146. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Teraz keď znova myslel na spätne na to, tak si bol istý, že ak by bol ostal pri nej v Alexandrii, tak že by sa udalosti tam boli odohrali inakšie a že mohla byť živá.

Znova a znova musel myslieť aj na neuveriteľnú náhodu a či veľkú nevysvetliteľnú záhadu – „pramatka“ jeho Arsinoe, egyptská princezná Arsinoe skonala veľmi tragicky a teraz o mnoho storočí neskôr jej „pravnučka“, tiež Arsinoe, ktorá sa jej podobala tak veľmi, akoby bola jej dvojníčka, zahynula rovnako tragicky.

Čo to všetko len znamenalo? A znamenalo to niečo? Bola v tom istá symbolika a aj preto si bol istý, že to malo svoj vnútorný zmysel, svoju vnútornú iracionálnu logiku, ktorú zatiaľ ale nechápal.

Celkom mimovoľne si spomenul na múdrosť geniálneho gréckeho mudrca, posledného riaditeľa preslávenej Platonovej Akadémie, Proklosa.

Ten povedal, že nič v kozme nie je bez príčiny a preto v kozme ani nič nie je bez významu.

Starý rabín mu vo svojom liste nerobil vôbec nijaké výčitky. Dokonca sa nezmienil ani len jediným slovkom o tom, že Arsinoe, jeho jediná dcéra  mohla ešte žiť, keby od nej nebol odišiel a nerobil ho zodpovedným ani za veľký krvavý masaker, ktorý moslimovia  urobili v Alexandrii na židoch a koptoch.

Naopak, veľmi mu ďakoval za všetko čo pre nich vykonal, keď bol u nich. A poďakoval sa mu aj za to, že jeho dcéru Arsinoe urobil aspoň na krátky čas najšťastnejšou ženou pod slnkom.

Na konci listu ešte zdôraznil, že aby nikdy nezabudol na to, že Arsinoe ho nadovšetko milovala a prosil ho, aby na ňu nikdy nezabudol a aby jej občas venoval niekoľko spomienok.

A posledná veta v liste znela: „Vedz, že kedykoľvek prídeš do Alexandrie, tak si u mňa vítaný.“

Keď list dočítal, tak ho zložil, priložil si ho k srdcu, pozdvihol zrak k oblohe a odrazu mal pocit, že sa odtiaľ pozerajú na neho oči jeho Arsinoe.

Po lícach mu stekali potoky sĺz a splývali s hustými kvapkami dažďa, ktorý začal bičovať morskú hladinu, akoby mu aj obloha chcela odkázať, že má súcit s jeho nesmierne ubolenou dušou.

***

V ten večer, keď Anastázius vystúpil z lode v prístave v Zlatom Rohu v Bospore, si veľmi dobre spomínal na to, aký úžasný dojem na neho urobil Konštantinopol vtedy pred rokmi, keď do tohto mesta zavítal po prvý raz.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

144. časť si môžete prečítať TU

145. časť si môžete prečítať TU