(Nielen) milovníci divadelných hier si prídu na svoje

Košice 23. marca 2017 (HSP/Foto:BioBa)

Najnovšia kniha košického vydavateľstva BioBa predstavuje súhrnné vydanie troch divadelných hier Vlada Bálinta, ktoré doposiaľ vyšli ako e-knihy. Hneď na prvý pohľad zaujme precízne spracovanou a oku lahodiacou obálkou (rovnako autorovo dielo), ktorá plne korešponduje s pocitom, čo ostane po prečítaní knihy.

Náhodné stretnutie (iného druhu), v poradí prvá hra v tomto vydaní a zároveň prvá autorova hra, je potvrdením známeho „menej je niekedy viac“. Jednoduché kulisy (park, strom) a iba dve osoby autorovi bohato stačia jednak na vykreslenie atmosféry či zobrazenie charakterov, no predovšetkým na údernú slovnú výmenu. Výpovede dvoch hlavných hrdinov sú nadčasové, aktuálne a možno predpokladať, že mnohí sa nájdu v životných postojoch a „filozofii“ Osoby 2. Jej partnerom v košatom a hladko plynúcom dialógu je Osoba 1, v ktorej poznať bytosť, ktorú občas (nie náhodne) stretne každý vo svojom živote. Človeka, čo zdanlivo mudrácky a povýšenecky, no v skutočnosti láskavo a s pochopením objasní to, k čomu sme ešte nedošli, to, čo tušíme, no máme strach sa podľa toho zariadiť. Konverzačný titul Náhodné stretnutie (iného druhu) ukáže v netypickej katarzii obe možné (a vlastne jediné) reakcie ľudí v takejto nie častej, no našťastie ani nie zriedkavej, situácii. Autor udrie adekvátnou silou na strunu srdca, čo prv zaplesá spolu s hrdinom (Osobou 2), ktorého „osvietilo“, a potom prekvapivo ustrnie v smutnom úžase nad pomyselnou Osobou 3, ktorá sa opustila. Silná to paralela so životnými skúsenosťami každého z nás, ako i pripomenutie, že všetko závisí len od našich rozhodnutí…

Druhou hrou zbierky je Polnočné tango, dráma pre štyroch mužov a dve ženy. V nej sa spočiatku päť protagonistov stretáva v prázdnej miestnosti bez okien, zdanlivo bez príčiny a spojitosti medzi sebou. Do akoby rytmicky kladených replík, ktoré má každá postava rovnomerne „nadelené“, autor opäť a sebe vlastne zakomponoval životnú múdrosť a v rovnakej miere i hlúposť, ľudské kvality i menej ušľachtilé a vznešené prvky človečie. Nemožnosť opustiť miestnosť privádza postavy k rôznym úvahám, prejavom a odhaleniam. Tie sa sčasti rozuzlia a sčasti ešte viac pomotajú príchodom „kontroverznej“ postavy Doktora. Dej Polnočného tanga sa posúva zľahka, na čom má do značnej miery zásluhu aj suchý, temer britský Bálintov humor. V alegorickom závere, keď sa všetky „záhady“ vysvetlia a všetko do seba zapadne, čitateľ/divák až pookreje a príjemne sa naladí na Sto rokov v očistci.

Monodráma Sto rokov v očistci je vzrušujúcou príležitosťou pre zdatného herca, čo rozumie svojmu remeslu i „veciam“ medzi nebom a zemou (na tomto mieste sa patrí pripomenúť, že tento kus s veľkým úspechom uviedlo a stále uvádza české divadlo Artur v podaní Jindru Kriegela). Text je nesmierne zručne napísaným monológom, občas šikovne evokujúcim dialóg, prednášaným postavou – mužom, ktorý sa po smrti ocitol kdesi a dostáva sa kamsi. Že je vlastne v očistci, na to prichádza postupne, rovnako ako na množstvo príčin dôsledkov, ktoré v živote zažil a vtedy im nerozumel. Do, po vysvetlení Anjelom strážnym, už jasných a zrozumiteľných analógií Bálint umne a nenásilne vložil princípy života, ktoré vnímavý čitateľ spolu-objaví s hlavným hrdinom, čo sa v závere tejto „osviežujúcej jednohubky“ neochvejne podujíma na ďalšiu púť.

Zbierku dopĺňajú autorské ilustrácie, ktoré presne rezonujú s pocitom, čo naplní hruď po prečítaní tejto, čo do posolstiev, výživnej knihy. Nemožno tiež nespomenúť krásne, láskavé, pred každou hrou iné venovanie autora – vždy však svojej milovanej žene.

Bude radostným zistením a bezpochyby i divácko-gurmánskym zážitkom, keď sa tieto hry (opäť) prevedú na „dosky, čo znamenajú svet“.