Ak revolúcia založená na Marxových tézach, ktorú v Rusku aplikoval Lenin, zlyhala, „revolúcia, ktorá v 60. rokoch (20. storočia) prepukla na univerzitných kempoch, bola úspešná“, píše o tom Patrick J. Buchanan v knihe Smrť Západu na strane 22. Veľmi silne zjednodušene, ide o akýsi nový hedonizmus, ktorý nie je schopný poskytnúť národom dôvod na pokračovanie v živote. Buchanan: „Kapitalizmus robotníkov nezbedačil. Marx sa mýlil. Ich osud sa v skutočnosti zlepšil a revolučne nepovstali preto, že ich duše dvetisíc rokov nasycovalo kresťanstvo, ktoré ich oslepilo v ich skutočných triednych záujmoch. Pokiaľ kresťanstvo a západná kultúra, imunitný systém kapitalizmu, nebudú vykorenené z duše západného človeka, marxizmus sa nemôže zakoreniť a robotníci, v mene ktorých sa malo bojovať, budú revolúciu zrádzať.

Prvým, kto to pochopil, bol Maďar György Lukács (1885-1971), vlastným menom György Bernát Löwinger maďarský marxistický filozof židovského pôvodu, agent Kominterny, minister kultúry za červenej vlády Bélu Kúna (Kohna) v roku 1919.  V máji 1919 ako veliteľ piatej divízie maďarskej červenej armády (Vörös Hadsereg) dal zastreliť v obci Poroszlo šesť vojakov na výstrahu pred sympatiami s postupom česko-slovenskej armády. Boli to Lajoš Csupor, František Malik, Ferdinand Fenyő, Emil Sück Emil, Lajoš Tóth a Karol Varga). Podľa vlastného životopisu, ktorý napísal v Moskve 2. decembra 1940 „Biela vláda Maďarska ma naháňala za viac ako 200 vrážd a požadovala moje zatknutie a trest smrti pre mňa.“ Napísal aj svoje krédo: „Videl som v revolučnej deštrukcii spoločnosti jediné riešenie“, a tá zmena nemôže prebehnúť bez zničenia starých hodnôt, a tak uplatnil „kultúrny terorizmus“, súčasťou ktorého bolo zavedenie radikálneho sexuálneho vzdelávania v maďarských školách. Deti sa učili o voľnej láske, slobodnom pohlavnom styku, archaickej povahe zákonov rodiny, zastaranosti monogamie, nezmyselnosti náboženstva, ktoré človeka pripravuje o všetky rozkoše. A ženy vzývali, aby sa búrili proti sexuálnym zvyklostiam doby. Tak mala byť zničená rodina, kľúčová inštitúcia kresťanstva (Buchanan, s. 108).

V roku 1923 založil Lukács a členovia nemeckej komunistickej strany na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom „Inštitút marxizmu“ podľa modelu Marx-Engelsovho inštitútu v Moskve. Po istých úvahách mu dali menej provokatívny názov „Inštitút sociálneho výskumu“. V roku 1930 sa stal šéfom inštitútu obdivovateľ Markíza de Sade (tvorcu sadizmu) Max Horkheimer, ktorý začal meniť marxizmus na kultúrne hnutie. Ak pre starých marxistov bol nepriateľom kapitalizmus, pre neomarxistov sa stala nepriateľom západná kultúra.

Keďže celá prvá generácia Frankfurtskej školy bola židovského pôvodu (okrem už spomenutých Theodor Adorno, Walter Benjamin, Max Horkheimer či Herbert Marcuse) – po nástupe Hitlera k moci v roku 1933 emigrovala do Ameriky a jej novým pôsobiskom sa stala Columbia University v New York City. Toto hnutie si dalo za cieľ pretvoriť svet nie formou priamej revolúcie, ale jej plazivou odrodou trvajúcou desaťročia. Víťazstvo sa dosiahne vtedy, keď z duše západného človeka zmizne kresťanská viera, po tom, čo kultúrne a vzdelávacie inštitúcie zaujmú spojenci a agenti revolúcie. Do praxe sa začali uvádzať základné myšlienky hnutia, ktoré majú dva smery: politický a kultúrny. Druhú vetvu zhrnuli do niekoľkých zásadných bodov, a tie do jednej výstižnej vety: Skazíme Západ tak, až bude smrdieť! Skrýva sa v nej: útok proti rodine, vymývanie mozgov mládeže, deprimovanie populácie disharmonickou hudbou, šírenie drog, rozloženie kresťanskej morálky a boj proti kresťanstvu ako takému. Na svet prišiel koncept očierňovania oponentov myšlienok hnutia, ktorí takto musia namiesto vecného argumentovania čistiť svoje mená.

Základné princípy neomarxizmu:

1) osobitná trestnosť rasových zločinov;

2) zavádzanie nového jazyka, zmena obsahu a pojmov;

3) sexuálna výchova a šírenie homosexuality medzi deťmi;

4) podkopávanie autority učiteľov a školy;

5) podpora prisťahovalectva k zničeniu kultúrneho rázu krajiny/národa;

6) rozšírenie užívania drog;

7) útok na náboženstvo;

8) neistý právny systém nastavený proti obetiam zločinu;

9) závislosť na štáte a jeho príspevkoch;

10) ovládnutie oznamovacích prostriedkov;

11) oslabovanie úlohy rodiny a jej rozbitie, útoky na autoritu otca, odmietanie rozdielnych úloh otca a matky, popretie práv rodičov ako hlavných vychovávateľov detí, vyhlásenie žien za vykorisťovanú triedu a mužov za vykorisťovateľov.

Neomarxizmus zavádza mantru chudoby, pričom zdieľanie prostriedkov a výrobných zdrojov, to bola téza pôvodného marxizmu. Západná civilizácia bude teraz donútená schudobnieť. Pokles nezamestnanosti bude vykúpený prácou v montážnych halách a na pracovných miestach s podpriemernými a krátenými mzdami. Tie uvrhnú ľudí do neofeudalizmu a obmedzia pohyb.

Výzvami pápeža Františka na uctievanie chudoby a zdieľanie zdrojov s ostatnými v mene dobra, sa potvrdzuje jeho prepojenie s NWO. František sa osobne prihlásil k snahe o zmenu ekonomického a politického štýlu riadenia planéty, v roku 2020 založil pod patronátom predsedu Pápežskej rady Justitia et pax, ghanského kardinála Turksona (*1948) nevládnu organizáciu „Rada inkluzívneho kapitalizmu“, ktorá sa stala partnerom Veľkého resetu. Rada sa nijako netají svojimi globálno-ozdravnými ľavicovo-kapitalistickými úmyslami. Stanovisko pápeža je ideologickým „odobrením potreby chudoby“ v západnej civilizácii, k pripravenosti na chudobu a zdieľanie nielen výrobných zdrojov, ale aj peňazí, bývania a jedla s ostatnými ľuďmi bez ohľadu na náboženstvo či farbu pleti. Globálne schudobnenie západnej civilizácie vychádza prvý raz v histórii priamo z Vatikánu ako oficiálna doktrína (viac tu).

Tu niekde je zrejme aj koreň ochoty hierarchie katolíckej cirkvi k viac či menej poslušnému prijímaniu, či dokonca odporúčaniu opatrení proti Covidu-19, ktoré nemajú za cieľ nič iné, ako strašenie a prípravu na ďalšie opatrenia. Predstaviteľom cirkví už akoby nešlo o Boha, ale o…? O čo? Najväčším nepriateľom Boha je podľa Biblie satan, šelma s číslom 666.

Pravda, nie všetky nápady či túžby ďalšieho vývoja planéty Zem  podľa predstaviteľov a priaznivcov NWO, neomarxistov a všetkých ich formálnych i neformálnych zoskupení sa musia do bodky naplniť. Záleží na sile „druhej strany“, či im dokáže zabrániť alebo ich aspoň čiastočne oslabiť či obmedziť, a na to potrebuje(me) pravdivé informácie. Tu sa ukazuje sila informácií, ktorých je „na trhu“ nespočetné množstvo, a sú rôzne. Len pravdivých je čoraz menej. Zo strany tvorcov nových systémov sú však pravdivé správy a poznatky utajované a poprekrúcané, práve preto treba o nich vedieť. Nezabúdajme: informácie (ale aj dezinformácie) a z nich vyplývajúce vedomosti vládnu svetu.

Marián Tkáč

(Kapitola t knihy „V slovenskom zrkadle“, ktorá vychádza vo vydavateľstve Torden.)