167. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

A ešte ťa poprosím o jedno. Zájdi aj za Melinou, a odkáž jej, aby už na mňa dlhšie nečakala,… nie, povedz jej, aby na mňa už vôbec nečakala, lebo do Byzancie sa už nikdy viac nenavrátim.

Vysvetli jej, čo všetko sa vo mne teraz odohralo a prečo som sa stal iným človekom, akým som bol a akého ma poznala. Viem, že som ju sklamal, keď som od nej odišiel do Bagdadu a potom neskôr do Alexandrie. A teraz ju sklamem znova, a to veľmi bolestne, zrejme najbolestnejšie. Nebolo mi súdené, aby som ženám prinášal šťastie.

Že ju prosím veľmi, aby mi odpustila a povedz jej, že jej želám z celého srdca, aby si našla muža, ktorý jej vynahradí to, o čo som ju pripravil ja. Prajem jej to úprimne, aby bola s ním naozaj šťastná.“

Fotios mu položil ruku na ramená a plný dojatia ho ubezpečil a sľúbil mu, že všetko vykoná tak ako si želá.

***

O hodinu neskôr sa Rastislavovi poslovia už uberali ulicami Konštantinopolu naspäť do svojej vlasti.

Ich sprievod mal o jedneho muža viac, ako to pôvodne napočítali dvaja byzantskí úradníci, ktorí ich sprevádzali. Kedže ako správni byzantínski byrokrati všetko presne registrovali a zapisovali, tak to po chvíli zbadali. Mužom  naviac bol samozrejme Svätoň. Úradníci ho však nepoznali a tak sa opýtali Konštantína, kto to je.

Ten ale nemal najmenšiu chuť, aby im vysvetľoval, aký významný muž to je a povedal im len to, že to je ešte jeden pomocník, ktorý ide s nimi na Veľku Moravu, aby im pomáhal v ich práci a že sa pre neho rozhodli len pred chvíľou.

Pri západnej mestskej bráne sa k nim pridala čata vojakov, ktorí ich mali sprevádzať až na hranice Byzancie.

***

Na územie Veľkej Moravy sa sprievod dostal až v druhej polovici leta roku 862. Cesta z Byzancie trvala Konštantínovi a Metodovi spolu so Svätoňom niekoľko mesiacov.

Rastislav a Svätopluk prijali vierozvestov z ďalekej Byzancie na kráľovskom dvore v Devíne s veľkou pompou a slávou. Bratia priniesli so sebou azda najväčší dar, aký mohli Veľkej Morave odovzdať. Bola to abeceda pre staroslovenčinu, ktorú vytvorili ešte pred odchodom z Byzancie a priniesli so sebou aj niekoľko kníh pre omšové obrady, ktoré už boli preložené do staroslovenčiny za použitia nimi vytvorenej abecedy.

A tak už vôbec nič nestálo v ceste tomu, aby zaviedli v kostoloch kresťanské bohoslužby v reči pospolitého domáceho ľudu.

***

Frankovia sa pozerali s veľkou nedôverou a ešte väčšou nevôľou na pôsobenie solúnskych bratov na Veľkej Morave.

Najmä takmer všadeprítomní franskí kňazi strácali čoraz viac svoj vplyv na ľud. Konštantín a Metod si rýchlo získavali svojou dobrotou, láskyplnosťou a svojou učenou múdrosťou jeho srdcia i mysle.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

165. časť si môžete prečítať TU

166. časť si môžete prečítať TU