú potenciál pomýliť ho a oklamať.

Najväčší takýto potenciál majú samozrejme strany, ktoré sa tvária konzervatívne, alebo vzišli z takého prostredia.

Sem patrí Lipšicova NOVA a SDKÚ. Lipšicova NOVA, Lipšic mimochodom do EÚ parlamentu nekandiduje, má pri súčasných preferenciách skôr potenciál vziať nejaké hlasy stranám, ktoré svojich konzervatívnych politikov budú vedieť do Europaralmentu aj skutočne presadiť, ako tam reálne posunúť svojich kandidátov. Ešte k tomu, na prvom mieste kandidátky ponúka ultraliberála, odídenca z SaS, Jozefa Kollára.

Potápajúca sa SDKÚ, teda Strana demokratickej a kresťanskej únie – demokratická strana, by sa už mala premenovať, lebo jej politika, ktorá ju nakoniec priviedla ku krachu v priamom prenose, už nemá s kresťanskou alebo konzervatívnou politikou nič spoločné. Na prvých miestach jej kandidátky sú súčasný poslanec Ivan Štefanec a europoslanec Eduard Kukan. Táto strana však podľa posledných prieskumov pravdepodobne nepresadí do EÚ parlamentu nikoho.

Iným orieškom a lákadlom pre konzervatívneho voliča sú Obyčajní ľudia. Strana má potenciál presadiť do parlamentu až dvoch poslancov a na kandidátke má niekoľko overených konzervatívcov. Sú medzi nimi málo známi Mária Raučinová, Veronika Remišová, Stanislav Trnovec, najväčším lákadlom však bude súčasný poslanec a evanjelizátor Branislav Škripek. Keďže sa však do Európskeho parlamentu preferenčné hlasy počítajú inak ako do nášho parlamentu, hrozí tu nebezpečenstvo, že voľbou konzervatívcov z kandidátky OĽaNO v skutočnosti konzervatívni voliči posunú do EÚ parlamentu liberálov.

Škripek kandiduje až na štvrtom mieste. Na prvom mieste je ultraliberál Viskupič a za ním dvaja ďalší liberáli. Na to, aby sa Škripek v poradí posunul na zvoliteľné miesto, musel by preskočiť troch ľudí. Pravidlá preferenčných hlasov, teda spôsob preskakovania pri voľbe do Europarlamentu, však funguje inak ako pri voľbe do NRSR, kde na to, aby sa preferenčné hlasy započítali, stačí, aby tvorili 3 percentá zo všetkých hlasov odovzdaných strane. Pri voľbách do EÚ musia tvoriť 10 percent všetkých hlasov. Viskupič získal v posledných voľbách 42 871 preferenčných hlasov, zatiaľ čo Škripek iba 9601. Čo je ešte horšie, na konzervatívnej dvojke neexistuje medzi voličmi OĽaNO žiadna zhoda, preto je pravdepodobné, že sa ich hlasy rozptýlia medzi viacerých menej známych kandidátov a posilnia tak znova liberálov na prvých miestach kandidátky, ktorým sa započítajú všetky ich preferenčné hlasy, ktoré nepresiahli spomínanú hranicu 10 percent, teda v tomto prípade s veľkou pravdepodobnosťou úplne všetky.

Strana SMER má najväčší potenciál, čo sa týka zvolenia kandidáta z ich kandidátky do Europarlamentu. Môžu to byť piati, ale i šiesti ľudia. Smer sám priznáva, že 40 percent jeho voličov tvoria konzervatívne zmýšľajúci ľudia. Voliči Smeru milujú Fica. Pri voľbách do Europarlamentu by si však mali uvedomiť, že ich voľba neposunie do parlamentu ich milovaného Fica, lebo ten nekandiduje, ale piatich až šiestich ultraliberálov, ktorí už v EÚ parlamente boli a hlasovali tam za každú liberálnu špinu, ktorá bola predložená.

Na prvých šiestich miestach kandidátky sú Maroš Šefčovič, Monika Flašíková Beňová, Monika Smolková, Vladimír Maňka, Boris Zala a Katarína Neveďalová, teda všetko overení liberáli. Uvedomenie si týchto skutočností a voľba inej strany u konzervatívnych voličov Smeru sa však nedá predpokladať, preto straty konzervatívnych hlasov v tomto prípade budú najväčšie, dalo by sa to prirovnať k holokaustu konzervatívnych hlasov, keď všetky tieto vyjdu určite nazmar a pri súčasných preferenciách Smeru, ktoré sa pohybujú okolo 40-tich percent, ich bude veľmi veľa.

Klasikou konzervatívneho voliča je KDH, kde na kandidátke nie sú žiadni liberálne zmýšľajúci ľudia. Strana má potenciál získať dva až tri mandáty a volič KDH nemusí uvažovať o tom, či dá hlas človeku, ktorý bude obhajovať konzervatívne hodnoty, ale môže skôr uvažovať o tom, či dá prednosť overeným bojovníkom za tradičné hodnoty, ako je jednotka na kandidátke Anna Záborská, ktorá bola európskou organizáciou homosexuálov vyhlásená za nepriateľa číslo jedna v EÚ parlamente, podobne sa prezentujúci Miroslav Mikolášik či Martin Dilong, alebo skôr na ekonomiku zameraných konzervatívcov, ako je Ján Hudacký, ktorý sa snaží presadiť viaceré mechanizmy podpory súdržných rodín, či Peter Solár z Košic.

O maďarského konzervatívneho voliča sa už tradične pobijú Most HÍD a SMK a v týchto voľbách aj menej známa Maďarská kresťanskodemokratická aliancia. Všetky tri strany sa prezentujú ako kresťanské, konzervatívne, ale kandidátka Most HÍD, za ktorú kandiduje napríklad aj známy liberál František Šebej, nepôsobí v tomto zmysle dôveryhodne. Maďarský konzervatívny hlas kvôli jeho roztrieštenosti medzi tieto tri subjekty však v EÚ parlamente aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou nezaznie.

Samostatnou kapitolu sú národné strany, ktoré budú súperiť o konzervatívneho voliča s dôrazom na národné cítenie. Do týchto eurovolieb postavilo svojich kandidátov päť politických subjektov. Sú to Slovenská ľudová strana na ktorej kandidátke nie je žiadne známejšie meno. Národ a spravodlivosť – Naša strana, za ktorú ako najznámejší a zároveň jednotka kandiduje proruský aktivista Sergej Chelemendik. Ľudová strana naše Slovensko, teda strana Mariána Kotlebu, ktorá bude testovať svoju silu v ďalších voľbách, však na kandidátke okrem brata predsedu nemá žiadne známejšie meno. Ďalej to je Kresťanská slovenská národná strana, ktorú si založil Ján Slota. Ten kandiduje ako jednotka a na kandidátke je i jeho syn a nakoniec Slovenská národná strana, kde je na prvom mieste jej súčasný predseda Andrej Danko, na dvojke Rafael Rafaj a na treťom súčasný europoslanec Jaroslav Paška. Roztrieštenosť a nevýraznosť týchto “ministrán” s najväčšou pravdepodobnosťou neumožní ani jednému z kandidátov, ktorých nominovali, zasadnúť do poslaneckého kresla vytúženého modrého EÚ parlamentu.

Zaujímavôstkami súčasných eurovolieb sú ešte dve “ministrany”. Jednou z nich je ortodoxná náboženská strana Magnificat, ktorej jediným komunikačným kanálom je ich webová stránka a ktorá nominuje dvoch ľudí. Jednotkou je nikomu neznámy Marko Semeš a dvojkou Pavol Kováč novinár, redaktor, ktorého teoreticky mohli ľudia zaregistrovať na obrazovkách v spravodajských reláciách.

Druhým podobným subjektom s nulovým potenciálom je spoločná kandidátka strán Priama demokracia a Kresťanskej ľudovej strany, ktorej jednotkou je Pavol Dubček, syn legendárneho komunistického pohlavára Alexandra Dubčeka.

Voľby do EÚ parlamentu majú na Slovensku tradične najnižšiu účasť. Rozhodujúca pre výsledky preto bude mobilizácia voličov. Pri účasti 20 percent, môže totiž dôjsť k rôznym prekvapeniam. Tiež konzervatívni voliči, ak chcú skutočne zmenu v hodnotovej a ekonomickej politike EÚ, musia ísť k urnám. Práve celková nízka voličská účasť im pri ich silnej mobilizácii môže paradoxne umožniť väčšie zisky.