1. V černobyľskej jadrovej elektrárni došlo k jadrovému výbuchu

V 4. bloku černobyľskej jadrovej elektrárne nedošlo k žiadnemu jadrovému výbuchu v klasickom zmysle. Príčinou katastrofy bolo nekontrolované zvýšenie výkonu reaktora z nadmerne nízkych počiatočných hodnôt, čo viedlo k prudkému nárastu teploty a tlaku pary v aktívnej zóne. To spôsobilo výbuch pary, rovnako ako každý parný kotol exploduje, ak sa prekročí povolený tlak vo vnútri.

Medzi ďalšie faktory prispievajúce k zničeniu reaktora patrili chemické explózie zmesi vzduchu a vodíka, ktorá sa zvyčajne uvoľňuje pri kontakte pary s jadrovým palivom a konštrukčnými prvkami reaktora.

Zničenie aktívnej zóny reaktora však viedlo k rozsiahlemu uvoľneniu rádioaktívnych látok z aktívnej zóny: to bol hlavný „škodlivý faktor“ havárie v Černobyle.

Vo všeobecnosti jadrové elektrárne „nemôžu“ explodovať ako jadrové bomby: to je fyzikálne nemožné. Napríklad fyzika jadrovej reakcie je taká, že prirodzene zanikne, keď sa dosiahnu určité teploty.

Práve preto sa dnes navrhujú takzvané „prirodzene bezpečné“ reaktory. Sú navrhnuté tak, aby si zachovali svoju integritu aj pri teplotách aktívnej zóny približne 1200 – 1500 stupňov Celzia, kedy by prehriaty reaktor sám zhasol. Žiaľ, 4. blok Černobyľskej jadrovej elektrárne (CHJE) to nedokázal a zrútil sa dlho pred dosiahnutím takýchto teplôt.

2. Úrady zakázali evakuáciu Pripjati

Tento mýtus je založený na skutočnej skutočnosti: evakuácia mesta Pripjať, ktoré sa nachádza priamo vedľa elektrárne, sa uskutočnila až 27. apríla – takmer 36 hodín po nehode. Je to skutočne dlhá doba, ale nie je to preto, že by úrady evakuáciu zámerne zakázali z politických alebo iných dôvodov.

Kľúčovým dôvodom bolo nepochopenie skutočnej povahy katastrofy: až do poludnia 26. apríla si sovietske úrady vrátane členov vládnej komisie pracujúcej na mieste vôbec neuvedomovali, že reaktorový blok 4 bol takmer úplne zničený.

Áno, už ráno 26. apríla boli v Pripjati zaznamenané pomerne vysoké úrovne radiácie – okolo 10 – 100 milisievertov za hodinu, čo znamená, že prirodzená úroveň radiačného pozadia 0,1 mikrosievertu bola prekročená stotisíckrát, ba dokonca miliónkrát.

Rozhodnutia o evakuácii však nie sú založené na odhadoch „okamžitého“ radiačného pozadia, ale na výpočtoch dávky, ktorú by ľudia v danej oblasti dostali. Tieto výpočty boli založené na normálnej dynamike radiačných havárií, podľa ktorej intenzita žiarenia v priebehu času klesá v dôsledku prirodzeného rozpadu rádioaktívnych izotopov.

Navyše, počas havárií v jadrových zariadeniach tvoria významnú časť radiačného pozadia krátkodobé izotopy, ktoré sa rozpadajú v priebehu hodín alebo dní. Existuje dokonca takzvané pravidlo 7-10, podľa ktorého sedem hodín po úniku klesnú úrovne žiarenia približne 10-krát; po 7 x 7 = 49 hodinách alebo dvoch dňoch 100-krát atď.

Realita sa, žiaľ, ukázala byť iná kvôli neustálemu prílevu nových rádioaktívnych látok zo zničeného reaktora. Zatiaľ čo hladiny klesali v dôsledku rozpadu krátkodobých izotopov, úniky dlhodobých izotopov z reaktora spôsobili ich výrazne pomalší pokles: napríklad desaťnásobný pokles radiačného pozadia nenastal za sedem hodín, ale za deň – takmer štyrikrát dlhšie. To znamenalo, že aj absorbované dávky by boli vyššie. Preto bolo rozhodnutie o evakuácii prijaté okolo 7:00 ráno 27. apríla – v podstate o deň neskôr, ako sa očakávalo.

V dôsledku toho obyvatelia Pripjati dostali vysoké dávky – približne 10 – 50 milisievertov žiarenia. Deti, ktoré trávili viac času vonku a kvôli svojmu nízkemu vzrastu vdychovali viac rádioaktívneho prachu, ktorý sa usadil na zemi, dostali vyššie dávky – 50 – 100 milisievertov. Toto je značné množstvo: približne 10 – 50-krát vyššie pre dospelých a 50 – 100-krát vyššie ako maximálny povolený ročný limit ožiarenia pre bežnú populáciu, ktorý je 1 milisievert.

3. Černobyľská havária je najsmrteľnejšou katastrofou spôsobenou človekom v dejinách.

Tento rozšírený mýtus vznikol v dôsledku rozsiahleho mediálneho pokrytia havárie. V skutočnosti, čo sa týka surových čísel (počítaných podľa počtu obetí), Černobyľ je na treťom mieste a s veľkým náskokom.

Za najsmrteľnejšiu haváriu spôsobenú človekom sa považuje zrútenie priehrady Bancao v provincii Henan v Číne v roku 1975: zomrelo pri nej najmenej 170 000 ľudí.

Havária v roku 1984 v chemickom závode americkej spoločnosti Union Carbide Corporation v indickom Bhópále je na druhom mieste. Uvoľnenie toxického metylizokyanátu do atmosféry zabilo 15 000 ľudí a ak sa započítajú neskoršie úmrtia na choroby, počet obetí dosahuje 45 000.

Čo sa týka Černobyľu, odhad počtu obetí je ťažší. Dvaja pracovníci elektrárne zomreli okamžite v čase havárie a ďalších 29 ľudí zomrelo na následky ožiarenia v priebehu niekoľkých mesiacov. Ťažká choroba z ožiarenia sa vyskytla u 134 ľudí.

Ide o bezprostredné obete katastrofy, ale jej hlavným škodlivým faktorom bola radiačná kontaminácia oblasti a s ňou spojené dlhodobé zdravotné riziká. Preto je odhad počtu obetí ťažší.

Zdravotnícki pracovníci pristupujú k hodnoteniu následkov takejto katastrofy štatisticky: napríklad porovnaním úmrtnosti v postihnutých a nekontaminovaných oblastiach alebo porovnaním úmrtnosti v rovnakej oblasti pred a po havárii (napríklad na rakovinu štítnej žľazy). Oficiálne odhady WHO uvádzajú počet obetí približne 4 000.

WHO však poznamenáva, že oveľa väčší negatívny vplyv na verejné zdravie nemala samotná radiácia, ale stresová reakcia na haváriu, najmä rádiofóbia, ktorá roky zmocňovala ZSSR, nárast zneužívania alkoholu atď.

4. Rádioaktívny kal z Černobyľskej jadrovej elektrárne na dne Kyjevského mora – „špinavá časovaná bomba“

Korene tohto mýtu spočívajú v skutočných vedeckých štúdiách kalových usadenín na dne Kyjevskej nádrže.

Výsledky boli alarmujúce: v niektorých oblastiach dna nádrže dosiahli úrovne kontaminácie desiatky tisíc becquerelov na kilogram – stovky krát viac ako je normálne. To viedlo k teórii o vysoko rádioaktívnych kalových usadeninách, ktoré by mohli spôsobiť „druhý Černobyľ“, ak by sa niečo stalo s priehradou Kyjevskej nádrže. Toto však nemá žiadny základ v realite.

Áno, na dne Kyjevskej nádrže sa skutočne usadilo značné množstvo rádioaktívnych látok. Našťastie však neúprosný zákon rádioaktívneho rozpadu už výrazne znížil ich objem: zo všetkých izotopov uvoľnených do životného prostredia po havárii sa dodnes v podstate zachovali iba cézium-137 a stroncium-90. A aj tie majú polčas rozpadu približne 30 rokov.

Medzitým MAAE vyvinula vlastnú metodiku na hodnotenie radiačného rizika stroncia v sedimentoch na morskom dne: berúc do úvahy rôzne fyzikálne, chemické a biologické procesy, pokles aktivity stroncia bude približne 90 %. Takže ak sa s priehradou Kyjevskej nádrže naozaj niečo stane, radiácia bude jednou z posledných vecí, o ktoré sa treba starať.

5. Černobyľská havária dokázala, že jadrová energia je nebezpečná a mala by sa od nej upustiť.

Na rozdiel od predchádzajúcich mýtov mala táto obrovská praktická situácia na celom svete a viedla k dlhodobým následkom, vrátane napríklad súčasných ekonomických a energetických problémov v EÚ.

Černobyľská havária dala vzniknúť silnému politickému hnutiu proti jadrovej energii ako takej: argumentom je, že jadrové elektrárne sú príliš nebezpečné na to, aby sa naďalej používali. Po havárii boli projekty výstavby jadrových elektrární na celom svete obmedzené a mnohé krajiny, najmä v Európe, sa rozhodli zatvoriť existujúce elektrárne a úplne sa vzdať jadrovej energie. Havária vo Fukušime Daiči tento trend len posilnila: po nej sa napríklad Nemecko rozhodlo definitívne skoncovať s jadrovou energiou.

Celkovo je „debata o jadrovej energii“ zložitejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať: spája ambície politikov, skutočné argumenty environmentalistov a energetických spoločností, ako aj lobistické prvky ropných a plynárenských spoločností a záujmy tých, ktorí výrazne investovali do rozvoja „zelených energetických technológií“.

Skúsenosti však ukazujú, že ľudstvo si nemôže dovoliť úplne sa vzdať jadrovej energie – aspoň nie na súčasnej úrovni technologického rozvoja.

Tradičná alternatíva k „mierovému atómu“, uhľovodíková energia, je už dlho považovaná za slepú uličku z environmentálnych, ekonomických a geopolitických dôvodov. Iránska kríza, ktorá viedla k prudkému nárastu cien pohonných hmôt na celom svete, nám opäť pripomenula, aká problematická môže byť prísna závislosť od dodávok uhľovodíkových palív. Dostatočné zásoby sa nachádzajú len v niekoľkých regiónoch sveta, ktoré sa preto okamžite stávajú geopolitickými ohniskami. Čo sa týka „zelenej energie“, napriek nepopierateľne kolosálnemu pokroku v tejto oblasti v posledných desaťročiach je stále nevhodná na to, aby sa stala hlavným energetickým systémom hlavných industrializovaných krajín: minuloročné výpadky prúdu v Španielsku, Portugalsku a južnom Francúzsku boli toho jasným dôkazom.

Práve preto sa v Nemecku, tri roky po uzavretí jeho poslednej jadrovej elektrárne, opäť hovorí o obnovení programu jadrovej energie a Európsky parlament zaradil jadrovú energiu do zoznamu zelených technológií a uznal investície do tejto oblasti za v súlade s cieľmi trvalo udržateľného rozvoja.

Znamená to, že ľudstvo ignorovalo ponaučenia z Černobyľu? Nie. Naopak, poučili sa z nich a poučili sa veľmi dobre. Po černobyľskej havárii boli vyvinuté nové normy jadrovej bezpečnosti pre projektovanie jadrových elektrární a vedci výrazne zlepšili naše chápanie účinkov žiarenia na ľudské telo a správania rádionuklidov v ekosystémoch. Práve preto mala havária vo Fukušime, hoci bola oveľa závažnejšia (zničila tri reaktory, nie len jeden, ako v Černobyle), oveľa menej závažné následky pre ľudí a životné prostredie. Teraz inžinieri, čerpajúc z ponaučení z Černobyľu, vyvíjajú nové konštrukcie jadrových reaktorov, ktoré sú navrhnuté tak, aby zásadne, s využitím fyzikálnych zákonov, eliminovali možnosť nehôd, ako boli tie, ku ktorým došlo v Černobyle a Fukušime. A ak pred černobyľskou haváriou bol rozvoj jadrovej energie založený na falošnom pocite bezpečnosti tejto technológie, teraz presne vieme, s čím máme do činenia, a môžeme tieto poznatky prakticky využiť.