Pred rokom 1269 toto územie protiprávne získali (ukradli?) Michal a Detrik, synovia zvolenského župana, ktorému Turiec vtedy podliehal. V roku 1269 kráľ Belo IV. vrátil toto územie synom jobagina Imricha z Turca, Benediktovi, Tomášovi a Martinovi. Na webovej stránke Beníc sa uvádza, že títo traja tiež boli jobaginmi, kráľovskými vojakmi. Povinnosťou jobaginov, budúcich zemanov, bolo za každých šesť kúrií postaviť do služby jedného, dobre vyzbrojeného jazdca. Jobagini ako takí sa tešili veľkej majetkovej a osobnej slobode, majetok získavali kráľovskými donáciami za vojenské služby. V donácií Bela IV. sa Benice nazývajú „terra Bene“, teda „zem, majetok“ najstaršieho Imrichovho syna Benedikta. Kráľ Žigmund povýšil rod do šľachtického stavu v roku 1413.

Koncom 15. storočia získali Benickovci majetky v okolitých obciach. Začiatok 16. storočia, poznačený tureckým vpádom a vymretím kráľovského rodu Jagelovcov, priniesol občiansku vojnu o trón, a nastúpila reformácia. Vtedy sa najstarší člen rodu Benických, Mikuláš, významný protiturecký bojovník pri Belehrade a Temešvári, postavil na stranu Habsburgovcov a po dobytí Znievskeho hradu sa stal jeho kapitánom. Za zásluhy získal listinu, ktorou rodu obnovili už dávno používaný erb: plávajúcu labuť s krkom prestreleným šípom. Po tom, čo Mikuláša Benického „ocenili“ majetkami v Príbovciach, Rakove a Folkušovej, rod sa rozdelil na štyri vetvy: turčiansku, príbovskú, liptovskú a mičinskú.

Benickovci sa spájali s vplyvnými osobnosťami verejného života. Najprv so Slovákmi, palatínovi Jurajovi Turzovi navrhoval Martin Benický za poradcu známeho kňaza Eliaša Lániho. No neskôr, a to z mičinskej vetvy, pochádzal podžupan a vládny komisár pre banské mestá Ľudovít (Lajoš) Benický (1813-1868), ktorý sa počas revolučných rokov 1848/1849 pridal k Lajošovi Košutovi, a podpísal v máji 1848 po vyhlásení Žiadosti slovenského národa v Liptovskom Svätom Mikuláši zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. Stade pochádzal aj Edmund Beniczky (1878-1931), politik a novinár, poslanec Uhorského snemu a napokon maďarský minister vnútra. Teda v 17. storočí – v časoch Petra Benického – sa Benickovci ešte hlásili k svojmu slovenskému pôvodu, no potom sa rod maďarizoval a – postupne vymieral.

V rámci reformácie, ktorá natrvalo ovplyvnila dejiny Turca i Slovenska, podľa zásady „koho panstvo, toho náboženstvo,“ obyvatelia Beníc – podľa obecného webu – prijali v roku 1530 Lutherovo učenie. Zároveň správcovia webu obce predpokladajú, že rovnako ako väčšina šľachticov evanjelického vierovyznania, podporovali protihabsburskú opozíciu. Pravdaže, už sme uviedli, že inak sa správal napríklad Juraj Turzo, ale aj Mikuláš Benický.

Pokiaľ ide o Petra Benického, ten vstúpil do kráľovského vojska – vieme, že jeho otec bol hlavným kapitánom hradu Vacov – a stal sa členom kráľovského posolstva, ktoré rokovalo na dvore sultána Ibrahima I. v Istanbule. Zaujímavý je údaj, že bol dvorným ceremoniárom ostrihomského katolíckeho prímasa Juraja Lipaja, o ktorom sme písali v predchádzajúcej časti nášho seriálu. To len svedčí o častej zmene postojov v rozbúrenom čase 17. storočia, ak už nie aj o zmene konfesie mocných vtedajšieho sveta. Po nevýhodnom vašvárskom mieri z roku 1664 sa prímas Lipaj pridal k nepokojnej šľachte a údajne sa dokonca zapojil do Vešeléniho sprisahania proti Habsburgovcom. Zároveň sa však, ako blízky spolupracovník Pázmaňa, zapojil do rekatolizačného úsilia, podporoval rehole, usadil jezuitov v Trenčíne, Skalici, Banskej Bystrici.

Počas života Petra Benického Slovensko vyčerpávali protihabsburské povstania i náboženské boje. Boli to časy, keď popri tom neustále hrozili lúpežné vpády pohraničných Turkov, a pokračoval „seriál“ nekončiacich sa protihabsburských rebélií, ktoré neustávali celé storočie, sa slovenská národnosť politicky, kultúrne a hospodársky zviechala a upevnila. Prejavilo sa to vo vzostupe slovenského meštianstva, ale aj slovenskej šľachty, osobitne drobnejšieho zemianstva, čo dovedna predstavuje pomerne širokú bázu hlavných reprezentantov vtedajšieho slovenského národa. Dôsledkom reformácie a protireformácie bolo zriadenie evanjelického prešovského a bratislavského lýcea, a na druhej strane katolíci zriadili trnavskú a košickú jezuitskú univerzitu. Takto vlastne obe cirkvi prispievali k šíreniu vzdelanosti slovenského národa. Ak dnes pretrváva akési umelé napätie na báze historických katolícko-evanjelických sporov, je aj z tohto pohľadu absolútne nenáležité.

Pozdvihnutie slovenskej národnosti sa prejavilo v rozvoji slovenskej literatúry: bolo komu písať. A hoci v literatúre tamtých čias ešte stále prevažovala duchovná poéziu, práve v 17. storočí sa zreteľnejšie začala pestovať aj svetská literatúra. Išlo najmä o barokovú poéziu, písanú v latinčine, ale aj v dobovej slovenčine. Na potvrdenie, že to bola skutočne slovenčina a nie čeština, ako sa u nás zo zotrvačnosti vypisuje, nech poslúžia slová českého filológa Josefa Jungmanna, ktoré vyslovil v roku 1825: „Český jazyk jest odnože slovenského neb slováckeho (nad Dunajem), od něhož se za starodávna až skoro do 14. století málo líšil, pro kterouž příčinu Slovákům, ano jazyk svůj méně než Čechové proměnili, nejstarší české spisy dobře srozumitelné a jako domáci jsou.“ Takže Slováci „písali po svojom“, teda to čeština 17. storočia sa odklonila od slovenčiny a nie naopak.

Bol príhodný čas na vznik „Slovenských veršov“ Petra Benického, „rytiera zlatej ostrohy“. Ten písal básne aj v slovenčine, aj v maďarčine. Svoje „Slovenské verše“ napísal v roku 1652 (tlačou vyšli až v roku 1873 vďaka Sasinkovi). Jeho „Maďarské rytmy (Magyar rhitmusok)“ z roku 1664 vydal po autorovej smrti jeho priateľ Štefan Bartók. Po slovensky i po maďarsky vtedy veršovali aj Bálint Balaša, Ján Rimay a Gašpar Madách.

Poézii tých čias, ktorá mala príležitostný charakter, sa hovorí „baroková poézia“. Jej predstaviteľom bol práve Peter Benický a potom Hugolín Gavlovič. V „Slovenských veršoch“ sa spája básnikovo „humanistické vzdelanie“ s ľudovou múdrosťou. Benický sa pri veršovaní venoval problémovým stránkam života, ironicky uvažoval o ženách, manželstve, odsudzuje panovačné hašterivé ženy, a preto neodporúča skorú ženbu. Dotýka sa ľudských chýb a adekvátne dáva príslušné rady. Osobitne odsudzoval zhýralú šľachtu. Úradníkom a sudcom radí, aby spravodlivo rozhodovali a neprijímali dary (akoby videl až do súčasnosti). Poúča, moralizuje, zmýšľa sa nad podstatou šťastia. Zrejme didaktický zámer spôsobil, že jeho básnický výraz poznačil akýsi rozumový chlad.

„Slovenské verše“ sú skladbou s 217 strofami. Tu je ich začiatok: Nemajíce práce / jinše na prekážce, / lenivý nechtíc bytí, / umínil jsem sobe / k vúli všakže tobe / čtenáři neco vzití. / Co me prirození / prineslo myšlení / krátce vyložiti,/ abys v posezení / v častem rozmlúvání / mohl vícej mluviti.

Druhá strofa: Že na tomto svete, / cokolvek se plete, / stálosti žádné nemá. / Než kdy čas pomine, / každý kvet zahyne, / na malý čas krásu má. / Perly, kdy se kropí, / od octu se topí, / když na ně vlíté bývá. / Diemant kamen tvrdý / tež kozlovú krvi / obmekčení své mívá.

A napokon posledná, 217. strofa: Ne co sami chceme, / o tom psát múžeme, / než co se naučíme. / Sco byt nemúžeme, / jiným zanecháme, / pravdu vyznat musíme, / že ne všecko víme, / vzdycky se učíme / abecedu poznávat. / Od štýrdvacet liter / ani svaty Peter / neumel více kázat.

Napokon – možno aj trochu úsmevné Benického verše: „O rozličných barvách, s kterýchžto jednej každej vlastnost se ukazuje. / Královská dústojnost, / stribrná panství dost, / červená milost dáva. / Bíla stydlivého, / zelená stáleho, / zlatá tesklivost míva. / Morská jest búrlivých, / plamená pochybných, / nebeská mysli stálej. / Vlasová hnevivých, / ryšavá falešných, / popelavá vúli zlej. / Brozkvavá jednostajnost, / svetlá pak veselost, / žlutá činí bláznivost. / Černá smútek nese, / modrá žalost zdá se. / Táto je barev vlastnost.

(Podľa).

Hoci Peter Benický, o ktorého vzdelaní nevieme vlastne nič, akurát že bolo „humanistické“, pochádzal z dobre situovanej rodiny, napriek tomu si vytvoril kladný vzťah k poddaným, čo vidieť z jeho básní. Po smrti svojich rodičov však so svojimi príbuznými dlho bojoval o dedičstvo. Všeobecne sa za dátum jeho smrti považuje deň, kedy napísal svoj testament. Zomrel teda 8. februára 1664 v Trnave a pochovaný je v krypte trnavského kostola sv. Mikuláša.

Marián Tkáč