Ak základná škola zlyháva, musí deti učiť kultúre poznania a tvorivým schopnostiam rodina

Moskva 10. januára 2019 (HSP/Sputnik/Foto:Sputnik/Saint-Petersburg state agrarian University)

Ak škola zlyháva, musí deti kultúre poznanie učiť rodina. V opačnom prípade sú odsúdené k “znásilňovaniu” školským procesom, povedal v rozhovore pre Sputnik kandidát ekonomických vied a kandidát filozofických vied, sociológ a súčasný hovorca ruského think-tanku Vnútorný prediktor súbornej, sociálne spravodlivej Rusi Michail Veličko

Michail Viktorovič, vo svojich prednáškach na tému školstva a vzdelávania hovoríte, že proces poznania je unikátny proces, ktorý nie je možné formalizovať. Keď vidíte, čo sa dnes deje v školách, radil by ste rodičom deti do školy neposielať a učiť ich kultúre poznanie doma?

Táto záležitosť má dve strany. Prvá, škola, nech už je aká chce, nesie funkciu socializácie detí. Dieťa, ktoré nemá šancu prichádzať do kontaktu s inými deťmi, nie je schopné vyrásť v komunikatívneho člena spoločnosti. To neznamená, že bude zlé. Bude ale odsúdené na samotu. Dieťa už len z toho dôvodu musí do školy chodiť.

Druhá strana otázky je v tom, že rodičia sa nesmú vyhýbať svojej úlohe deti vychovávať. Bohužiaľ, väčšina rodičov sa výchove detí nevenuje. Nechcú vnikať do problémov rastu detí, nehľadiac na to, že fakticky každé rastúce dieťa v rodine je možnosťou pre rodičov i starých rodičov znovu vyrásť a opraviť niektoré z chýb pri vlastnom osobnostnom raste.

Preto, z môjho pohľadu, škola a rodina sa majú navzájom dopĺňať. Rodičia pritom musia chápať, že to najstrašnejšie, čo rodičia môžu s deťmi urobiť, je dosiahnuť ich poslušnosť. Ak ste dosiahli u dieťaťa poslušnosť, tak ste tým ubili jeho iniciatívnosť. V takom prípade nepotrebuje svedomie ani vôľu.

Následne, pri vstupe do veku dospievania, sa zapínajú pohlavné a stádové inštinkty, a vôľa je jediným psychickým faktorom, ktorý môže zastaviť prejav inštinktívnych programov vtedy, keď je to nemiestne. Ak dieťa nevie v situácii, keď je to nemiestne, zastaviť inštinktívne programy, budú v spoločnosti veľké problémy sexuálneho charakteru, bude rásť kriminalita a s tým spojené problémy.

Stádové správanie sa totiž nerealizuje na princípe, kto je múdrejší, ale na princípe: Kto prvý zareagoval. Ako prvý ale reagujú najväčší primitívi a ostatní ich potom napodobňujú.

V jednej z vašich prednášok uvádzate príklad so slanečkami, kde ukazujete, že najhlúpejší sleď riadi celé obrovské stádo.

Áno, jednému sleďovi prakticky úplne “vybielili” mozog. Keď sa ryba následne spamätala a pustili ju späť do akvária, reagovala ako prvá na všetky podnety, keďže nemala čím myslieť. Ostatní sa jej podriaďovali. Z toho istého dôvodu vzniká detská kriminalita v čase dospievania, kedy v skutočnosti nikto nič nechcel urobiť, všetky deti sú zo solídnych rodín, vo výsledku sa ale dopustia ťažkých zločinov – to je výsledok toho, že nemáte žiadny zmysel života, nemáte svedomie, nemáte vôľu, ale zapli sa inštinkty stádového správania. Ku všetkému sa do toho môžu ešte pripojiť nejaké sexuálne inštinkty … a vo výsledku vzniká šialenosť, ktorú nikto nechcel.

A z pohľadu rozvoja poznávacej kultúry, poznávacieho procesu?

Z pohľadu rozvoja poznávacieho procesu je to tak, že prichádza dieťa a kladie mame a otcovi otázku. Reakcie rodičov môže byť nasledujúce. Prvý variant: vyrastieš, dozvieš sa. Choď sa hrať, nič ti do toho nie je. Druhý variant: Rodič sa snaží si spomenúť, čo o danej otázke vie a vo forme papagájovania z neho vychádza to, čo počul v škole, na univerzite alebo v médiách. Tretí variant: Rodič hovorí, dobre, tu sa posaď, budeme o tvojej otázke premýšľať spolu.

Tu vstupuje do hry niečo veľmi krásneho. Nositeľom psychiky človeka nie je biochémia ľudského organizmu. Nositeľom psychiky je biologické pole človeka. Iba tam je dostatočná informačná kapacita, iba tam je nevyhnutné vlnové rozpätie pre vzájomnú výmenu informácií v nevyhnutnom tempe. V situácii, kedy spolu sedíme s deťmi, naša biologické polia do istej miery vzájomne spolupracujú. Pri spolupráci na úrovni biologických polí medzi deťmi a rodičmi, ak rodič premýšľa a neobracia sa k svojej pamäti, dieťa cíti, ako je rodič vo svojom poli naladený – čo mu umožňuje premýšľať. Dieťa samo sa ešte nezamýšľa nad poznávacím procesom. Je príliš malé na to, aby myslelo (formou abstraktných obrazov – red.), Ono ale cíti naladenie rodičia v situácii, kedy ten premýšľa.

Je to ako s hudobnými nástrojmi, aby správne fungovali, je potreba ich správne naladiť. Tak je to aj s intelektom. Aby mohol správe fungovať, je takisto potrebné ho správne naladiť. Dieťa samo je len zriedkakedy schopné samo sa naladiť na poznávací a tvorivý proces, naladiť svoje biologické pole na to, aby sa stalo subjektom poznania a tvorivej činnosti.

Pokiaľ ale premýšľajúceho rodiča zaťahujú deti do premýšľania na témy poznávania a deti s nim sedia a cítia jeho naladenie, tak sa deti skrze svoj cit učia sami vytvárať v sebe to naladenie, ktoré im umožňuje premýšľať. Akonáhle sa toto naučia, tak už dieťa samo dokáže premýšľať, keďže toto naladenie sa pre neho stáva jeho prirodzenou súčasťou.

Mnohé doučovateľské činnosti sú v tomto svetle len prostriedkom pre vysávanie peňazí z rodiny. Príklad. Vraciam sa z práce, dieťa urobilo všetky domáce úlohy okrem stereometria (priestorová geometria). Sadáme si spolu na sedačku a cez rameno pozerám, čo sa u neho deje v zošite. Prebehlo 20 minút a všetky úlohy boli vyriešené. Dovtedy prešlo niekoľko hodín a nebolo vyriešené nič. Ty vidíš, že keď sedíš vedľa mňa, tak robíš úlohy jednoducho a ľahko. Bezo mňa nie. Môžeš to nejako vysvetliť? Nie.

Vysvetľujem teda ešte raz to, čo som už vysvetlil. Všetky úlohy sa riešia nasledovne: posadíš sa a vytvoríš vnútri seba tú náladu, ten pocit, ktorý máš, keď spolu sedíme na pohovke a premýšľame o tom, ako tieto úlohy riešiť. Keď to urobíš, tak sa všetky úlohy vyriešia samé. Moje dieťa potrebovalo dva týždne, aby sa to naučilo.

Toto by sa mali učiť v škole všetky deti ako prvé…

Áno, vzniká nasledujúca otázka: Milí vedci, pedagógovia, prečo ste toto nenaučili učiteľa prvého stupňa? Veď vďaka tomu ste odsúdili deti na znásilňovanie školským procesom. To je jedna z tém, o ktorej pedagogické vedecké kruhy nechcú hovoriť. Rodina však toto musí chápať. Rodičovská láska sa musí vyjadrovať nielen v tom, že rieši problémy namiesto dieťaťa. Rodičovská láska sa musí vyjadrovať v príprave dieťaťa na dospelý život.

Skutočnosť, že škola neučí deti kultúre poznania, musia teda kompenzovať rodičia.

Áno, rozhodne to musia robiť rodičia, ak to nerobí škola. V takom prípade všetky školské hlúposti dieťa bude chápať len tak mimochodom, bude na to hľadieť s ľahkosťou – ak si pani učiteľka Nováková praje počuť tento názor, tak prosím, bude za to jednička. Je pravda, že z istého pohľadu je to vyhýbavosť, z druhej strany však konflikt dieťaťa s celým pedagogickým zborom školy … to je nepredstaviteľná bitka. Aj z tej môžete vyjsť ako víťaz. Pedagogický kolektív sa bude snažiť dieťa zničiť a na to nie je zďaleka každé dieťa pripravené. Sú ale aj deti, ktoré vedia zatočiť aj s riaditeľom. To však je iná téma, to nie je to, o čo sa treba usilovať. V tomto prípade sa víťazstvo v potenciálnom konflikte musí vyjadriť v absencii samotného konfliktu. Ak sa všetko robí správne.

Môžeme teda povedať, že ak rodičia dokážu učiť svoje deti kultúre poznania, tak nezáleží na tom, aké známky deti budú nosiť zo školy.

Pokiaľ rodičia sú schopní učiť svoje deti kultúre poznanie, tak deti nebudú nosiť zo školy zlé známky. Osvojovanie si toho, čo sa označuje za školský vzdelávací program, bude pre deti len tak mimochodom. Deti budú schopné selektovať – ​​to sú nezmysly, toto je skutočnosť; toto tak nie je, to je reálne takto. A nehladiac na všetky nedokonalosti školy, ktoré sú jej vlastné v danej epoche, budú deti vychádzať schopné žiť dospelý život práve vďaka tomu, že ich poznávacie a tvorivé schopnosti budú osvojené a zo strany spoločnosti veľmi požadované.