Treba Slovenskú republiku založiť znova?

Všetci tí, ktorí sa proti jej vzniku postavili a ktorí nechceli akceptovať predchádzajúci vyše sto päťdesiatročný zápas slovenského národa za jeho vlastné sebaurčenie, zrazu zistili, že Slovenská republika bola „založená zle” ako zle zapnutý zips a že ju treba založiť opäť a znova. Dôvod bol úplne priezračný: Svojou predchádzajúcou politikou sa na slovenskej politickej scéne delegitimizovali, a tak v „novom založení” Slovenskej republiky videli prostriedok ako opäť získať legitimitu na Slovensku.

Dnes s touto tézou prišiel človek hádam s najkrivšou chrbticou na slovenskej politickej scéne, ktorý slúžil všetkým režimom od toho spred roka 1989 až po ten predposledný, ak mu pri tom aspoň kvapkalo. Ten posledný, teda aktuálny, sa voči nemu zachoval rovnako ako G. Husák voči ľuďom typu M. Šimečka, M. Kusý a spol., ktorí od začiatku roku 1950 toľkokrát zmenili svoj politický kabát a ktorí by ho radi zmenili opäť aj na ten normalizačný. Len nový generálny tajomník ÚV KSČ im povedal, že už toho bolo dosť. A tak sa stali disidentmi! Aj J. Mazák sa svojím návrhom na nové založenie SR chcel uviesť predpokladaným novým držiteľom moci, aby pri rozdeľovaní funkcií naňho nezabudli.

Ale skúsme si onen návrh analyzovať vecne. Ide o čistý byzantský spôsob myslenia, ktorý predpokladá, že keď sa zmení forma, zmení sa aj obsah. Typickým príkladom je naoktrojovaná zmena pomenovania Cigánov na Rómov. Namiesto riešenia komplikovaného vzťahu cigánskej menšiny a väčšinového obyvateľstva sa zmení pomenovanie etnika a všetci sa tvária, že všetko je v poriadku. Ono síce nič v poriadku nie je, ale akože už ich nenazývame Cigánmi, tak aspoň niečo sa pohlo v riešení otázky. Tento návrh mi pripomína aj konanie niektorých radikálnych ruských boľševikov, ktorí sa rozhodli vytrhávať železničné koľaje a nahradzovať ich novými, lebo „víťazný” proletariát by sa nemal vyvážať na železniciach, ktoré postavil cár!

Pri hlbšom pohľade na zámery tých, ktorí za takýmito návrhmi stoja, analytik nevyhnutne narazí na úpenlivú snahu obrátiť trend v slovenskej politike, ktorý v nej panuje od začiatku národného obrodenia. Ide o vernosť tradíciám, konzervatívnym hodnotám, úzkom spojení hodnôt viery, nie nutne náboženského presvedčenia a národného  vedomia. Je fakt, že tým, ktorí sa v minulosti nazývali maďaróni, čechoslovakisti, proletárski internacionalisti a dnes progresivisti, tieto hodnoty prekážali a prekážajú. Prejavuje sa to aj tým, že ostentatívne sa nielen nezúčastňujú na sviatkoch spojených s emancipačným a osamostatňovacím procesom slovenského národa, ale doslova spochybňovaním všetkého s ním spojeného – počínajúc spochybňovaním svätoplukovskej a cyrilo-metodskej tradície slovenského národa, spochybňovaním slovenských dejín a znevažovaním ich aktérov až po odmietanie pripomínať si také udalosti ako deň zvrchovanosti alebo vyhlásenie samostatnosti.

Ak by sme teda súhlasili s „novým založením” Slovenskej republiky, museli by sme poprieť celé svoje predchádzajúce dejiny. Nie všetko v nich bolo, samozrejme, bez šrámov, ale sú to naše dejiny a my s nimi musíme žiť, mali by sme si ich vysvetľovať, nie sa nimi bičovať. Ale o to asi ide koryfejom progresivizmu. Tak ako kedysi v Budapešti a neskôr v Prahe aj dnes si v Bruseli myslia, že Slováci sú tým orechom s najtenšou škrupinou, kde treba len pritlačiť a výsledok – teda maďarizácia, čechizácia a dnes globalizácia je na Slovensku na svetle Božom. Otázkou je, či sa dnešní globalisti nemýlia podobne ako kedysi maďarizátori a čechizátori? Je na nás, aby sme im ukázali pravdu.

Anton Hrnko