152. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Poslovia z Veľkej Moravy boli veľmi prekvapení a ohromení vznešenosťou, bohatstvom a prepychom reprezentačných siení paláca. A dávali to aj úplne otvorene najavo.

Nevedeli, kam sa majú skôr pozerať.

Na druhej strane, veď predsa podobne sa viedlo už aj poslom z iných krajín. Naša Byzancia je jednoducho neprekonateľná, a to v každom ohľade.

Michal sa k Slovanom správal naozaj veľmi blahosklonne a na naše odporúčanie aj veľmi žičlivo. To nebýva vždy jeho zvykom. Prejavil nápadnú a pre neho v takýchto prípadoch neobvyklú radosť nad prinesenými darmi a poslom prisľúbil, že splní prosbu ich kráľa.

No a zajtra sa s týmito milými ľuďmi z Veľkej Moravy budeme už lúčiť.“

***

Bolo už neskoré popoludnie, keď Anastázius odchádzal od Johanna. Cestou do centra mesta musel neustále myslieť na všetko, čo mu múdry starec práve  porozprával o slovanských posloch, a najmä jeho pochvalné slová o Slovanoch zanechali v ňom hlboký, neobyčajne silný dojem.

Uvedomil si, že ale to všetko veľmi ostro kontrastovalo s tým, čo mu svojho času, keď ešte bol dieťatom a neskôr i dorastajúcim chlapcom, rozprávali o Slovanoch jeho otec i učený Eutymios.

A z ich úst to vtedy znelo – keď si teraz na to spomínal  – akosi naliehavo. Prečo to ale len tak robili?

A najmä mienka jeho učeného starého múdreho solúnskeho učiteľa o Slovanoch sa predsa nemohla a nemala tak kontrastne odlišovať od toho, čo mu o nich teraz rozprával Johannes!

Premýšľal zamyslene v čom to len mohlo tkvieť, že sa mu tak naliehavo snažili obaja nahovoriť o Slovanoch čosi celkom iné – a nebolo to vonkoncom nič dobrého, čo mu rozprávali.

To, čo mu vtedy o Slovanoch rozprávali, vyznelo veľmi v ich neprospech. Opisovali ich ako veľmi zlých, zákerných a krvilačných netvorov, ktorí nemali vôbec nijakú kultúru a boli len hrubí, neotesaní a zaostalí barbari.

Mohlo to byť len preto, že z nejakého, pre neho v každom prípade nepochopiteľného dôvodu ho takým spôsobom chceli odradiť od toho, aby im nikdy nevenoval ani len najmenšiu pozornosť a aby o nich nikdy neprejavil nijaký záujem?

Ak by to tak bolo naozaj, tak prečo tak mali robiť, aký by mali k tomu dôvod?

To celé predsa nedávalo vôbec nijaký zmysel. Obaja boli veľmi korektní a spravodliví ľudia.

Akokoľvek premýšľal a o tom uvažoval, nenachádzal žiadnu odpoveď. A tak prestal na to myslieť a radšej užíval dynamiku života všade okolo seba, keď ďalej kráčal svojím milovaným mestom.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

150. časť si môžete prečítať TU

151. časť si môžete prečítať TU