158. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Odrazu mu bolo celkom jasné, kým bol naozaj, a tak vedel aj to, že nebol rodeným Byzantíncom a pochopil aj to, prečo rozumie a vie aj staroslovenskú reč. Celá zdanlivo taká veľmi dlhá cesta do jeho dávnej minulosti netrvala v skutočnosti dlhšie ako pol  minúty a možno dokonca aj kratšie.

Napriek tomu sa do jeho vedomia opätovne preniesli udalosti, ktoré pred mnohými rokmi trvali celé dlhé týždne a mesiace.

Po chvíli, keď si všetko už plne uvedomil a už mu boli jasné aj konzekvencie, ktoré teraz pre neho z toho takpovediac neúprosne a neodvolateľne vyplynuli, sa obrátil k dvom Slovanom pred ním, ktorí len trpezlivo čakali na jeho reakciu a zároveň premýšľali, či nemajú privolať nejakých Byzantíncov, aby pomohli svojmu krajanovi, tak ako keby bol práve prečítal ich myšlienky, začal hovoriť a teraz už v takmer bezchybnej staroslovenčine, jeho rodnej reči:

„Priatelia moji, nemusíte ísť nikoho ku mne volať, som v poriadku – a už vonkoncom nepotrebujem tu nijakých Byzantíncov, lebo veď ja nie som rodom žiaden Byzantínec.“

Hovoril síce pomalšie, ale jeho reč znela plynule a dokonca mal v nej aj celkom dobrý prízvuk, čo bolo naozaj prekvapujúce.

Obaja Slovania boli po všetkom tom, čo z jeho úst počuli, teraz ešte viac zarazení, ako spočiatku.

Anastázius sa na nich len prívetivo usmial a pokýval hlavou, dávajúc tak najavo, že rozumie ich veľkému zarazeniu a už pokojnejším hlasom pokračoval ďalej:

„Musím vám aspoň stručne povedať, čo sa so mnou práve teraz udialo a potom to všetko pochopíte.

Pre mňa  sa práve teraz stalo niečo úžasné, niečo, čo v mojom živote znamená, že som sa pred vašimi očami akoby po druhý krát znova narodil. To je v mojom prípade teraz tak, že sa mi práve začína iný nový život, ako som ho dosiaľ žil. A v tomto mojom druhom živote prestávam byť Byzantíncom, lebo som sa stal Slovanom a odrazu viem aj hovoriť vašou rečou…… Ale nechajme to teraz tak. Bolo by to veľmi zdĺhavé vysvetľovanie a pre vás to nie je dôležité a ani podstatné.

To, čo sa mi práve v týchto chvíľach stalo, je doslova neuveriteľné a aj pre mňa samotného priam nepochopiteľné.“

Muži stojaci pred ním nevychádzali z veľkého údivu, ale toľko už pochopili, a síce to, že majú do činenia s niekym, komu osud pripravil v živote niečo veľmi neobyčajné, a tak teraz na neho už pozerali s veľkým obdivom a aj s patričným rešpektom.

Anastázius bol aj naďalej veľmi rozrušený z toho, čo sa s ním udialo a pokračoval v rozprávaní a zaroveň tak opäť nadobúdal svoju vnútornú rovnováhu, ktorú na chvíľu stratil:

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

156. časť si môžete prečítať TU

157. časť si môžete prečítať TU