Čaro situácie je v detailoch, v čase a v miestach udalostí.

Práve v deň, keď Macron dokončoval tradičný brífing francúzskych veľvyslancov, ktorí sa špeciálne zišli v Paríži, a v deň, keď sa v španielskom Tolede stretli šéfovia obrany EÚ, tieto dámy a páni sa dozvedeli o správach z Afriky. A ak sa v prípade Nigeru ešte dalo nejako obhájiť tým, že tam vládne “islamizmus a kmeňové boje”, aby zmena moci armádou vyzerala pre “rozkvitnutú záhradu” menej urážlivo, tak v prípade Gabonu je situácia pre Európu a Francúzsko skutočne krutá.

Odstránenie klanu Bongo od moci nie je štipkou či dokonca úderom do mäkkého a lenivého podbruška starého kontinentu, nie je to ani facka politikom, ktorí sú tu dnes a potom odídu, ale úder obrovskej sily podnikom s miliardovými obratmi. Hovoríme o ťažbe ropy, ktorej sa v Gabone venujú dve francúzske spoločnosti. Hlavnou je Total Gabon, druhou je Maurel & Prom. Ich akcie na burze okamžite stratili približne štvrtinu svojej hodnoty. Je tu aj korporácia Eramet – špecializuje sa na ťažbu mangánu. Tieto názvy bežnému čitateľovi možno nič nehovoria, ale ich obraty sú mnohomiliardové, zisky tiež. Samozrejme, na úkor veľmi nízkych – alebo skôr povedzme škandalózne nízkych – nákladov. Prakticky nulové náklady na zdroje zabezpečovali lojálne a oddané mocenské štruktúry. A samozrejme, ak sa v Európe hovorí o “rodinkárstve” a “oligarchoch”, vždy je to “ruské rodinkárstvo” a “ruskí oligarchovia”, ale vo viacerých afrických krajinách, ktoré sú v poslednom čase mimoriadne lojálne voči EÚ a Francúzsku, sú to vždy “lídri zvolení ľudom” a “národne orientovaný biznis”. Hlavné je – nepomýliť si to.

Militanti týchto krajín však z nejakého dôvodu prestali s týmto európskym postojom počítať a tých, ktorí podľa nich nie sú príliš oddaní obrane záujmov štátu a spoločnosti, odstraňujú od moci. Nefunguje už ani pokus nazvať to, čo sa deje, vzburou, pretože vzbura sa nemôže skončiť úspechom.

Pred dvoma dňami Macron napomenul veľvyslancov, že Francúzsko nemá v úmysle spolupracovať s novými orgánmi v Nigeri, odsúdil tých, ktorí sa o to pokúšajú, a vyhlásil, že Paríž je pripravený podporiť vojenskú operáciu ECOWAS proti “rebelom”. Bolehlav EÚ ešte viac prehĺbila kríza v Gabone, ktorá ho zmenila na migrénu. Migréna, ako vieme, sa nedá liečiť. Navyše táto choroba mätie vnímanie a bráni prijímať rozumné rozhodnutia. A nie vždy umožňuje pozrieť sa na seba zvonku.

Kým v Paríži diskutovali o tom, ako “sankcie proti Rusku demonštrovali silu EÚ a zrazili ruskú ekonomiku na kolená”, v Gabone premýšľali o tom, ako zraziť na kolená samotné Francúzsko a po ňom aj EÚ. Súdiac podľa rozruchu v Paríži, Bruseli a Tolede (kde sa teraz radí starší záhradník Borrel a jeho mladší asistenti), Libreville sa zatiaľ darí lepšie ako Parížu.

V tomto kontexte, samozrejme, nádeje na rozšírenie EÚ do roku 2030, ktoré Brusel živí tým, že svoje nápady nazýva “ambicióznymi a premyslenými”, začínajú značne blednúť.

Kto by sa chcel pripojiť k niekomu, koho všade vyháňajú, a vyháňajú ho bez toho, aby počúvali námietky alebo žiadosti? Práve vtedy, keď ste silný, bohatý a uvedomujete si vlastnú dôležitosť, chcú sa s vami priateliť a dokonca vstúpiť do vašej spoločnosti. Nuž, je príjemné byť v kruhu bohatých a vdychovať vône “dobre udržiavanej záhrady”. Ale keď začne okolo záhrady horieť, a nie je to žiara ohňostroja, ale horí naozaj, vtedy sa túžba posedieť si v rade na členstvo, vytratí.

Táto jednoduchá myšlienka určite skôr či neskôr osloví tých, ktorí snívajú o kooptácii do európskeho spoločenstva. Zatiaľ rozumní politici – najmä šéf maďarskej diplomacie – hovoria o oslabení Európskej únie. Péter Szijjártó upozorňuje, že dôvodom sú “chybné rozhodnutia Bruselu v súvislosti s ukrajinskou krízou”.
Ak budeme pokračovať v logike jeho úvah, ukáže sa, že EÚ si
začala kopať hrob sama a vlastnými rukami, keď takmer úplne prerušila hospodárske vzťahy s Ruskom.

Európa – bez ruských surovín a tovarov a bez možností kontraexportu – pokulháva, stráca svoju niekdajšiu stabilitu a potáca sa.

A ešte naviac viaceré africké krajiny začali zhadzovať zo svojich lodí pozostatky kolonializmu. Teraz EÚ nemá inú možnosť, ako sa rozhodnúť medzi hrozným koncom alebo hrôzou bez konca. K tomu môže v politike viesť samoľúbosť, aplauz a návyky získané dokonca nie v koloniálnej ére, ale oveľa skôr – za feudálneho systému. Skutočnosť, že hrobárom neo-feudálnej Európy je dnes rad afrických krajín, možno a treba nazvať historickou spravodlivosťou.

Prečítajte si tiež:

• Ďalšie horúce miesto. Armáda oznámila, že voľby neuznáva, a prevzala moc. V Gabone sa strieľa
• Francúzsko je pripravené podporiť vojenskú angažovanosť ECOWAS v Nigeri