A odchádza vlastne naozaj? Nie je to iba predvolebný test?

Bratislava 22. júna 2023 (HSP/Foto:TASR-Pavol Zachar)

Prezidentka povedala, že odchádza. Aj Hamšík povedal, že odchádza a hľa: vrátil sa. Vrátila by sa Zuzana Čaputová, keby to okolnosti vyžadovali? Nemá Korčok byť len dočasným fackovacím Mistríkom 2.0?

„,Tak nám berou Zuzanku,‘ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny,“ mohol by napísať Jaroslav Hašek, keby žil v dnešných časoch.

Vlastne, nie. V dnešných časoch by nenapísal posluhovačka, dnes je modernejšie byť napríklad aktivistom gríndílu alebo iným influencerom. A vlastne ani Švejk by nemusel byť komisiou vyhlásený za blba, ale namiesto toho by mohol byť napríklad novinárom niektorého z mainstreamových médií, kde by nefalšoval rodokmene ošklivých nečistokrvných psích oblúd, ale by vyrábal nefalšované, krásne a čistokrvné transatlantické pravdy. V mainstreamových médiách je teraz takýchto švejkov dostatok.

Videli sme to teraz v plnej kráse, keď pani prezidentka povedala, že už nevládze a kvôli rodine nebude kandidovať. Švejkovia z mainstreamových médií, ale aj zo spriaznených politických táborov rozpútali takmer taký štátny smútok, ako keby odišla celkom. No ale kto by sa jej čudoval? Človeka jej formátu je tu škoda, už dávno mohla byť v Amerike – tu na Slovensku namiesto vďaky za to všetko, čo pre nás všetkých urobila, je nehodným národom opľúvaná.

Ako prezidentka všetkých slušných a progresívnych občanov vždy stála na tej správnej strane: zachránila Slovensko pred nebezpečným referendom, podpísala skvelú obrannú dohodu, ktorá urobila zo Slovenska vojensky omnoho atraktívnejšiu krajinu (pre americkú armádu i ruské rakety), pevne podporovala osvetu o chutných vakcínach proti Covidu, po očkovaní ktorými zatiaľ ešte stále časť pacientov nemá zdravotné problémy, neochvejne stále stojí pri demokratickom priateľovi Zelenskom, prezidentovi krajiny veľkého Banderu, statočne bojovala aj proti nebezpečnému paragrafu 363, hoci zlomyseľný ústavný súd sa najnovšie vyjadril, že ten paragraf je v súlade s Ústavou, atď.

Máme však dobrú správu: ona neodchádza úplne, stále tu je, nikto nám ju neberie. A dokonca je tu stále možnosť, že keď ju budeme dostatočne intenzívne prosiť, aby zostala, tak ona zostane.

Ona totiž neodchádza iba tak, pre nič za nič. A dôvodom nie je ani tak nedostatok času na rodinu a dokonca ani nepríjemná a vytrvalá kritika od Ľuboša Blahu, ako si to podaktorí myslia.

Dôvodom je panika. Panika washingtonských plánovačov, ktorí pre svoje plány potrebujú mať v najbližších rokoch Slovensko plne k dispozícii a zľakli sa, že najbližšie parlamentné a následne prezidentské voľby by im mohli situáciu nepríjemne skomplikovať.

Pre porozumenie tomu, prečo im na Slovensku záleží, môže pomôcť aj pohľad na mapu Európy. Najhorúcejšou oblasťou protiruského frontu je momentálne Ukrajina. Západ má na Ukrajinu prístup cez štyri krajiny: Poľsko, Slovensko, Maďarsko a Rumunsko. Maďarsko je nateraz pre účely NATO dosť nepoužiteľné, a aj Rumunsko je nešikovná voľba, pretože do Rumunska sa dá dostať jedine cez Maďarsko, Srbsko a Bulharsko, a to sú tiež krajiny, s ktorými je trochu problém.

Zostalo teda Poľsko a Slovensko. Tieto krajiny sú zatiaľ plne spolupracujúce, lenže keby jedna nich vypadla, ostala by už iba posledná, čo by pre Západ z viacerých dôvodov nebolo dobré. A naviac, Poľsko má s Ukrajinou vlastné plány, trochu iné, než USA. Slovensko by preto za určitých okolností mohlo ostať jedinou bezpečnou a spoľahlivou trasou pre transport materiálu, aj chúlostivého, na Ukrajinu.

Volební marketingoví špecialisti dostali úlohu za každú cenu vyrobiť transatlantického prezidenta, akúsi brzdu pre prípad, že by voľby nedopadli podľa predstáv atlanťanov. Zuzana Čaputová by aj naďalej bola iste dosť dobrá brzda, lenže prieskumy možno atlantickým luménom ukázali, že by nemusela vo voľbách uspieť.

A tak je možné, že vo svojich osvietených kabalistických hlavičkách sa rozhodli skúsiť, či by nebolo bezpečnejšie nasadiť aj u nás niekoho iného. Po veľkom úspechu Petra Pavla v susednej gubernii si možno povedali, s nadhľadom a porozumením stredoeurópskym reáliám sebe vlastným, že by bolo treba nájsť niekoho podobného.

Možno si všimli, že voličom u susedov vôbec nevadilo, že volia človeka bez chrbtice, hlavne že sa podobá na tatíčka Masaryka a pôsobí reprezentačne, na rozdiel od tých pred ním, čo kradli perá, rozprávali všelijaké neprístojnosti alebo sa podobali viac na letisko, než na prezidenta. A tak sa možno zamysleli, kto u nás najlepšie spĺňa tieto kritériá, možno skúsili Ivanovi Korčokovi primaľovať fúzy… a ďalej ten príbeh už poznáte.

No a práve tu je pes zakopaný. Čo ak s prekvapením zistia, že Slováci si už nepamätajú, kto bol tatíček Masaryk, a že Korčok so svojou agendou, osobnou históriou a charakterom ich oslovuje ešte menej ako doterajšia prezidentka? A že teda pre prípad príliš dezolátskeho budúceho parlamentu alebo parlamentnej núdze (vôbec nie je isté, či Slovensko po voľbách bude vedieť zložiť funkčnú väčšinovú vládu) bude predsa len lepšie ako brzdu použiť osvedčenú pani Zuzanku?

A je tu ešte aj možnosť, že to chcú aj po druhýkrát dať „na Sagana“: tesne pred cieľom zaútočiť spoza chrbta súperov a vyhrať. Nech teraz pár mesiacov schytáva údery Korčok, aby potom zaútočil ktosi iný – že by opäť pani Zuzanka?

Ak sú tieto naše úvahy správne, tak je ešte stále dosť možné, že sa nám naša milovaná prezidentka o pár mesiacov zase vráti, že teda, keď všetci toľko prosia, tak ona si to teda rozmyslela. Takže občania, neklesajte na duchu, ešte nie je všetko stratené!