145. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Potom muž vytiahol z malého vrecúška zapečatený list a podal mu ho. Prijal potom za to od Anastázia pol drachmy, uklonil sa a vzdialil sa.

Anastázius držal list chvíľu v rukách a pozeral sa na miznúcu postavu muža, ktorý mu ho priniesol. Potom mu padol zrak na list a odrazu zbledol neblahou predtuchou. Bola na ňom pečať hlavného rabína z Alexandrie.

Muselo to byť niečo mimoriadne vážne, keď mu rabín v podstate len krátko po jeho odchode z Alexandrie poslal zapečatený list.

Váhal hodnú chvíľu, kým sa konečne vnútorne dostal k tomu, že ho otvoril. Trasúcou rukou z neho vytiahol pergamenový papier, prehnutý a zložený. Rozprestrel ho a začal čítať.

Keď ho dočítal, tak jeho oči boli plné horkých sĺz a kotúľali sa mu aj lícami a kropili miesto v lodi, kde práve stál. Bolesť mu lomcovala hlavou a srdce bolo stýrané krutým smútkom.

Rabín mu oznamoval – niektoré písmená boli rozmazané, bolo zrejme, že to boli jeho slzy, ktoré mu vypadli pri písaní – že len niekoľko dní po jeho odchode prišlo k ťažkej krvavej zrážke medzi mohamedánmi a židmi, do ktorej sa zamiešali aj kopti. Tí sa postavili na stranu židov proti presile mohamedánov.

Samozrejme, že privolaní miestodržitelovi ozbrojenci nasadili bezohľadné brutálne násile v prospech mohamedánov. Zrážka vyvrcholila tým, že ľudia si začali navzájom podpaľovať domy a ničiť majetky.

Niekoľkým rozdivočeným mohamedánom sa podvečer podarilo preniknúť až k hlavnej synagóge, kde v susednom dome bývali rabín a Arsinoe. Podpálili synagógu a už po chvíli oheň preskočil aj na dom rabína.

Ten v ten večer nebol doma a Arsinoe sa v ten deň uložila spať skôr ako bolo jej zvykom. Keď jej horela strecha nad hlavou, tak už spala veľmi hlboko.

Hoci susedia začali dom rýchlo hasiť, už sa im nepodarilo dostať Arsinoe zavčasu z horiacich trosiek.

Keď ju napokon vyslobodili z pustošivých plameňov ešte síce žila, ale utrpela také ťažké popáleniny, že napriek starostlivému ošetrovaniu najlepších židovských lekárov z Alexandrie o dva skonala.

Zomrela v otcovom náručí a jej posledné slová, prv ako navždy vydýchla svoju čistú prekrásnu dušu, boli:

„Anastázius, milovala som ťa nadovšetko, prečo si ma opustil?“

***

Prešla hodina a či dve, Anastázius to nevedel a nemal o čase ani len potuchy. Celkom stratil zmysel pre čas. Skleslo a so zmeraveným zrakom sa opieral úplne bezvládne o kajutu a ovládol ho pocit nesmiernej prázdnoty.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

143. časť si môžete prečítať TU

144. časť si môžete prečítať TU