V nedeľnej relácii televízie TA3 V politike sa moderátor Richard Dírer opäť blysol notorickou stupídnou otázkou/provokáciou smerom k predsedovi hnutia Republika Milanovi Uhríkovi. Vraj, či mu nesmrdí výplata v Európskom parlamente (EP).

Vieme, že rozmýšľanie nepatrí k silným stránkam slniečkových propagandistov: hoci sa tak radi oháňajú kritickým myslením, v skutočnosti sa mnohé ich myšlienkové konštrukcie podobajú na filmové kulisy a znesú kritickú analýzu len po prvý logický krok. Tak je to aj v tomto prípade.

Podľa logiky pána Dírera, ale aj mnohých ďalších mysliteľov, ktorí s povzneseným úsmevom veľakrát v minulosti provokovali rovnakým spôsobom, by sa euroskeptici medzi europoslancami mali vzdať platu europoslanca. Podľa ich logiky, veď ak s Európskou úniou dotyční europoslanci nesúhlasia, a ak vlastne celý europarlament považujú za zbytočný, tak by predsa nemali peniaze od takejto inštitúcie vôbec brať, a vlastne by tam ani vôbec nemali byť.

Hĺbka tejto brilantnej úvahy je približne podobná ako hĺbka úvahy, že ak niekto nesúhlasí s požiarmi, tak by nemal byť hasičom. Poďme sa však pozrieť bližšie na niektoré aspekty tejto veci. Je až trápne to vysvetľovať, ale pre pána Dírera a podobných, ktorí evidentne týmto IQ testom neprešli, to teda vysvetlíme.

Tak teda, v prvom rade, Europarlament je inštitúcia zriadená a prevádzkovaná za peniaze všetkých daňových poplatníkov – eurohujerov, ale tiež aj euroskeptikov. Aj za peniaze voličov slovenských euroskeptických europoslancov ako sú páni Milan Uhrík či Miroslav Radačovský. A teda už len z tohto dôvodu, z úcty k týmto voličom, je povinnosťou, aby tam ich poslanci boli a nenechali tie peniaze prepadnúť v prospech eurohujerskej mašinérie a jej šibalstiev. Ak naozaj už pre nič iné, tak prinajmenšom preto, aby tento blší cirkus prípadne mal kto v správnom okamihu rozpustiť.

Ak EP a ďalšie bruselské inštitúcie raz existujú a je to reálna súčasť politických štruktúr, ktoré ovplyvňujú život každého občana, a nielen eurohujera, ale aj každého euroskeptika, tak je predsa nevyhnutné, aby aj v tejto politickej mašinérii boli ľudia, ktorí reprezentujú názory jedných aj druhých. Poslanci sú zástupcovia ľudí, prenášajú informácie jedným aj druhým smerom: zhora dolu a zdola nahor. My si myslíme, že bez komunikácie centrály s občanmi s kritickým názorom demokracia asi príliš fungovať nemôže, hoci nové progresívne časy možno už budú takýto názor považovať za staromódny a prekonaný.

A to sa samozrejme týka aj hlasovania. Asi aj myslitelia ako pán Dírer pripúšťajú, že inštitúcie v Bruseli nie sú iba na ozdobu, ale rozhodnutia, ktoré sa v týchto štruktúrach pripravujú, navrhujú a napokon aj schvaľujú, sa týkajú záležitostí nás všetkých, rovnako eurohujerov ako aj euroskeptikov. Lenže v takom prípade by iste aj pán Dírer ako demokrat súhlasil s názorom, že by nebolo dobré, keby v týchto inštitúciách jednofarebne hlasovali len eurohujeri, ale že by bolo správnejšie, keby sa na rozhodovacom procese podieľali aj kritici. Alebo nie?

Potom je tu masmediálna dimenzia. S tým by pán Dírer asi otvorene súhlasiť nesmel, ale pravdu všetci poznáme: skutočne opozičné názory sa do mainstreamových médií dostávajú iba veľmi zriedka, a aj to len v podaní politikov, ktorých jednoducho, napriek škrípaniu zubami, nemôžu masmédiá ignorovať. Europarlament je potom jednou z mála vďačných platforiem na zviditeľnenie pošliapaných názorov.

Ďalšia vec: každému predsa treba dať šancu – aj politickí protivníci sú ľudia, ktorí sa môžu mýliť, a ktorí môžu zmeniť názor. Prívrženci každého názorového prúdu majú právo na svoju osvetovú úlohu, na svoju lobistickú, presviedčaciu, argumentačnú misiu, a to dokonca aj euroskeptici, akokoľvek by sa to pánovi Dírerovi a jemu podobným mohlo zdať zvláštne a ťažko uveriteľné. Ľudia, ktorí s bruselskou mašinériou a jej agendou z hĺbky duše nesúhlasia, s vďakou ocenia, ak panstvu tam v tých nepríjemne zapáchajúcich bruselských LGBT multikulti kruhoch má kto povedať pravdu priamo medzi oči.

A napokon ešte niečo: europarlament je vďačným miestom na vytváranie kontaktov medzi ľuďmi s politicky „rovnakou krvnou skupinou“ z rôznych európskych krajín. Aj v iných štátoch, tak isto ako na Slovensku, majú mnohí ľudia plné zuby bruselizmu, novodobej podoby globálneho neokolonializmu a liberálne-progresívnej totality. Riešia tie isté problémy, vnímajú presne tie isté súvislosti a rozumejú si často aj bez slov, pretože si jednoducho vedia zrátať, že 2 + 2 = 4 a nie 17. Už len z tohto dôvodu je veľmi dobré, že tam máme ľudí ako Uhrík či Radačovský.

Nič z toho si však moderátor Dírer neráčil všimnúť, keď povýšeneckým spôsobom predsedovi hnutia Republika Milanovi Uhríkovi kládol otázky či mu nesmrdí výplata v EP a podobné. Opäť raz ukázal, že nie je ničím iným, len aparátčikom, ktorý použije ľubovoľný a ľubovoľne hlúpy faul, len aby v duchu hesla „Kartágo treba aj tak zničiť“, tak ako to jeho mecenáši od neho požadujú, na obrazovke bojoval proti každému, kto stojí na vlasteneckej strane politickej barikády.

Tu práve pekne vidno rozdiel medzi verejnoprávnym a súkromným médiom. Kým súkromné médiá môžu byť legálne eldorádom propagandistov, vo verejnoprávnych médiách je to (to je dané už zo zákona!) úplne iné, čo si každý človek hneď na prvý pohľad všimne, keď si zapne televízor.

Alebo nie?