147. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Teraz sa jeho srdce najviac tešilo na to, že stretne svojich starých priateľov a svojich učiteľov. Zároveň ho ale aj trápila veľká neistota, keď si pomyslel na Melinu a najmä na to, ako žije a či si už našla niekoho, kto by  vyplnil v jej srdci veľkú medzeru, ktorú tam zanechal on.

Pochopiteľne myslel aj na to, či sa už nevydala.

Už veľmi dávno od nej nedostal nijakú správu a bolo to už dávno, ako mu v poslednom liste oznamovala veľmi naliehavo a prosebne, že ak sa už čoskoro nevráti, tak nebude mať iné východisko ako sa za niekoho vydať.

Ponorený do takýchto myšlienok kráčal známou širokou a veľmi hlučnou ulicou, ktorá viedla od prístavu priamo do srdca mesta.

Nikto z jeho starých priateľov nevedel o jeho príchode do Konštantinopolu.

Ešte cestou na lodi sa rozhodol, že zatiaľ predbežne nepôjde k Johannovi z Kapadokie, u ktorého voľakedy býval, ale že prenocuje v niektorom z prístavných hostincov a že až potom na druhý deň ponavštevuje svojich dobrých priateľov.

Zaumienil si, že až potom v neskorý podvečer vyhľadá aj Melinu. V každom prípade sa chcel vopred dozvedieť od priateľov, či sa už vydala.

Až po rozhovore s Melinou sa rozhodne, ako usporiada svoj ďalší život. Smútok bol zarytý veľmi hlboko v jeho duši – život sa mu neočakávanou a tragickou smrťou jeho nezabudnuteľnej Arsinoe akosi celkom vymkol z rúk a stratil svoju spoľahlivú osnovu, ktorá ho až dosiaľ neobyčajne úspešne viedla cez všetky nástrahy a úskalia.

***

Na druhý deň vstal ráno neskôr ako bývalo jeho zvykom. V noci mal zvláštny sen a jeho myšlienky sa pri skromných raňajkách neustále točili okolo neho.

Vo sne sa mu zjavila mladá žena a začala mu rozprávať nejakou neznámou rečou, ktorú nevedel nijako zaradiť, odkiaľ pochádza, ale napriek tomu je dobre rozumel.

Povedala mu, že jeho život sa onedlho veľmi zmení a že to bude pre neho veľmi prekvapujúca zmena, ktorá ho zavedie do úplne nových končín, celkom iných, ako sú tie, kde bol v poslednom čase.

Anastázius dôveroval svojím snom, lebo už niekoľkokrát v minulosti mal také sny, ktoré mu naznačovali niečo dôležité o jeho budúcnosti a zakaždým sa ukázalo, že jeho sny mali pravdu.

A preto aj tento raz veril, že aj jeho posledný sen sa už čoskoro naplní – nemal však ale ani najmenšej potuchy, o aké zvlaštne končiny by mohlo ísť a kde sa nachádzajú.

Po raňajkách, až okolo desiatej sa vydal na cestu k Johannovi z Kapadokie.

Mesto ponúkalo ako vždy neobyčajnú pestrosť diania, fascinujúc veľkým ruchom a množstvom ľudí náhliacich sa za svojimi povinnosťami.

Konštantinopol nebolo možné zažiť nikdy v akomsi stave kľudu a či nečinnosti. Toto mesto priam chrlilo zo seba pulzujúcu vibrujúcu dynamiku.

S nadšením a nostalgickým obdivom prechádzal známymi miestami a plným dúškami vstrebával do seba jedinečnú atmosféru svojho okolia, ktorej sa sotva bolo možné dosť nabažiť.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

145. časť si môžete prečítať TU

146. časť si môžete prečítať TU