165. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

„To ako sa podávaním svojej teológie Frankovia približujú k slovanskému ľudu, to vôbec nerešpektuje jeho zvyky a tradície, v ktorých má práve matka veľký význam a preto je dôležité rozprávať mu veľa aj o Matke Božej a mu ju približovať. My Slovanov chceme nielen učiť, ale ich aj plne rešpektovať so všetkými ich tradíciami a chceme nájsť styčné body medzi nimi a kresťanstvom a jeho tradíciami.

Ale zároveň chceme, aby si tento ľud aj po prijatí kresťanstva plne zachoval aj naďalej svoje zvyky a tradície. A v žiadnom prípade nechceme, aby mu bola nanucovaná latinská reč a či dokonca reč Frankov, lebo veď nerozumie ani jednej z nich.

Chceme, aby sa kresťanské bohoslužby konali len v jeho slovanskej reči. Avšak, aby sa mohol aj vzdelávať, tak pre slovanskú jeho reč musíme vytvoriť aj vhodné písmo. Len potom sa bude môcť učiť aj a či predovšetkým prostredníctvom čítania. A práve to je dôležité pre to, aby ľud slovanský vzdelanostne rýchlo napredoval.

Keď bude také pismo existovať, potom bude možné písať knihy v slovanskej reči, zakladať školy a v nich vyučovať už deti.

Prezradíme ti niečo, čo ťa asi prekvapí a určite poteší. Už máme v tomnto smere niečo pripravené a chceme to po našom príchode na Devín ponúknuť a či odovzdať kráľovi Rastislavovi ako najcennejší dar, ktorý prinášame jeho ľudu.“

„To ma naozaj veľmi, preveľmi teší. Samozrrejme, že my Byzantínci, následníci a či pokračovatelia starých Grékov už dávno vieme, aká je písaná litera veľmi dôležitá a národy, ktoré písmo ešte stále nepoznajú, akoby svojím spôsobom boli vnútorne slepé.“

Ozval sa Svätoň a radosť a nadšenie mu žiarili z tváre. Potom dodal:

„Po mojom vnútornom prerode sa z Byzantínca vo mne teraz stal opäť Slovan. Pravda, niečo z Byzantínca vo mne ostane navždy – to v sebe nikdy nebudem môcť zaprieť a ani to nechcem. Byzancii predsa za nesmierne veľa vďačím.

Nikde inde by som sa nebol mohol stať tým, čím som. Poznanie a skúsenosti, ktoré som tu nadobudol, sú neoceniteľné.

Veľmi rád som ale počul z tvojich úst milý a veľmi ctihodný Konštantín, že s radosťou a nadšením ste sa rozhodli urobiť takú vzn ešenú a veľkú vec pre môj slovanský ľud. Viem veľmi dobre, že v celej obrovskej Byzancii nieto nikoho, kto by takéto náročné dielo dokázal vykonať lepšie a rýchlejšie ako vy dvaja učení a zbožní bratia.

Vnímam to však ako Vyššie Riadenie, inými slovami ako Božie Dielo a preto neviditeľná ruka Boha-Otca nášho kresťanského pre toto Jeho Dielo, keď v jeho Mene Presvätom urobíte zo Slovanov Veľkomoravských dobrých a zbožných kresťanov, si vyvolila práve vás dvoch.

Pre mňa je nesmierne fascinujúce, že máme spoločný cieľ a som nevýslovne vďačný Bohu, že mi doprial, aby sme sa tu spolu stretli a spoločne vykročili do Veľkej Moravy a začali tento cieľ a túto úlohu, ktorou nás Pán Nebeský poveril, aj napĺňať.“

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

163. časť si môžete prečítať TU

164. časť si môžete prečítať TU