148. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bol skúseným svetobežníkom, ktorý toho už veľmi veľa videl a zažil, a tak si hneď bol takmer istý, že to museli byť len poslovia, ktorí sem zavítali z nejakej vzdialenej cudzej krajiny v poverení svojho vládcu na audienciu k byzantskému cisárovi.

Byzantský panovnícky dvor takmer neprestajne navštevovali najrôznejší poslovia, vyslanci, sprievody a diplomati z Európy, Ázie a dokonca i z Afriky.

A Anastázius už vo svojom živote videl veľmi mnoho poslov i sprievodov z cudziny, a to nielen na dvore u cisára v Konštantinopole, ale aj u kalifa v Bagdade, i u jeho slizkého miestodržiteľa v Alexandrii.

Obyčajne dokázal veľmi rýchlo rozoznať podľa šiat a krojov, ktoré mali na sebe takíto cudzí návštevníci, odkiaľ pochádzajú.

V tomto prípade si ale nebol istý, ktorá krajina je ich domovinou. Napokon po chvíli premýšľania, hoci si stále nebol istý, tak akoby mu odrazu jeho podvedomie našepkalo, že to budú Slovania,

Nejaký čas ich pozoroval a v neveľkej vzdialenosti  od nich kráčal spolu s nimi. Po malej chvíli s prekvapením zbadal, že jeden z cudzích mužov – mohol byť  o niekoľko rokov od neho starší – sa vyznačoval zjavnou podobnosťou s ním.

To sa mu ešte nikdy nestalo v Byzancii, lebo ako typ muža sa svojím výzorom veľmi odlišoval od Byzantíncov. Neraz mu to s úsmevom povedal a či pripomenul jeho slávny učiteľ Leon Grammatikos.

Páčilo sa mu ako títo muži, hoci vo svojich odevoch v porovnaní s prešpekulovanou módou Byzantíncov vyzerali jednoducho, vyžarovali hrdosť a veľkú dôstojnosť. Nevedel prečo a ako, ale pociťoval k cudzím mužom nevysvetliteľným spôsobom silné sympatie.

Odrazu cítil, ako sa v ňom prebudila zvedavosť dozvedieť sa, či sa nemýlil, keď ich odhadol na Slovanov. Bola o to väčšia, že Slovania mu boli úplne neznámi – veď nikdy žiadneho nevidel a ani nepoznal.

Cudzích poslov sprevádzali aj dvaja byzantskí úradníci, ktorých úlohou bolo priviesť ich na úrad (v Byzancii vládla veľká byrokracia a všetko muselo byť presne podchytené a dokumentované), kde sa museli oficiálne prihlásiť a pri odchode z Konštantinopolu zas odhlásiť.

Okrem toho povinnosťou týchto úradníkov bolo aj to, aby dbali na to, aby poslovia pred prijatím u cisára neprišli do kontaktu s domácimi obyvateľmi. Bolo to z toho dôvodu, aby sa v rozhovoroch s nimi nedozvedeli niečo, čo by v očiach cudzincov mohlo nejakým spôsobom poškodiť a či narušiť vznešenosť a veľkosť cisárskeho majestátu, a tak ho znížiť na obyčajného smrteľníka, čo by samozrejme uškodilo jeho povesti.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

146. časť si môžete prečítať TU

147. časť si môžete prečítať TU