Pozerajúc sa na zoznam si človek povzdychne, kam sme sa to až dopracovali s našou demokraciou a na čo vlastne sme štrngali kľúčmi na námestiach, keď nám tu otvorení nacisti zostavujú proskripčné zoznamy a tvária sa pri tom, že im ide o slobodu, rovnosť a bratstvo. Ale zdá sa mi, že podobne ako jakobínom aj im ide len o brúsenie nožov gilotín a prenasledovanie ľudí, ktorí si ešte nezakockovali svoje rozmýšľanie do ich vysnívanej kvadratúry kruhu.

Ale pozrime sa bližšie, čo takéto zoznamy znamenali v minulosti, lebo popravde nevymysleli ich ani nacisti v Kyjeve, ale majú svoju dlhú, často krvavú históriu. Spôsob proskripcie vymysleli ešte v starom Ríme, kde zostavovali zoznamy nepriateľov štátu, verejne ich vystavovali a človek, ktorý sa na nich objavil, mohol byť hocikým a kedykoľvek zbavený života a jeho majetok bol zhabaný. Do učebníc dejepisu sa slovo proskripcia zapísalo najmä zoznamami, ktoré zhotovovali Markus Antonius a Octavianus, neskôr známy ako Augustus, ktorí po zavraždení G. I. Caesara zaradili na proskripčné listiny stovky, možno tisíce rímskych občanov. Tých po dolapení čakal len jeden osud – položenie hlavy na klát. Mnoho významných Rimanov skončilo ešte pred rozpútaním novej občianskej vojny pod katovou sekerou, medzi nimi i známy rečník Cicero.

Zostavovanie proskripčných zoznamov vždy v histórii predznamenávalo tvrdý spoločenský konflikt, útlak a často občiansku vojnu. Mohol by som vymenovať množstvo príkladov z našich i všeobecných dejín, kde proskripčné zoznamy boli svedectvom útlaku a následne niekedy i podkladom pre scestnú politiku. Treba ešte poznamenať, že boli zoznamy štátne a často aj súkromné. Štátne vždy svedčili o tom, že štát pokladal určitú skupinu obyvateľov za nežiadúcu a rozhodol sa ju eliminovať či už fyzicky alebo sociálne a politicky. Takýmto zoznamom bol napr. zoznam uhorskej vlády, na ktorom boli zapísaní nebezpeční slovenskí panslávi. Bolo ich okolo 300. Nikto z historikov sa aspoň podľa môjho vedenia nezaoberal tým, na čo uhorskej vláde takýto zoznam slúžil. Ale po prevrate roku 1918 sa dostal do rúk čsl. vlády a tá z neho vyvodila, že za Uhorska bolo len cca 300 Slovákov, a preto musela všetky úrady a inštitúcie na Slovensku obsadiť českými zamestnancami.

Iným typom proskripčného postupu boli normalizačné zoznamy nepohodlných občanov ČSSR. Na ich základe sa človek nedostal k ničomu dôležitému, napr. k vycestovacej doložke na cestu do zahraničia, nedostal deti na lukratívnejšiu vysokú školu alebo na lepšie pracovné miesto. O týchto zoznamoch všetci vedeli, ale „nikto” ich nevidel. Pre štáty bolo príznačné, že zoznamy svojich „nepriateľov” v radoch vlastných občanov nezverejňovali. Ani nemeckí nacisti sa pred tzv. nocou dlhých nožov (1934) neprezentovali zoznamami svojich nepriateľov. Ale ich metodický postup pri vraždení skutočných i domnelých nepriateľov svedčí o tom, že zoznamy mali dobre pripravené!

Okrem štátnych proskripčných zoznamov vznikali, samozrejme, aj zoznamy súkromné. Jeden z takých napísal vo forme veršov A. Szirmay, rodák z Prešova a maďarón. V rozsiahlej veršovačke spísal mená mnohých významných rodov uhorskej šľachty so záverom: „Tí všetci vedia dobre po slovensky”. Teda dávajte si na nich pozor,  sú nebezpeční, budú sa brániť maďarizácii. A že takýto morálny tlak sa ukázal pomerne účinný, svedčia aj histórie mnohých slovenských šľachtických rodín. Ale ako vždy, každá palica má dva konce. Niektorých to inšpirovalo k vzdoru a zostali verní svojmu pôvodu. A ako píše S. Chalupka v svojej známej básni na adresu pyšných svetovládcov: „a kdeže sú? My stojíme, ale oni padli.”

Slovenský „mirotvorca”, teda spomínaný zoznam je svedectvom  totálneho úpadku progresivistického politického myslenia a politickej praxe. Je v príkrom rozpore s tým, o čo nám v rokoch 1989 -1990 išlo. Jedným z bodov bolo určite aj zrušenie akýchkoľvek zoznamov občanov len na základe ich politických postojov. Napr. moja osoba – a všetci, čo ma poznajú, to vedia – nie je zaťažená ani panslavizmom, ani rusofíliou. Ale ako zodpovedný občan, Slovák, znalý aj cestu k našej národnej slobode, som presvedčený, že Slovensko nemá dôvod byť v nepriateľstve  s Ruskom, že s Ukrajincami sa vedie zo strany západnej Európy nečestná hra, ktorej cieľom nie je sloboda ukrajinského národa, ale jeho zotročenie spolu s ruským národom pre nezaslúžené zisky globálneho kapitálu. Týmto mojím presvedčením sa nepokladám ani za ruského agenta, ani za sluhu ruských záujmov. Som jednoducho Slovák, ktorý má rád svoj národ a štát.

Na záver ešte jedno. Je nehoráznosťou, keď niekto, kto je v otrockom postavení voči dominujúcej mocnosti (a je jedno, či to boli Tuka a Mach vo vzťahu k Berlínu; Široký a Biľak vo vzťahu ku komunistickej Moskve, alebo dnešní progresivisti voči Bruselu) robil zoznamy ľudí, ktorí sú vraj nepriateľmi aktuálneho štátu! Myslím si, že by sa na to mal pozrieť aj generálny prokurátor. Nielen zahladzovať pestvá predchádzajúcej vlády.

Anton Hrnko