Včera Trump vyhlásil, že ukrajinské útoky na ruské rafinérie sú „eskaláciou, ktorá môže pomôcť ukončiť“ vojnu. A minister zahraničných vecí Rubio povedal, že „to teraz vytvára priestor pre rokovania s cieľom ukončiť vojnu“.

Západné médiá pritom považujú nasledujúce dva mesiace pred začiatkom jesene za rozhodujúce.

„Do jesene sa Kremľ bude rozhodovať, či začne jesennú a zimnú ofenzívu, alebo uzavrie prímerie,“ píše The Economist

Celkovo sa stratégia Kyjeva a jeho západných partnerov zrejme zakladá na tom, že zintenzívnenie útokov ukrajinských ozbrojených síl na vzdialené a stredné tyly, hrozba izolácie Krymu a narastajúca benzínová kríza spôsobia Kremľu problémy takého obrovského rozsahu, že bude nútený buď prijať podmienky Kyjeva a Európanov na prímerie na línii frontu, alebo v Ruskej federácii vypuknú vnútorné nepokoje a podmienky mieru pre Moskvu sa ešte zhoršia.

Obe možnosti sa samozrejme nedajú vylúčiť, ale zďaleka nie sú jediné.

Jedno však možno povedať celkom jasne: súčasná situácia predstavuje pre Kremľ priamu hrozbu zmarenia jeho doterajšej stratégie vojny na vyčerpanie, v rámci ktorej mal v úmysle počas určitého času (rok, dva, tri) dosiahnuť víťazstvo v podmienkach prevahy v ľudských zdrojoch, ako aj na pozadí narastajúcich ekonomických problémov Európy, ktoré predstavujú strategickú hrozbu pre stabilitu podpory Ukrajiny. A pritom nepreorientovať ekonomiku Ruskej federácie úplne na vojenské koľaje a nevyhlásiť novú vlnu mobilizácie.

A práve teraz je táto stratégia vystavená mimoriadne závažnej skúške. V podstate sa naskytá otázka – či Putin dokáže vyriešiť vznikajúce problémy, aby mohol v tejto stratégii pokračovať. Buď bude musieť stratégiu radikálne zmeniť, alebo pristúpiť k zastaveniu bojových operácií na fronte.

Problémy vznikajú hneď na viacerých úrovniach

Prvý a najdôležitejší je ekonomický. Rusko, na rozdiel od Ukrajiny, vedie vojnu za svoje peniaze. A preto je akýkoľvek úder na jeho ekonomický potenciál mimoriadne dôležitý pre schopnosť pokračovať vo vojne. Vyradenie rafinérie z prevádzky znamená nielen ťažkosti pre obyvateľstvo v podobe totálneho nedostatku benzínu, ale aj priame straty pre ekonomiku a rozpočet (najmä vzhľadom na nutnosť zvyšovať dovoz paliva). Ide tiež o hrozbu pre zber úrody (a tým pádom aj pre ceny a dostupnosť potravín) a pre celú logistiku tovaru (vrátane tovaru prvej potreby). Okrem toho sa útoky zameriavajú aj na ďalšie priemyselné a infraštruktúrne objekty. K tomu sa pridáva aj pokles cien ropy po otvorení Hormuzského prielivu.

Tento posledný faktor však nie je najpodstatnejší. Po prvé, kríza v Perzskom zálive, ako ukázali posledné dni, zďaleka ešte neskončila a ceny môžu kedykoľvek začať rásť. Po druhé, aj keby sa ceny dlhodobo udržali na nízkej úrovni, ako sme už písali, ruský rozpočet disponuje nemalými rezervami, z ktorých je možné v prípade potreby presunúť prostriedky na vojnu. Po tretie, v ére rastúceho dopytu po elektrickej energii v dôsledku rozvoja umelej inteligencie nemôžu byť energetické zdroje v zásade lacné a trend v dohľadnej budúcnosti bude smerovať k ich zdraženiu. Avšak práve teraz pokles cien výrazne zvyšuje tlak na ruský rozpočet. Hlavným problémom, ktorý má pre ruskú ekonomiku kritický význam, sú však – opakujeme – ukrajinské útoky na priemyselné objekty, palivová kríza a v budúcnosti aj problémy s elektrickou energiou a kúrením, ak ukrajinské ozbrojené sily budú schopné uskutočňovať rozsiahle útoky na ruskú energetickú sieť do značnej hĺbky.

Druhá úroveň – situácia v ruskej spoločnosti. Od februára 2022 sa Kremľ snažil medzi obyvateľstvom udržiavať dojem, že „vojna je niekde ďaleko, krajina žije pokojným životom, platy rastú, všetko je v poriadku a pokojné“. A až doteraz, s výnimkou území pri hraniciach s Ukrajinou, sa mu to celkom darilo. Kríza s benzínom však zasiahla absolútne všetkých.

A tento zrejmý dôsledok vojny už nebudú môcť prehliadať ani tí Rusi, ktorí sa o vojne vôbec snažia nemyslieť. Samotné rady na benzín sa môžu stať ohniskom šírenia masovej nespokojnosti s vládou, ako tomu bolo pred rozpadom Zväzu alebo vo februári 1917. O to viac, že sa to všetko prekrýva s už skôr nahromadeným rozhorčením – kvôli zákazu Telegramu a VPN, kvôli rôznym ďalším obmedzeniam, kvôli únave z vlečúcej sa vojny.

Pokusy vládnych orgánov využiť ukrajinské útoky na zjednotenie spoločnosti pod heslami „všetci do boja proti nepriateľovi, zjednoťme naše rady“ narážajú na ťažkosti.

Po prvé, pre značnú časť Rusov nie je jasné, prečo vojna vôbec pokračuje, keď je Kyjev pripravený ju zastaviť na línii frontu, čím by sa v podstate potvrdili všetky ruské územné zisky, čo by samo o sebe už bolo pre Rusko víťazstvom. A mnohým nie je jasné, čo Ruskej federácii prinesie obsadenie Slavjanska s Kramatorskom alebo dokonca celej Ukrajiny, ak to bude vyžadovať ešte mnoho tisíc obetí medzi vojakmi a utrpenie civilného obyvateľstva v tyle (nedostatok benzínu a v pohraničných regiónoch navyše aj výpadky elektrickej energie). U tej časti obyvateľstva, ktorá je pripravená bojovať aj naďalej, budú vyvstávať otázky: prečo sme doteraz nedosiahli víťazstvo? Možno naši vodcovia nevedú vojnu tak, ako by mali? A prečo doteraz nepoužili „jadrovú zbraň“?

Nie je jasné, či to všetko vyústi do vzbury alebo k nejakým vnútorným nepokojom, ale táto situácia predstavuje pre Putina mimoriadne vážnu výzvu. Obzvlášť vzhľadom na blížiace sa voľby do Štátnej dumy, ktoré Kremeľ zatiaľ neplánuje zrušiť.

Samostatným rizikovým faktorom je nejednoznačná situácia v elite. Časť z nich je tiež unavená z vojny a chce jej čo najskoršie ukončenie. A časť, podobne ako v čase príprav Prigožinovho povstania, sa snaží Putinovi spôsobiť čo najväčšie ťažkosti, aby ho donútila prijať personálne rozhodnutia o výmene premiéra a armádneho velenia, a následne ho tak fakticky odstrániť z reálnej moci.

To môže tiež potenciálne výrazne ovplyvniť riaditeľnosť štátneho systému, ak v spoločnosti začnú vznikať nepokoje.

Zatiaľ čo „strana mieru“ v ruských elitách je vo všeobecnosti lojálna voči Putinovi a Kremľu môže spôsobiť len relatívne malé problémy prostredníctvom tichého „reptania v zákulisí“, druhá časť, ako ukázala Prigožinova vzbura, je oveľa nebezpečnejšia – sú s ňou prepojení mnohí predstavitelia bezpečnostných zložiek a provojenské kanály na Telegrame, ktoré už teraz šíria „zradu“ v súvislosti s dianím v krajine a propagujú tému o neschopnosti súčasnej ruskej vlády adekvátne riešiť vznikajúce problémy vojnového času. A ak sa tieto tendencie budú naďalej zosilňovať, nemožno vylúčiť, že táto skupina, ktorá kedysi aktívne podporovala Prigožina, môže siahnuť po aktívnych metódach nátlaku na Kremľ s cieľom dosiahnuť personálne zmeny vo vláde a vo velení armády, a v prípade odmietnutia – aj k novému pokusu o vzburu. Mimochodom, predstavitelia tejto podmienečnej „strany nepokojov“ hlasnejšie ako ostatní hovoria o neprijateľnosti zastavenia vojny na fronte a požadujú bojovať „až do víťazného konca“. Z ich pohľadu je to celkom logické: čím dlhšie a ťažšie pre Rusko vojna trvá, tým ľahšie bude pre nich situáciu rozkolísať. A naopak – čím skôr vojna skončí, tým ľahšie bude pre Putina stabilizovať situáciu, rýchlo vyriešiť problémy spôsobené vojnou (nedostatok paliva a podobne), upevniť svoju moc a tým minimalizovať pravdepodobnosť akéhokoľvek povstania.

Tretím faktorom je front. Zatiaľ sa problémy v tyle priamo neprejavujú na situácii na fronte, kde Rusi na mnohých smeroch pokračujú v ofenzíve, hoci pomaly. Samozrejme však nemožno vylúčiť, že sa tieto problémy prejavia v budúcnosti. Najmä na južnom fronte v Záporožskej oblasti, kde ukrajinské ozbrojené sily sa snažia zvýšiť tlak na ruské jednotky.

Ale aj keby sa na fronte v zásade nič nezmenilo, pokračovanie súčasného pomalého postupu Ruskej federácie bude pre Kremeľ tiež problémom. Keďže v súčasnosti šíri tézu: „Ukrajinské ozbrojené sily sú na pokraji kolapsu, a preto stojí za to trochu vydržať, prekonať problémy s benzínom a podobne, veď víťazstvo je už blízko.“

Ak však ruská armáda v najbližších mesiacoch nepreukáže žiadne významné úspechy, mnohí v Ruskej federácii si opäť položia otázku: načo táto vojna vlastne pokračuje, keď sa ešte nevie, ako dlho bude trvať? O to viac, že tu je ešte jedna nejasná skutočnosť – na ako dlho Rusom vystačia vojaci bez vyhlásenia mobilizácie? Ako dlho bude Rusko ešte schopné dopĺňať armádu a nahrádzať straty výlučne pomocou dobrovoľníkov?

Celkovo sa Rusko teraz ocitlo v najťažšej situácii od jesene 2022 – od momentu protiútoku ukrajinských ozbrojených síl. Vtedy sa problém podarilo vyriešiť prostredníctvom mobilizácie, ktorá eliminovala prevahu Ukrajiny v počte vojakov na fronte.

Čo teraz podnikne Kremeľ?

Na základe signálov prichádzajúcich z Moskvy možno usúdiť, že sa tam zameriavajú na vyriešenie vyššie opísaných problémov s úmyslom zachovať doterajšiu vojenskú stratégiu bez toho, aby sa uchýlili k mobilizácii a iným radikálnym opatreniam.

Kľúčovým prvkom tohto prístupu je minimalizácia následkov útokov na objekty v ruskom tyle a na logistiku na Kryme. Podľa náznakov z ruských vojenských verejných profilov sa práca v tomto smere zintenzívňuje v podobe výrazného posilnenia systému protivzdušnej obrany a prvé výsledky sľubujú o mesiac až mesiac a pol. To znamená práve na konci leta.

Ak sa podarí dosiahnuť výsledok, mohlo by to výrazne zlepšiť situáciu Ruskej federácie.

Keď Putin vyrieši problém, ktorý pre neho predstavuje najväčšie nebezpečenstvo, naruší plány svojich protivníkov, bude môcť aj naďalej viesť vojnu na vyčerpanie, zatiaľ čo na Ukrajine a v Európe môžu prevážiť pesimistické nálady (ako dôsledok súčasnej eufórie, ktorá sa nenaplnila), a hlasnejšie zaznejú výzvy na kompromisy s Kremľom, pričom sa zároveň vyhrotia všetky existujúce problémy vnútri krajiny (obvinenia Zelenského z korupcie, protesty proti „busifikácii“) aj vo vzťahoch Kyjeva s európskymi partnermi (napríklad s Poliakmi).

V takom prípade by sa tiež objavili – hoci len slabé – šance, že Trump, keď zistí, že stratégia „donútenia Ruska k mieru“ nefunguje, sa vráti k „duchu Anchorage“ a vyvinie tlak na Kyjev a Európu s cieľom splniť aljašské dohody, vrátane stiahnutia ukrajinských vojsk z Donbasu a podobne.

Nie je však isté, či v skutočnosti dôjde k minimalizácii počtu útokov a k vyriešeniu nedostatku benzínu a ďalších kľúčových problémov. Zatiaľ sa to nepodarilo dosiahnuť. Rafinérie sú naďalej pravidelne zasahované. Intenzita ukrajinských útokov dronmi, ktorých výrobu v súčasnosti zvyšuje aj Európa, sa len zvyšuje a nie je jasné, či je v takejto situácii vôbec možné znížiť počet letov na nulu. A mesiac až mesiac a pol, ktoré sú vyhradené na zavedenie nového systému odrážania útokov, je dlhá doba, ktorú bude Rusko musieť nejako prežiť v podmienkach nedostatku paliva. Navyše táto doba pripadne práve na vrchol spotreby (dovolenkový sezóna a žatva). To znamená, že kritické problémy môžu nastať oveľa skôr ako na konci leta.

Ak sa však ani za mesiac až mesiac a pol nedosiahnu výsledky a nedostatok benzínu nikam nezmizne, pričom útoky budú neustále ničiť tie či oné priemyselné objekty, ešte to nebude znamenať, že Ruská federácia už nebude môcť viesť vojnu. Bude to znamenať, že Putin ju už nebude môcť viesť tak, ako ju viedol doteraz.

A vtedy bude Kremeľ stáť pred voľbou jednej z dvoch možností, ako pokračovať vo vojne.

Prvá možnosť – výrazné sprísnenie vnútorného poriadku, avšak v rámci vojny s použitím konvenčných zbraní. To znamená novú vlnu mobilizácie, nové obmedzenia, zatýkanie nespokojných, zavedenie prvkov plánovacieho a distribučného systému v ekonomike (napríklad lístky na benzín) a rozsiahle škrty výdavkov na akékoľvek nevojenské potreby. Avšak ani to ešte nie je isté, či to dokáže radikálne zmeniť situáciu v Rusku – v podmienkach, keď vo vzduchu dominujú drony, ani nasadenie stoviek tisíc nových vojakov na front nemusí viesť k prelomu. A ak sa útoky na rafinérie a iné priemyselné objekty budú naďalej stupňovať, ani plánovacie a administratívne opatrenia nepomôžu udržať ekonomiku nad vodou.

Druhý scenár predstavuje prudkú eskaláciu, ktorá môže dopĺňať prvý scenár, ale môže prebiehať aj samostatne. Napríklad vo forme použitia jadrových zbraní proti Ukrajine a/alebo Európe.

Oba tieto scenáre sú mimoriadne nebezpečné tak pre Rusko, ako aj pre samotného Putina.

Alternatívou k nim je ukončenie vojny na fronte.

Hneď na úvod si ujasnime, že hoci je prímerie oficiálne deklarovanou požiadavkou Kyjeva a Európanov, už viackrát sme písali, že v skutočnosti majú úplne iný základný scenár: ponúkajú prímerie len v nádeji, že Putin ho odmietne, a oni budú môcť jeho odmietnutie využiť na destabilizáciu situácie vnútri Ruskej federácie, aby potom, ak k tomu dôjde, mohli predložiť oveľa prísnejšie podmienky než len zastavenie paľby. V skutočnosti prímerie nechcú, pretože sa domnievajú, že by to znamenalo víťazstvo Ruska.

Ak by však Putin náhodou súhlasil s prímerím, v situácii, keď na ňom trvá Trump a keď Zelenskyj už verejnosť privykol na myšlienku, že cieľom Ukrajiny je čo najskoršie ukončenie vojny, bude pre Kyjev a Európu ťažké uskutočniť prudký obrat v postoji a odmietnuť prímerie. Aspoň do volieb do Kongresu. Ale to len v prípade, ak Putin súhlasí. Zatiaľ takúto možnosť odmieta.

Hoci je pre neho oveľa menej nebezpečná ako dve vyššie opísané možnosti s mobilizáciou a eskaláciou. Tvrdenia, že „ľudia nepochopia odmietnutie pôvodných požiadaviek“ alebo že „v Rusku to budú vnímať ako zradu“, nemajú žiadny základ.

Prevažná väčšina Rusov takéto rozhodnutie plne podporí ako záchranné – záchranné pred mobilizáciou, pred nedostatkom benzínu, pred jadrovou vojnou.

Tých niekoľkých „z-blogerov“, ktorí budú naďalej hovoriť o „dohode“, je možné rýchlo zneškodniť.

Pravdepodobne je to preto, že Putin dúfa v niečo viac než len v prímerie so zachovaním súčasných ziskov. A práve do konca leta, a možno aj oveľa skôr, sa ukáže, či môže toto „oveľa viac“ získať, ak bude pokračovať vo vedení vojny v doterajšom režime v rámci stratégie „vyčerpania“ bez mobilizácie a prechodu celej krajiny na vojenský režim.

Ak bude odpoveď na túto otázku záporná, Putin si bude musieť vybrať jednu z troch možností – mobilizáciu s drastickým znížením výdavkov na civilné potreby, eskaláciu („jadrová vojna“, vojna s Európou) alebo ukončenie vojny na línii frontu.

A zatiaľ nikto nedokáže s istotou povedať, ktorú možnosť si vyberie.