Z Trestného činu sú podozriví: Vláda SR v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magvaši a Tibor Šagát – ministri vlády, okrem Jána Čarnogurského a Pavla Koncoša ktorí za povolenie preletov nehlasovali.

V trestnom oznámení Harabin píše:

Z pohnútky  svedomia  a opierajúc  sa  aj  o zmysel  ustanovenia  Článku  32 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „občania majú právo postaviť sa  na  odpor  proti každému,  kto  by  odstraňoval  demokratický  poriadok  základných ľudských  práv  a slobôd  uvedených  v  (tejto)  Ústave,  ak  činnosť  ústavných  orgánov a účinné  použitie  zákonných  prostriedkov  sú  znemožnené“,  podávam  toto  trestné oznámenie,  lebo  zrejme  bola  a je  zneužívaná  činnosť  príslušných  orgánov  činných v trestnom  konaní,  keď  v rozpore  s ustanovením  §  2  ods.  3  Trestného  poriadku v znení v čase činu, ktoré zakladá povinnosť prokurátora stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, do dnešného dňa z vlastnej iniciatívy nezačal vo veci konať,

hoci  sa  o relevantných  skutočnostiach  prokurátor  dozvedel  z tlače  a vysielania televízií,  resp.  hoci  generálny  prokurátor  sa  o obsahu  rokovania  Národnej  rady Slovenskej republiky na jej 11. schôdzi v období od 31. marca  do 14. apríla 1999 dozvedel priamo alebo zo zápisnice o tejto schôdzi.

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky  22. marca 1999 dostalo nótu Spojených štátov amerických , ktorou sa  žiadal  súhlas  alebo  povolenie  preletov  tzv.  tankovacích  lietadiel  nad  územím Slovenskej republiky. Severoatlantická aliancia  sa 23. marca 1999 oficiálne obrátila listom (nótou) na vládu SR so žiadosťou o poskytnutie vzdušného  priestoru  na  výkon  vzdušnej  operácie  nad  teritóriom  Juhoslovanskej  zväzovej republiky.

Vláda  SR  v zložení  Mikuláš  Dzurinda  –  predseda  vlády,  Eduard  Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko,  Pál  Csáky,  Pavol  Hamžík,  Pavol  Kanis,  Peter  Magvaši  a Tibor  Šagát  – ministri  vlády  (t.  j.  bez  súhlasu    Jána  Čarnogurského  a Pavla  Koncoša  –  ďalších ministrov, členov vlády), na svojom zasadnutí 24. marca  1999 toto povolenie udelila.

Podnetom  na  túto  diskusiu  boli  uvedené  dve  nóty,  ktorých konkrétne  vymedzenie  o aké  lietadlá  by  malo  ísť,  teda  či  o tankovacie  lietadlá, obsahovala iba jedna nóta, v dôsledku čoho vzniklo určité nedorozumenie aj medzi samotnými  členmi  vlády  o konkrétnom  obsahu  súhlasu  vlády.  Problémom  sa  preto vláda zaoberala ihneď po Veľkej noci v utorok 6. apríla 1999, kde okrem odstránenia nedorozumenia  vláda  rozhodla  o zjednodušení  povoľovacieho  systému  na individuálne lety a prelety (ako aj o humanitárnej pomoci 80 mil. Sk).

Podľa vyjadrení najmä predsedu vlády Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana (ministra MZV SR) vychádzala vláda z integračných ambícií SR o členstvo v NATO a z jednoznačnej politickej orientácie na NATO, ako aj zo snahy prispieť k zabráneniu humanitárnej katastrofe v juhoslovanskej oblasti Kosovo. Dôležitosť a citlivosť danej problematiky  bola  dôvodom  toho,  že  o udelení  súhlasu  rokovala  vláda  a udelila súhlas  operatívne  na  svojom  zasadnutí  24.  marca  1999  bez  toho,  aby  predtým informovala  Národnú  radu  SR  a mala  k dispozícii  jej  stanovisko  (uznesenie).

Predmetné rozhodnutie vlády pritom nevytvorilo precedens, nakoľko obdobný súhlas bol  udelený už v rokoch 1996 a 1997 v súvislosti s preletmi lietadiel členských štátov NATO  na  zabezpečenie  úspešného  priebehu  operácie  IFOR  a SFOR  v Bosne a Hercegovine.

Plne  do  kompetencie Generálneho  štábu Armády  SR  na  základe politického vyjadrenia  MZV SR patrí rozhodnutie o udelení stáleho diplomatického povolenia pre prelety civilných a vojenských lietadiel nad územím SR.

Rozhodnutie o útokoch  v r.  1999 bolo  prijaté  po  konzultáciách  s (niektorými) členskými  štátmi  OSN,  OBSE  a ostatnými  medzinárodnými  organizáciami,  ktoré vtedy  pôsobili  v Kosove.  Vláda  považuje  raketovo-leteckú  operáciu  NATO  voči vybraným  vojenským  cieľom  v Juhoslávii  po  vyčerpaní  politických  možností,  za krajnú  alternatívu,  pričom  vláda  SR  postupovala  v zmysle  svojich  kompetencií. Neporušila  Ústavu  SR  ani  iný  zákon  a opierajúc  sa  o široký  mandát  voličov z parlamentných volieb uplatnila svoje právo a svoju povinnosť v takýchto situáciách konať.

Na  rokovaní  parlamentu v tejto  súvislosti  bolo  proklamované,  že  SR  nemá záujem, aby vznikol precedens, že kdesi bude založený etnický miništát a zmenia sa hranice. Riešenie kosovskej  krízy  malo  zabezpečiť  aj  nezmeniteľnosť súčasných  medzinárodne uznaných hraníc európskych štátov a vytvoriť zmysluplný autonómny región Kosovo.

Prezident  Spojených  štátov  amerických  Bill  Clinton  v masovokomunikačných prostriedkoch,  vrátane  televízie,  povedal  v tejto  spojitosti,  že  na  základe strategického  scenára  Pentagonu  ide  o rozmiestnenie  vojenských  jednotiek  USA a jeho spojencov na území Kosova.

A stalo  sa,  že  Kosovo  je  ako  samostatný  štát  vytvorený  a uznaný predovšetkým USA aj štátmi NATO, ktoré sa útoku na Juhosláviu aktívne zúčastnili a na  území  Kosova  je  vybudovaná  jedna  z najväčších  vojenských  základní  mimo územia  USA  s 8  až  10  tisíc  vojakmi  a príslušnou  vojenskou  technikou  (Camp Bondsteel).

Podľa  vyjadrení  generálneho  tajomníka  OSN  Kofi  Annana  „že  podľa  Charty OSN  za  dodržiavanie  medzinárodného  mieru  a bezpečnosti  vo  svete  zodpovedá predovšetkým  Bezpečnostná  rada  OSN.  NATO  nedostalo  súhlas  BR  OSN  na vojenskú akciu proti Juhoslávii. V rámci princípov Charty OSN pomoc agresorovi v akomkoľvek rozsahu sa tiež považuje za agresiu“.

Slovenská  republika  v inkriminovanom  čase  nebola  členom  NATO a predmetné  nóty  USA  a NATO  sa  netýkali  udelenia  stáleho  diplomatického povolenia na prelety a pristávanie lietadiel na území SR.

Požiadavku  USA  a NATO  o povolenie  preletu  tankovacích  a vojenských bombardovacích lietadiel nad vzdušným priestorom Švajčiarska, Rakúska a Grécka tieto štáty  odmietli s argumentáciou, že nie je pre to nijaký dôvod. Grécko pritom už v tom čase bolo plnohodnotným členom NATO.

S prihliadnutím  na  túto  skutočnosť  bol  postoj  Slovenska  kľúčový  z hľadiska strategického  významu  jeho  súhlasu,  lebo  bez  neho  by  sa  tankovacie a bombardovacie lietadlá dostali na územie Juhoslávie zo severnej časti Európy iba cez Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Súhlas slovenskej vlády teda výrazne skrátil letovú trasu a umožnil priame a intenzívne bombardovanie Juhoslávie.

Vzhľadom  na  túto  skutočnosť,  ktorá  zvýrazňuje  strategickú  polohu  SR, neobstojí  argument,  že  súhlas  vlády  SR  s preletmi  nad  územím  SR  nás  výrazne priblížil  k vstupu  do  NATO.  Práve  neudelenie  súhlasu  by  zvýraznilo  strategickú polohu SR a potrebu jeho začlenenia do NATO.

Treba v tejto spojitosti zdôrazniť, že účel nesvätí prostriedky. A už vôbec nie vtedy,  ak  v čase  mieru  sú  argumentom  a prostriedkom  bomby.  Akceptovanie argumentov  vlády  SR  by  znamenalo  legalizovanie  nadradenosti  dosiahnutia  cieľa páchateľom  bez  dodržania  zákonných  podmienok.  Napr.  v prípade  cieleného a účelového úmyselného usmrtenia páchateľa bez splnenia kritérií nutnej obrany, ev. krajnej  núdze,  by  páchateľ  nebol  trestne  zodpovedný,  lebo  konal  v záujme dosiahnutia cieľa.

V demokratickom a právnom štáte musí platiť, že  dodržiavanie ľudských práv, vrátane  práva  na  život,  nemožno  vynucovať  porušovaním  ľudských  práv,  najmä práva  na  život, bombardovaním  nevinného  civilného  obyvateľstva,  detí,  žien a prestárlych osôb, nemocníc a škôl. Naopak.  Takýto počin možno označiť za zločin proti ľudskosti.

Pre úplnosť uvádzam, že inkriminovaná aktivita vlády SR 24. marca a 6. apríla 1999  nenapĺňa  ani  podmienky  krajnej  núdze  pre  závažnejší  následok  (§  24  ods.  1 Trestného zákona, ďalej len „Tr. zák.“), pretože konanie bolo individuálne neadresné a zasiahlo  nevinných  ľudí,  zo  strany  ktorých  žiadne  nebezpečenstvo  nehrozilo  ani USA  a NATO,  ani  členom  vlády  SR,  vrátane  predsedu  vlády,  ani  Slovenskej republike. V bombardovanej  oblasti  Juhoslávie  žilo  v tom  čase  niekoľko  desaťtisíc Slovákov.  Jednou  z prvých  obetí  bombardovania  bol  Slovák,  19  ročný  vojak  Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi 10 km od Kovačice. Jeho mŕtvolu odovzdali rodičom ráno 31. marca 1999.

Bombardovanie Juhoslávie trvalo 3 mesiace a zahynulo počas neho cez 2000 civilistov,  spôsobilo  na  niektorých  miestach  zvýšenú  rádioaktivitu  a obrovské materiálne  škody.  Do  13.  apríla  1999  padlo  v prepočte  na  jedného  obyvateľa  9  kg trhavín  trinitrotoluénu,  čo  malo  za  následok    do  uvedeného  dňa  aj    81  zničených základných škôl, 42 stredných škôl, 6 vyšších škôl, 21 fakúlt univerzít, 6 študentských domovov  (internátov)  a 6  učňovských  škôl.  Už  v uvedenom  čase  teda  na  územie Juhoslávie padol dvojnásobok bômb v porovnaní s atómovou bombou zhodenou na Hirošimu.  Argument  vlády  SR  o snahe  zabrániť  humanitárnej  katastrofe v Juhoslovanskej oblasti Kosovo bombardovaním aj nevojenských cieľov a civilistov (detí, žien, starcov) je  prinajmenšom cynické.

Pokiaľ  sa  týka  súhlasu  vlády  SR  v rokoch  1996  –  1997  s preletmi  lietadiel (vojenských) nad územím SR a účasťou a pomocou jednotkám IFOR a SFOR tento súhlas  –  na  rozdiel  od  súhlasu  vlády  24.  marca  a 6.  apríla  1999  bol  udelený  na základe  pravidiel  medzinárodného  práva,  pretože  o všetkých  príslušných  otázkach bolo rokované a o aktivite SR bolo rozhodnuté na základe mandátu BR OSN a OSN. Išlo o mierovú akciu (operáciu) a nie o vojenskú agresiu (útok) NATO.

Prípadné súkromné rokovania predsedu vlády SR alebo ministra zahraničných vecí  s inými  predstaviteľmi  štátu  alebo  medzinárodnej  organizácie  z hľadiska rozhodovania  vlády  24.  marca  a 6.  apríla  1999  je  irelevantné  a nemôže  slúžiť  ako argument  pre  dôvodnosť  a procesnú  oprávnenosť  príslušného  vládneho rozhodovania a rozhodnutia.

Treba  ešte  poznamenať,  že  mandát  od  voličov  majú    len  priamo  volený prezident SR a poslanci Národnej rady SR. Nie členovia vlády SR. Tí majú mandát od  poslancov  Národnej  rady  SR,  aj  to  –  spravidla  –  iba  od  poslancov  vládnucich strán. Odvolávať sa preto na „široký mandát od voličov“ je scestné a účelové, najmä v situácii,  keď  občania  dali  najavo  svoj  nesúhlas  s bombardovaním  Juhoslávie  – napr.  demonštráciou  pred  budovou  amerického  veľvyslanectva.  A žiadna manifestácia na podporu bombardovania Juhoslávie nebola. Nebola ani manifestácia na rozhodnutie vlády o umožnení preletov bombardovacích lietadiel NATO za účelom výkonu vzdušnej operácie nad územím Juhoslávie.

Celé podanie si môžete pozrieť tu.