Bratislava 12. júna 2023 (HSP/Foto:Facebook)
Hlúpy sa učí na vlastných chybách, múdry na cudzích. Čomu nás učí príbeh strany Demokrati Eduarda Hegera?
Keď súper robí chyby, netreba ho pri tom vyrušovať, hovorí klasický citát, ktorý sa pripisuje Napoleonovi Bonapartemu. Niečo podobné si asi pomysleli viacerí politickí konkurenti Eduarda Hegera, keď sledovali začiatky jeho politického projektu Demokrati.
Keď sa vtedy politická situácia utriasla tak, že voľby budú až v septembri a muselo byť už naozaj každému jasné, že OĽaNO už viac nebude zárukou pohodlného prístupu k vláde, ba možno ani do parlamentných lavíc, Heger zrejme dostal signál „z vyšších miest“, že treba začať intenzívne pracovať na tom, aby vznikla nejaká iná platforma, ktorá by mohla pomôcť po voľbách vytvoriť globalistickú koalíciu.
Preto on, niekdajší Matovičov „najvernejší“, spolu s niekoľkými ďalšími dovtedajšími Matovičovými „najvernejšími“ (na čele s Jaroslavom Naďom, Kristiánom Čekovským či Jánom Budajom) sa napochytre odtrhol od OĽaNO, založil stranu a médiá ho začali všetkými možnými spôsobmi tlačiť do parlamentu. Urobil to tak okato a prvoplánovo, že už vtedy sa mnohým ľuďom obrátil z týchto ľudí žalúdok.
Už vtedy bolo až príliš jasne vidieť, že títo „demokrati“ neponúkajú voličom naozaj zhola nič iné, než len nebrzdenú túžbu po moci. Spôsob, akým Heger a jeho spolustraníci zo dňa na deň otočili kabáty ukázal, že tento prázdny a vulgárny politický gýč, kde ešte aj logo je nepôvodné, ani nezavadil o čosi také ako odbornosť, charakter, štýl, či dokonca politologické ukotvenie.
Napriek tomu si z nejakého dôvodu Heger a spol. zrejme mysleli, že oni sú skutočnými dedičmi „demokratického“ voliča, že práve oni dostanú ten najväčší balík voličských hlasov z tejto časti slovenského elektorátu. Tak to aspoň podľa velikášskych rečí Eduarda Hegera vyzeralo. Prieskumy však aj s odstupom času ukazovali niečo celkom iné.
A preto sa Hegerov kresťanský a demokratický spolok začal spájať s ďalšími lúzrami z globalistického tábora, ktorých spoločným znakom je ich amorfnosť a politický výtlak 0,0 percenta. Najprv to bolo Nicholsonovej Jablko a najnovšie Jozef Mihál a Dorota Nvotová. Kým Mihál je aspoň odborník na pracovnoprávnu a daňovú problematiku, odborný prínos Nvotovej pre slovenskú politiku bude lepšie ponechať bez komentára. (Keby niekomu z čitateľov napadlo, že s panoptikom politických postavičiek striedajúcich sa v rôznych politických stranách je to vlastne podobné ako s hercami – aj tam stále tí istí hrajú vždy v inom filme či seriáli – tak vedzte, že podobnosť politikov v tzv. demokracii a hercami je iba úplne náhodná…)
„Dávame dokopy obrovský silný tím hlavne v sociálnej oblasti, aby ľudia nemuseli voliť menšie zlo, ale to väčšie dobro,” tvrdí Nicholsonová. Demokrati krížení s jablkami avizovali, že chcú pred voľbami priniesť najsilnejší a najlepší sociálny program. A naozaj, sotva vám nejaká iná strana môže toľko dať, koľko vám oni môžu sľúbiť.
Čo však tento „obrovský silný tím“ reálne môže na politickej scéne dokázať? Môže splniť vyššie spomenutú úlohu prispieť ku vzniku proamerickej, probruselskej, proukrajinskej koalície? Podľa májového prieskumu Focusu majú 3,2 percenta, podľa prieskumu AKO 3,4 percenta, podľa najnovšieho, júnového prieskumu Vox Politico by ich volilo 1,9 percenta voličov. Za daných okolností, ak sa na poslednú chvíľu ešte s niekým ďalším nespoja, tak je pravdepodobné, že tento „obrovský silný tím“ zase až takú veľkú dieru do sveta neurobí. Na spájanie už zostávajú najviac tri, v praxi iba cca dva týždne.
Je tu teda šanca, že ak OĽaNO a Hegerovi odídenci z OĽaNO doposiaľ napáchali na Slovensku naozaj veľké škody, tak teraz paradoxne môžu pomôcť. Ak by výsledok volieb mal byť tesný, potom bude záležať na každom percente – a teda aj na tom, koľko percent skončí „pod čiarou“.
Vlastne o tom je volebný systém, ktorý máme na Slovensku: všetko sa to točí okolo päťpercentného kvóra, čo je percentuálna hranica, ktorú musí politický subjekt splniť, aby sa dostal do Národnej rady. Momentálne je situácia veľmi neistá: do parlamentu sa teoreticky môže dostať päť, ale takisto aj desať strán. Každému musí byť jasné, že v prvom prípade by bola parlamentná matematika diametrálne iná ako v tom druhom.
A práve preto by nemuselo byť zle, že tu sú Hegerovi Demokrati. Hoci posledný prieskum im dáva 1,9 percenta, oni by si zaslúžili aj dvakrát toľko. Mnohí z našich čitateľov by sa tomu potešili. Treba im len držať palce.
A treba sa tiež zamyslieť nad vlastnou voľbou. Aby sme sa nedopustili rovnakej chyby ako oni. Hlúpy sa učí na vlastných chybách, múdry na cudzích.